Stránka mojej tvorby

 25.2.2012- sobota

            Vec sa má tak, že do maturít máme len dva týždne. Pomaly mi začína prihárať. V poslednom čase sme s Laurou riešili všetko len nie matiku a to, že viem hovno! Áno, aj Veľký frajer začal pociťovať strach pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Ale je to ľudské.

            „Ty Milka, kedy ty vlastne ideš rodiť?“ spýtal som sa Milky pri raňajkách.

„No, začiatkom marca.“ Povedala zaskočene.

„Budeme mať bábätkóóó!“ jasala Mia a skoro prevrátila čaj, ktorý mala pred sebou.

„Veru, veru.“ Pohladil ju otec a snažil sa ju upokojiť.

„Takže, vlastne hocikedy to z teba môže vypadnúť.“ Rozmýšľal som nahlas.

„Začiatkom marca.“ Zopakovala Milka a Sebastian sa dal do strehu.

„Tak, ale to neznamená, že nemôžeš porodiť ak skôr. Či?“ diskutoval som ďalej.

„Ale! Maxoš, čo si vychodil medicínu s odborom gynekológia?“ podpichla ma.

„To nie. Ale mám pravdu, že?“ uisťoval som sa. Pohľad na panikáriacu Milku, ktorej práve praskla plodová voda ma vôbec nelákal.

„Hej, ale u mňa je všetko v pohode, takže by som mala rodiť len začiatkom marca.“ A týmto sme tému Milkin pôrod uzavreli.

            „Čaves!“ zašvitoril som do telefónu, keď mi to na veľa na veľa zdvihla Laura.

„Ahoj!“ znela rozospane.

„Spíš?“ spýtal som sa priblblo.

„No teraz už nie.“ Odvetila podráždene.

„A čo si taká podráždená.?“ Spýtal som sa jej.

„Nie som, len som domov prišla o druhej, tak mám nárok byť podráždená.“ Vysvetľovala nie práve milo.

„O druhej?!“ prekvapil som sa.

„Zabudol si, že robím v L&M?“ prekvapila sa. A úprimne povedané, nejako mi to vyfučalo z hlavy.

„Kdeže! Len som si myslel, že končíš skôr.“ Vymyslel som si rýchlo vieryhodnú výhovorku.

„No nie. Inak čo si chcel?“ spýtala sa ma.

„Že by sme mohli niekam dnes zájsť. Do maturity máme len dva týždne, užime si teraz a potom sa môžeme učiť. Spolu.“ Dúfal som, že bude súhlasiť, lebo som mal naplánovaný super deň.

„Keby sme boli spolu, mám pocit, že by sme sa toho moc nenaučili.“ Zasmiala sa a mala pravdu. Ale matiku potrebujem dohnať!

„To je dosť možné. Ale tak, čo povieš na deň strávený spolu?“ snažil som sa ju prinavrátiť späť k téme.

„Môže byť. A kam chceme ísť?“ vyzvedala sa.

„No myslel som na našu chatu.“ Odvetil som jej a čakal na jej reakciu.

„Máte chatu?“ prekvapila sa. Vlastniť chatu dnes už nie je nič zvláštne.

„Hej. Prídem po teba o druhej. Okej?“

„Dobre.“

Chcel som jej ešte povedať, nech si donesie aj plavky, ale naschvál som to nespomenul.

„Čau.“ Pozdravil som sa jej a do obeda som sa len tak ponevieral.

            „Mami, kde sú kľúče od chatky?“ spýtal som sa jej, keď prehľadal všetky šuplíky, kde sa podľa mňa potenciálne mohol nachádzať kľúč.

„Načo sú ti?“ chcela vedieť a medzitým mi už podávala kľúče, ktoré len tak vyčarovala. Neviem odkiaľ.

„Chceme tam ísť s Laurou.“ Odpovedal som jej a natiahol ruku po kľúč.

„Max...“ nadýchla sa a ja som tušil, že bude malér. „Vieš, aká je Laurina rodina... Oni sú dosť nábožensky zameraní. Opatrne s ňou.“ Začala ma vystríhať. Jedna vec, ktorá sa mi páčila na mojej mame bola to, že si o mne nemyslela, že som svätec.

„Neboj sa, mami. Keby nechcela, tak by tam vôbec nešla.“ Povedal som jej a vybral jej kľúč z ruky.

„No dúfam.“ Zvraštila čelo a vyzerala ustarostene. Tak som ju nechal nech sa stará. O nič...

            O druhej som šťastne, poriadne nabalený, hlavne jedlo, vybral po Lauru.

