Stránka mojej tvorby

Milí čitatelia, rozhodli ste. Ako? Dočítate sa v tejto kapitole :) Ja som s vaším rozhodnutím spokojná! 

 28. 2. 2012 – utorok 

            Mám taký pocit, že sa vám zdá, že život Veľkého frajera je zaujímavý len v piatky a cez víkend. Teda skôr len v sobotu. V nedeľu ráno sa toho moc už neudeje. Maximálne tak odchádzam ožratý od nejakej štetky, čo som zbalil večer predtým na nejakej diske alebo párty.

No a z toho dôvodu vám dokážem, že život Veľkého frajera je zábavný aj cez týždeň. Ale poďme pekne po poriadku.

            V škole bolo dusno. A to nie preto, že 100-ročné okná začali zrazu dobre tesniť a nevpúšťali zimu, ale preto, lebo som netušil ako sa chovať k Laure. Ráno som ju neniesol do školy. Už aj včera chcela ísť ráno autobusom, tak som ju nechal a dnes ráno som sa vôbec neponúkol ju zviesť. Na kurzoch džentlmenstva by ma asi nepochválili... No čo už?!

Ale prihovoriť som sa jej musel. Uznajte! Ešte stále som s ňou oficiálne chodil.

„Ahoj Laura!“ vlepil som jej bozk na líce.

„Čau.“ Odzdravila sa mi sucho a nezdvihla hlavu od učebnice. Jedným okom som nazrel, čo je také pútavé, že mi nevenuje pozornosť. Mohol som si to myslieť... Fonetika slovenského jazyka bola, je a vždy aj bude zaujímavejšia pre Lauru ako ja.

„Ako sa máš?“ sadol som si k nej a snažil som sa byť milý. Ale ani sám som tomu nenaletel.

„Fajn... Prepáč, ale musím sa učiť.“ Odbila ma a jasne mi dala najavo, že chce, aby som ju nechal na pokoji. Jej nevypovedané želanie som splnil a s veľkým výdychom som sa zvalil do lavice vedľa Marka. Zazvonilo a nudná slovina začala.

            Na obede bolo riadne rušno.

„Ty sviniar starý! Tak predsa sa nerozvedieš s Gizelou!“ kričal rôsol so sieťkou na hlave.

„Nikdy som ti nesľúbil, že sa s ňou rozvediem.“ Bránil sa nízky vedúci  jedálne pred rozčertenou hlavnou kuchárkou.

„Že nie? Že nie?“ prskala. „A čo malo znamenať to, keď si mi hovoril, že ľúbiš len mňa a Gizelu už nie?!“ kričala ďalej a hodila po ňom za hrsť rozvarenej ryži.

„Mýlil som sa. Milujem Gizelu.“ Pípol vedúci a snažil sa skryť pred paľbou rôsolu. Do ruky si vzal panvicu a pokúsil sa odrážať jej rany.

„Ty starý slizúň! Dobrá som ti bola, keď si nemal do čoho pichnúť, čo?“ kričala ďalej a z jedálne sa ozývali silné emócie. Niektorí ochkali, ďalší nechápali a ja som patril k skupinke, ktorá sa nenormálne zabávala a rehotala sa na plné pecky.

„Tak to by už stačilo!“ dovalila sa aj riaditeľka školy. „Neuvedomujete si, ako sa prezentujete pred žiakmi. Máme tu aj malých desaťročných primanov! Nezabúdajte!“ kričala na nich.

Rôsol a vedúci kuchyne sa len zahanbene pozerali do zeme a prestupovali z nohy na nohu.

„Po obede príďte za mnou do riaditeľne!“ skončila a odcválala. Naša riaditeľka chodila totiž veľmi zvláštnym krokom. Miestami sa mi zdalo, že to je kentaurus, ktorý si natiahol na kopytá topánky a snaží sa skrývať svoj koní pôvod.

            „Som doma!“ zakričal som do, zdanlivo, prázdneho domu. Nečakal som, že by sa mi niekto odzdravil. No stalo sa.

„Max! No konečne. Ty si zabudol, že dnes ideme na ten večierok?!“ vybehla mama z kuchyne.

„Večierok? V utorok?“ pozeral som na ňu nechápavo.

„Áno! Veď som ti hovorila, že nikto v agentúre nemohol v piatok, tak som to naplánovala na utorok.“ No jasné. Snobský večierok v maminej právnickej agentúre. Celkom mi to vyfučalo z hlavy.

„A kedy sa ide?“ spýtal som sa jej a pomaly som sa začal vyzliekať.

„My by sme tam mali prísť skôr. Večierok sa začína o siedmej, ale okolo piatej by sme sa mali pohnúť z domu, nech skontrolujem, čo je všetko tak, ako má byť.“ Rapotala mama. V stresovej situácii dokázala hovoriť neskutočnou rýchlosťou.

„A je vlastne nudné, aby som tam šiel aj ja?“ pozrel som na ňu psími očami. Naozaj som nemal chuť byť medzi samými právnikmi, ktorí budú rozoberať len najnovšie zákony a podobné koniny. Čo ja mám dnes s tými koňmi? Netuším...

