Stránka mojej tvorby

 26. 2. 2012 – nedeľa

            Zobudil som sa. Ráno. Cítil som sa hrozne. Zrejme to bolo aj kvôli tým hnusným snom, ktoré sa mi snívali. Ku kričiacej Laure so znetvorenou tvárou sa pridala ešte aj Hana, ktorej z krku vyrastala aj Katina hlavy. Bolo to odporné. A cítil som sa hrozne aj kvôli tej hádke s Laurou. Nebolo to nič veľké, netvrdím, že to bola tretia svetová, ale dotklo sa ma to. Skúste ma pochopiť.

Keď som prišiel k sebe, začal som sa obzerať. Laura nebola vedľa mňa. Tak som sa pomaly postavil a zistil som, že ma hrozne bolí hlava a vlastne aj celé telo. Dúfam, že nebudem chorý. Obliekol som sa do trička a riflí, ktoré som mal včera a potichu ako špión som sa zoštveral dole po strmých schodoch.

Lauru som uvidel v kuchynskom kútiku a sa zohýna nad šporákom. Zrejme niečo varila a práve to ochutnávala. Potom som zacítil vôňu praženice. Nejako som mal opozdené reflexy, lebo keď ma pozdravila, len som na ňu civel a až po hodnej chvíľke som sa jej odzdravil.

„Spal si dobre?“ spýtala sa a otočila sa celým telom ku mne.

„Bolo to už aj lepšie.“ Odvetil som jej chladno. Neodkázal som byť milý. Hrozne ma včera naštvala.

„Tak to hej...“ vzdychla si a opäť sa otočila ku sporáku a tvárila sa, že má hrozne veľa práce s miešaním praženice.

„Ja... idem pozrieť, čo je s autom.“ Povedal som po chvíli, aby som prerušil to trápne ticho medzi nami.

„Fajn.“ Prikývla, ale ani sa na mňa nepozrela.

Keď som vyšiel pred chatu, sneh sa rozpúšťal. Mal tú hnusnú hnedkastú farbu, lebo sa zmiešal s hlinou. Podišiel som ku kolesám a videl som, keď ľad okolo nich odmrzol, takže sa odtiaľ v pohode dostaneme. Vydýchol som si. Momentálne mi nepripadalo príjemné byť v spoločnosti Laury.

Vbehol som do chaty a Laurina praženica už bola nabratá na dvoch tanierikoch.

„Tak ako?“ spýtala sa a krájala chlieb.

„Vypadneme odtiaľto.“ Povedal som jej a sadol si ku stolu.

Bez slova som začal jesť praženicu. Chutila dobre, ale nemienil som ju pochváliť.

            Do odchodu sme sa bavili len minimálne. Povedali sme si fakt len tie najnevyhnutnejšie veci a okolo deviatej sme už boli na ceste. Môžeme trikrát hádať... Nie, nerozprávali sme sa ani cestou.

„Max, si okej?“ spýtala sa ma, keď som zastal pred jej domom.

„Som.“ Odvetil som úsečne a čakal, aby už konečne vystúpila z môjho auta.

Na chvíľu otvorila ústa, že niečo povie, ale rýchlo ich aj zavrela. Bez bozku vystúpila a zabuchla dvere. Potom zrýchleným krokom zmizla v útrobí ich domu.

            Tento náš spoločne strávený víkend som si takto určite nepredstavoval. Myslel som si, že sa spolu super zabavíme pred týždňami do matury, že si to užijeme... Na rozdiel od mojich krásnych predstáv, to momentálne s nami nevyzerá moc ružovo.

„Som doma!“ zvolal som do prázdneho domu. Až po chvíli som si uvedomil, že všetci sú v kostole.

Tak som podišiel do kuchyne a išiel si hľadať niečo pod zub. Chladničku sme mali samozrejme plnú, tak som mal široký výber. Moje srdce, alebo skôr žalúdok si nakoniec získal plátkový syr a maslo.

            O jedenástej som už počul štrkotanie kľúčov. Moja početná rodina sa vracala domov.