„Ahoj!“ pobozkal som ju na privítanie, keď naskočila do môjho auta. Špeciálne som si kvôli nej kúpil nový osviežovač. Aj to patrične ocenila.

„Pripravená na nezabudnuteľný deň?“ spýtal som sa jej provokatívne.

„Samozrejme.“ Usmievala sa od ucha k uchu. Bol som veľmi šťastný

            Potom sme šťastne vyštartovali na polhodinovú cestu k oblasti chatiek za mestom. Aj keď bol už koniec februára, bola dosť veľká zima a začalo aj trochu snežiť. Ale neprikladal som tomu dôležitosť.

            Keď sme prišli k chatke, cesta bola prejazdná, nebol vôbec žiadny problém. Zaparkoval som tesne pred vchodom, nech sa nemusíme ďaleko trepať pešo. Otvoril som kufor, vybral z neho košík v akom, pravdepodobne, brala Červená Čiapočka babičke papanie, keď ju napadol vlk, a všetko som ponosil dovnútra.

„Toto je fakt krásna chata.“ Konštatovala Laura, keď sme vošli a začala sa rozpínať.

„Nedávaj si to dole, ešte je tu zima.“ Kázal som jej a hneď som skočil ku krbu zakúriť.

Ona sa zatiaľ prechádzala po rozľahlej drevom vykladanej obývačke, kde bola oranžová semišová sedačka s jedným kreslom. Z obývačky sa plynulo dalo prejsť do malého kuchynského kúta, pred ktorým stál okrúhly stôl so štyrmi stoličkami. Z obývačky viedli dve dvere. Jedny do kúpeľni a jedny na terasu. Túto chatu som miloval najmä v lete, keď sme tam zvykli grilovať. Bolo tu ešte jedno schodište, ktoré viedlo na poschodie, kde boli dve veľké izby. V jednej bola manželská posteľ, tam väčšinou zvykli spávať moji rodičia. A v druhej izbe boli roztrúsené štyri postele. Tak spal hocikto, podľa potreby.

Keď som zakúril, začal som dobroty v košíku prinesené vykladať na stôl.

„Fíha! Ty si teda riadne nabalený.“ Pozerala sa na množstvo jedla Laura spoza môjho chrbta. Rukami ma zozadu objala okolo hrude a ja som sa cítil veľmi príjemne.

„Tak nikdy nevieš, kedy sem spadne lavína, zasype nás a my sa týždeň nebudeme vedieť odtiaľto dostať.“ Zavtipkoval som.

„To sa môže stať?“ pozrela na mňa vystrašene.

„Ale kde! Videla si tu niekde kopec?“ zasmial som sa a ona sa opäť upokojila.

„To nie.“ Vydýchla a odstúpila odo mňa.

„Dáme si víno?“ spýtal som sa a v ruke som držal fľašu vína. Bola to moja najobľúbenejšia značka, Tokai Asszú. Myslím, že nejaká maďarská. Malo zvláštnu chuť, nie takú typickú vínovú, ale cítil som v nej dokonca aj chuť suda, kde bolo držané to víno. Bola to úžasná chuť.

„2006? To bol skvelý ročník.“ Zhodnotila znalecky Laura, keď mi vzala fľašu z ruky.

„No, no, no!“ začudoval som sa. „Niekto sa tu vyzná.“ Zdvihol som jedno obočie.

„Otec má vinicu a je znalcom vín. Niektoré frázy sa na mňa nalepili.“ Povedala.

„Aj my máme vinice.“ Povedal som jej a začal som sa pasovať s vývrtkou.

„Daj to sem.“ Zobrala mi všetko z ruky, keď videla, že som nešikovný. Za sekundu to mala otvorené a už nám aj nalievala do pohárov.

„Šikulka!“ bozkal som ju do vlasov.

„Tak na čo si pripijeme?“ spýtala sa ma, keď pozdvihla svoju čašu.

„Ako ináč, na nás.“ Štrngol som do jej pohára.

„A na úspešnú maturitu.“ Tento raz štrngla ona do môjho.

Ešte sme sa pobozkali a potom sme si už obaja odpili z pohárov. Chutné ako vždy.

„Vau! Toto je super.“ Pochválila. „Ešte som takéto nepila.“

„Moje najobľúbenejšie.“ Povedal som a nalial nám plný pohár. Síce by sa to s vínom robiť nemalo, ale nie sme na nejakej spoločenskej vernisáži, kde sa všetci správajú snobsky.