„Pravdaže! Je to rodinný večierok. Všetkým kolegom som povedala, nech privedú aj rodiny. Ako by to asi vyzeralo, keby som ja nepriviedla celú rodinu?“ zháčila sa mama.

„Takže ide aj Mia?“ prekvapil som sa.

„Ide.“ Odvetila a už stúpala naspäť do kuchyne.

„Takže ju budem mať na krku celý večer ja?“ Nechápte ma zle. Miu milujem, ale na večierku, kde sa dá poriadne dať dole, nechcem  mať na krku päť-ročnú sestričku.

„Nie. Ide aj Wendy.“ Ach Wendy! O nej som vám ešte nepovedal. Wendy je naša tajvanská pestúnka. Myslím, že je tu na čierno, ale koho to trápi?

„Ach tak.“ Vydýchol som si.

„A inak nechceš pozvať aj Lauru?“ spýtala sa ma mama. Dúfal som, že sa to nespýta.

„Ona nemôže... Pýtal som sa jej, čo nechce ísť večer von, ale povedala, že nemôže.“ Zaklamal som rýchlo. Som v tom proste majster.

„To je škoda.“ Obrovská, pomyslel som si.

            O piatej bola už celá naša rodina nastúpená v pozore. Mamu som upodozrieval, že o chvíľu vytiahne menný zoznam a začne čítať naše mená, čo sme všetci tu. A my na dôkaz toho, že sme fakt tu, budeme musieť zakričať : „Tu!“. No nič podobné sa našťastie nekonalo.

Na miesto činu, teda do jednej z najluxusnejších reštaurácií v meste sme došli o pol šiestej a mama si mohla vydýchnuť, lebo všetko bolo pripravené.

„Budeš sedieť pri mne bráško.“ Žmurkla na mňa Milka. Potešil som sa, lebo s ňou nikdy nebola nuda. Stále dokázala o niečom kecať. „A vedľa teba bude teta Ľubka.“ Oznámila mi.

Ľubica! Ľubica bola maminou dlhoročnou kolegyňou. Poznal som ju už od detstva, ale dávno som ju nevidel. Voľakedy k nám chodili v kuse a mňa nútili hrať sa s jej dcérou, ktorá je dnes v mojom veku, ale mne nebola sympatická. Chcela, aby sme sa hrali s jej bábikami. Čo som ja? Malý teploš?! Ale, že čo je s tou malou mrchou dnes, netuším.

            Malá mrcha prišla. No napriek tomu moju pozornosť upútala staršia dáma, ktorá kráčala vedľa nej. Ľubica. Zabudol som, aká je, vlastne, atraktívna.

„Ahoj Max. Dúfam, že ti nevadí, že ťa posadili vedľa mňa.“ Usmiala sa na mňa, keď si sadala za stôl.

„To vôbec nie.“ Usmial som sa na ňu tým najšarmantnejším úsmevom a odsunul jej stoličku. Na kurzoch džentlmenstva by boli na mňa pyšní.

„Neviem, či si pamätáš na Viktorku. Ako malí ste sa spolu hrávali.“ Povedala a ukázala pritom, na svoju dcéru. Netvrdím, že nebola pekná, ale mal som pocit, že viac génov zdedila po otcovi.

„Pravdaže. Na to nikdy nezabudnem.“ Podotkol som kyslo a Viktorka pochopila, že dnešný večer spolu nepretancujeme a tak sa otočila na druhú stranu a začala sa baviť s nejakou starou strigou.

„Tento rok maturuješ, však?“ spýtala sa ma Ľubica.

„Presne tak.“ Prikývol som.

„Aj Viktorka. Škoda, že sme vás nedali do rovnakej školy.“ Skrivila pery Ľubica.

„Obrovská škoda!“ povedal som ironicky, ale Ľubica si nič nevšimla. Našťastie.

„Mimochodom, váš manžel neprišiel?“ spýtal som sa jej a uvoľnil som si trochu kravatu. Jej manžela si pamätám ako nízkeho tučného chlapíka s dlhými fúzami. Vôbec k Ľubici nepasoval. Preto mala nespočetne veľa milencov. Že odkiaľ to viem? Lebo na jednom večierku, ktorý sa konal voľakedy dávno u nás doma som ju videl muchlovať sa s otcovým kolegom. Sranda.

„Manžel? Chudáčisko pred dvoma rokmi zomrel na infarkt.“ Povedala, ale vôbec nevyzerala tak, že by ju strata milovanej osoby mrzela.

„To mi je ľúto. Nevedel som.“ Vyslovil som formulku.

„To je v poriadku.“ Usmiala sa.

Mama potom predniesla prípitok. Ani netuším, na čo som si to vlastne pripíjal, chcel som mať ten vermut už v sebe, aby som mohol podísť k baru a dať si niečo silnejšie.

„Ľubica, môžem vás na niečo pozvať?“ otočil som sa znovu k nej, keď sme si pripili.

„Max!“ zasmiala sa zvonivým smiechom.

„Čo sa deje?“ pozrel som na ňu krotko ako baránok.