„Max! Mysleli sme si, že prídeš ešte večer.“ Zvolal otec, keď ma zbadal.

„Tiež som si to myslel.“ Odvetil som a hrýzol ďalej svoje raňajky.

„Tak čo sa stalo?“ sadol si ku mne otec v kabáte. Výsluch? Super!

„Zapadli sme. Kvôli snehu som sa nevedel pohnúť s autom.“ Vysvetlil som mu čo najjednoduchšie.

„Chápem.“ Prikyvoval.

„A ako bolo?“ spýtala sa mam, ktorá sa už vrtela v kuchyni.

„Dobre.“ Vypľul som zo seba.

Rodičia si všimli ten odpor, s akým to vravím, tak ma radšej nechali na pokoji.

Na pokoji ma však rozhodne neplánovala nechať Mia, s ktorou som musel pozerať Špiónky. Tú časť som už poznal naspamäť, ale ochotne som tam sedel a vyžíval sa nad tým, aké sú Sam, Clover a Alex šikovné a ohybné.

            „Starký, čo robíš?“ zatelefonoval som Markovi poobede, keď som ohromne nudil.

„Nič. Prečo?“ odvetil sucho. Čo má dnes každý zlú náladu, do riti?!

„Nevybehneme niekam?“ spýtal som sa s nádejou v hlase.

„V nedeľu poobede?“ prekvapil sa. „Veď je všetko zavreté.“ Oponoval.

„Len tak sa prejsť. Ako za starých čias.“

Keď sme boli ešte na základnej škole hrozne veľa sme chodievali von. Celé dni sme behali po vonku a rodičia nás niekedy ešte ani o deviatej večer nemali doma. A pustení sme bývali len do ôsmej.

„Aha. Takže dáme rande...“ takto sme to zo srandy volali.

„Jop.“ Hlesol som.

„Tak fajn.“

Potom sme si dohodli už len miesto a čas.

            O tretej som už vykračoval v ústrety zamrznutého jazera v našej dedine. Marko tam už stál. Ono to možno znie ako nejaké romantické stretnutie. Ale nie, nebolo! Som si stopercentne istý, že som na baby!

„Ahoj!“ podali sme si ruky.

„Tak čo sa deje?“ začal zostra. Zrejem tušil, že niečo nie je v poriadku.

„Laura.“ Vydýchol som a prehrabol si nervózne vlasy. Čiapka už nebola potrebná.

„Čo ti spravila?“ spýtal sa.

„Ja ani neviem... Mám pocit, že si stále myslí, že som ten starý Max.“ vysvetľoval som mu a popritom uhladzoval jednou nohou sneh.

„Ale niekde vo vnútri si stále ten starý Max. Mesiac nesexovania so štetkami z teba ešte nerobí svätca.“ Tak toto som počuť nechcel. Čakal som skôr podporu.

„Vážne si toto myslíš?“ vypleštil som na neho oči.

„Ja sa ti len snažím povedať pravdu. Je mi ľúto, ak si očakával niečo iné.“ Hovoril a potľapkal ma pri tom súcitne po ramene.

„V pohode... Potreboval som názor nezainteresovaného.“ Odul som spodnú peru a zamyslel som sa. Možno má Marko naozaj pravdu, že som sa nezmenil. Bolo to možno len dočasné opantanie Laurinou nevinnosťou. Po čase by mi určite začal chýbať ten starý spôsob života. Žiadať odo mňa, aby som nechodil na žúrky a nepreťahoval tam baby, je niečo ako žiadať od komára, aby necucal krv alebo ako žiadať od slnka, aby svietilo v noci. Nemožné!

S Markom sme sa ešte prešli po dedine a kecali o rôznych veciach. Tému Laura sme na dobro uzavreli.

            Teraz ma akurát trápi to, že či sa mám naďalej hrať na poslušného priateľa alebo nezapierať v sebe ďalej predátora. Budem si to musieť rozmyslieť.

Milí moji čitatelia, máte možnosť rozhodnúť o osude Maxa a Laury. Chcete, aby bol Max znovu „svätuškár“ alebo chcete, aby bol znovu „kurevník“. Komentujte J