„Tak, aký máme program?“ spýtala sa ma, keď sme sa usadili pred krb.

„Na začiatok si tu sadneme, budeme čumieť do krbu a budeme počúvať hudbu.“ Povedal som jej a ona sa zachichotala.

Vytiahol som z tašky laptop a našiel nejaké pesničky. Nič metalové, len také pohoďácke melódie.

„Minule som rozmýšľal, že akoto, že keď v piatky robíš si mohla ísť vtedy na ples...“ povedal som.

„No robí tam ešte jeden chalan. Ten nespieva, len hrá na klavíri. On tam býva cez všedné dni a ja v piatok a v sobotu.“ Obzrejmila mi.

„Ale na teba chodí viac ľudí.“ Skonštatoval som.

„To hej, ale aj on je šikovný.“ Začal som trochu žiarliť.

„Kto to je?“ spýtal som sa s nastraženými ušami, aby mi žiadna dôležitá informácia o ňom neunikla.

„Volá sa Rišo Doboš. Chodil do našej školy.“ Povedala. To meno som poznal, len som si nevedel vybaviť žiadny ksicht.

„Nepoznám ho.“ Zamračil som sa.

„Max? Ty žiarliš?“ pozrela na mňa šibalsky a natočila k sebe moju tvár, ktorú som sa snažil odvrátiť.

„Mám dôvod?“ pozrel som na ňu podozrievavo.

„To nie, ale mám pocit, že žiarliš.“ Zasmiala sa.

„Nežiarlim.“ Odul som spodnú peru. Správal som sa trochu ako malý.

„Max!“ začala sa hlasno smiať a pichať do mňa ukazovákom. O chvíľu to vyústilo do štekliacej a vankúšovej bitky. Laura kričala a výskala a ja som sa ju snažil utíšiť bozkami. Občas úspešne, občas neúspešne.

„Uf!“ vzdychla si. „Myslím, že je tu už dosť teplo.“ Dala si dole kabát.

„Laura,“ nadýchol som sa a cítil som, že je tá správna chvíľa jej niečo povedať.

„Hm?“ pozrela na mňa s očakávaním.

„Je mi s tebou hrozne fajn, každú chvíľu, keď som s tebou si užívam, keď s tebou nie som, myslím na to, aké je to byť s tebou. Ešte som nikdy nestretol takéto úžasného a skvelého človeka ako si ty. Nikdy o teba nechcem prísť.“ Hovoril som jej a medzitým som jej hľadel do očí a držal ju za ruky.

„Ani ja o teba nechcem prísť.“ Povedala a jemne sa usmiala.

„Nikdy som si nemyslel, že by som mohol k niekomu cítiť to, čo cítim k tebe.“ Do očí sa jej hrnuli slzy.

„Aj ja ťa milujem.“ Povedala a objala ma.

„Počkaj,“ začal som sa smiať. „Ja som to chcel povedať ako prvý.“

„Sorry.“ Smiala sa aj ona.

„Milujem ťa. Hrozne moc.“ Povedal som jej a dal jej najvrúcnejší bozk, akého som bol schopný.

Laura sa pomaly zvalila na pohovku a dovolila mi, nech prevezmem riadenie. Najprv som ju bozkával len na ústa, potom som jej dal pár bozkov na líca a pokračoval som nižšie. Na krk. Zachichotala sa, zrejme ju to šteklilo. Pokračoval som. Začal som jej rozopínať bledo-ružovú blúzko, ktorú mala oblečenú. Ona mi medzitým rozopla mikinu a zostal som len v tričku s krátkym rukávom. O chvíľu som uvidel kraj jej ružovej čipkovanej podprsenky, ktorá skrývala jej pevné prsia, ktoré som už mal tú česť preskúmať. Rukami. V tom som si spomenul na to, čo mi povedala mama. Aby som myslel na Laurino náboženské presvedčenie. Prestal som.

Laura sa na mňa nechápavo pozrela.

„Ja... ja...“ začal som jachtať a nevedel som, čo mám robiť. „Chcem ti niečo ukázať.“ Povedal som napokon a vzal ju za ruku.

Vybehli sme von do zimy. Husto snežilo, takmer sa už nedalo vidieť moje auto. Vbehli sme do malého domčeka, ktorý stál vedľa chaty. Bola tam vírivka a sauna.

„Olé!“ zahlásil som pompézne.

„Ale ja tu nemám plavky.“ Laura pochopila, že sa chcem „kúpať“.

„Ani ja.“ Pozrel som na ňu provokatívne.