„Si syn mojej šéfky.“ Kývala výstražne hlavou, ale na perách jej pohrával flirtovný úsmev.

„A preto vás nemôžem pozvať na drink?“ hral som prekvapeného.

„To vykanie už nechaj tak.“ Hodila rukou. Ja som sa chopil šance a chytil som ju za ruku.

„Tak si aspoň zatancujeme. Čo povieš?“ spýtal som sa jej a vytiahol som ju na nohy.

„To odmietnuť nemôžem.“ Usmiala sa a nasledovala ma na tanečný parket.

Na snobskom večierku hrala, ako inak, snobská hudba. Ale snažil som sa zachytiť rytmus.

„Som hrozný tanečník.“ Vzdychol som si.

„Vôbec nie, ide ti to skvele.“ Pochválila ma a to mi dodalo odvahu, aby som ruku z jej pásu posunul o niečo nižšie.

Ľubica si odkašľala, ale nič nepovedala. Zrejme sa jej to páčilo. Miestami sa mi zdalo, že cítim jemné chvenie v jej bruchu. Zrejme tam lietali motýliky. Kto vie, kedy mala táto stará škatuľa naposledy sex.

Tak sme len ďalej tancovali a ja som si dovoľoval čoraz viac.

„Nemyslíš si, že toto je už príliš nápadné?“ spýtala sa ma, keď som jej už oboma rukami stískal jej starý, no stále pevný, zadok.

„Ehm...“ zamyslel som sa. „Nie.“ Povedal som po chvíli a pokračoval som v začatej činnosti.

„Musím si odskočiť za záchod.“ Povedala a nechala ma stáť samotného uprostred parketu.

Ja som to pochopil ako výzvu a o chvíľu som sa pohol za ňou.

            Keď som došiel pred ženské záchody, zhlboka som sa nadýchol a dúfal, že tam nebude nikto iný. Stlačil som kľučku a pred zrkadlom som zbadal len Ľubicu. Rýchlo som vkĺzol dnu a dvere som za sebou zamkol.

„Max!“ pozrela na mňa vášnivým pohľadom.

„Nikto tam nie je?“ spýtal som sa jej kývnutím hlavy na kabínky.

Ona len pokrútila hlavou a otvorený rúž položila na mramorové umývadlo.

Ja som už ďalej neváhal, pristúpil som k nej, zadok, ktorý som len pred pár minútami stískal som si opäť privlastnil a začal som ju nenormálne vášnivo bozkávať. Jej bozky boli také skúsené. Nie také nesmelé a amatérske na aké som bol zvyknutý. Presne toto som potreboval.

„Toto by sme nemali robiť.“ Vydýchla do mojich perí, keď sme sa od seba na chvíľu odlepili.

„Ja viem, a preto to chcem ešte viac.“ Povedal som a podmanil si jej ústa ešte vášnivejšími bozkami.

Potom sme zbytočné reči nechali tak. Strhla zo mňa sako a hodila ho na pohovku, ktorá stála pod oknom, šikovne mi rozviazala kravatu a o chvíľu som pred ňou stál z odhalenou hruďou. Svojimi jemnými rukami mi pohladila hruď.

„Teraz ty.“ Prikázala mi a začal som jej rozopínať zips na saténových šatách. Šaty z nej skĺzli a tak zostala predo mnou stáť len v čiernej čipkovanej podprsenke, podobných nohavičkách a podväzkoch.

Neváhala ani minútu. Stiahla zo mňa nohavice. Ja som ju posadil na umývadlo a nevedel som sa dočkať, aby som z nej dal dole tie zbytočné kúsky oblečenia. Začal som podprsenkou, ktorá zahaľovala pevné prsia, ktoré som musel hneď poláskať. Ľubica len zavzdychala a rukami sa mi prehrabávala vo vlasoch.

Potom som vytiahol zo spadnutých nohavíc kondómy, jeden som si nasadil a už som viac nevládal a zasunul som ho so nej. Ona zavzdychala a potom sa blažene usmiala. Pohybovali sme sa pomaly a vychutnávali sme si každý dotyk našich rozpálených tiel. Zrýchlili sme tempo a tak pridala aj Ľubica na hlasitosti. Keby nebola hrala v sále taká hlasná hudba, určite by nás všetci počuli...

S Ľubicou som si užil skvelý sex. Taký, na aký by som s Laurou čakal ešte veľmi dlho. Alebo by som sa ho ani nikdy nebol dožil.

„Toto bude naše malé tajomstvo.“ Šepkala mi do ucha, keď mi naprávala kravatu.

„Pravdaže.“ Povedal som a dal jej na ústa malý bozk.

„Choď. Prídem o chvíľu.“ Povedala mi a ja som ju poslúchol, ale z reštaurácie som si to namieril rovno do ulíc. Neverím, že bude Ľubica sklamaná, ak ma tam nenájde. Vie, ako to chodí v takýchto „vzťahoch“.

            Prechádzal som sa ulicami mesta a rozmýšľal som nad tým, čo som práve urobil. Nevera? Áno... Výčitky svedomia? Tie Veľký frajer nemá...