„Tak to sa asi nebudeme môcť kúpať.“ Zhodnotila, ale ja som vedel, že ma len provokuje.

„Nejako to poriešime.“ Povedal som a začal som si rozopínať nohavice. Ona ma napodobnila. O chvíľu predo mnou stála len v spodnej bielizni a ja detto. Tak som sa rozhodol spraviť ďalší krok. Skočil som do vyhriatej vírivky. Nedala sa dlho prosíkať a o chvíľu vhupla za mnou aj ona. Voda bola príjemne horúca, až som mal zimomriavky z tej teploty.

„Aké ďalšie prekvapenia máš pre mňa ešte pripravené?“ spýtala sa ma Laura, keď si našla najpohodlnejšiu polohu na sedenie vo vírivke.

„Obávam sa, že som všetky vyčerpal.“ Povedal som sklamane.

„Hlboko si ma sklamal.“ Povedala vážne.

„Ale ja som si myslel, že sa potešíš a že sa ti to...“ začal som jachtať, ale ona sa len zaškerila. Našťastie len vtipkovala.

„Potvora jedna, ty si teda dobrá herečka.“ Zasmial som sa aj ja.

„Ďakujem.“ Pohodila namyslene vlasmi.

„Ako sa cítiš?“ spýtal som sa jej po chvíli.

„Skvele. Potrebovala som už niekam vypadnúť. Doma je to už síce oveľa pokojnejšie a lepšie ako za posledné týždne, ale aj tak tam panuje napätie. Ďakujem, že si ma sem vzal.“ Rozhovorila sa.

„Pre teba čokoľvek.“ Usmial som sa na ňu a vlepil jej mľaskavý bozk.           

            Okolo desiatej sme vyliezli z vírivky a začali sa pomaly chystať ma cestu domov. Nabalil som všetko jedlo naspäť do košíka a odniesol to do auta. Nasadli sme. Ja som naštartoval a ihneď zapol kúrenie, lebo v aute bola brutálna zima. Vytlačil som spojku, zaradil rýchlosť a pomaly som začal stláčať pedál s plynom. Nič. Auto sa nepohlo. Skúsil som to ešte raz.

„Čo sa deje?“ Laura sa inštinktívne spýtala.

„Hm... No, myslím, že sme tak trocha zapadli.“ Povedal som so zvrašteným čelom.

„Ako to myslíš?“ pozrela na mňa s vypleštenými očami.

„Tak ako hovorím. Zapadli sme.“ Zopakoval som a vystúpil z auta, aby som zistil, čo je vo veci.

Pozrel som na gumy. Vlastne som nevidel vôbec žiadne gumy. Tak som chytil lopatu, ktorú sme mali v kôlni a začal som odhadzovať sneh. Ale vôbec to nepomohlo, lebo pri gumách bol ešte aj namrznutý ľad, ktorý sa tam netuším ako, ocitol.

„Je to zlé.“ Oznámil som Laure, keď som si sadol do auta a vypol motor.

„Ako veľmi zlé?“ spýtala sa a nedočkavo čakala, čo jej poviem.

„Myslím, že sa odtiaľto nedostaneme, ak sa to nerozpustí. Asi tu budeme musieť zostať aj na noc.“ Povedal som jej spôsobom, ako keď doktor oznamuje akútny stav pacienta jeho blízkym.

„Veď tu máš mobil, skús niekomu zavolať.“ Napadlo jej.

Vytiahol som mobil a vytočil otcovo číslo. No jasné! Sme v horách. Nie je tu žiadny signál.

„Nemám signál. Poďme naspäť do chaty.“ Zahlásil som a tak sme opäť všetko jedlo ponosili späť do chaty.

            „To tu vážne budeme musieť zostať na noc?“ chodila nervózne po izbe Laura.

„Áno. Snáď to je pre teba taký obrovský problém?“ teraz ma trochu prekvapila. Ešte pred tromi hodinami sa so mnou váľala na gauči a teraz mala problém so mnou stráviť noc na chate.

„Je. Mňa doma čakajú rodičia.“ Výrazne gestikulovala. Bola veľmi nervózna.

„Aj mňa.“ Skočil som jej do reči.

„Ale u teba sú na to zvyknutý, že spíš kade-tade.“ Povedala a mňa sa to trochu dotklo. So životom zhýralca som nadobro skončil.

„Vážne si toto myslíš?“

Uvedomila si, že to prehnala.

„Nie... Vlastne... Ja viem, že už nie si taký, ale... snaž sa ma pochopiť.“ Habkala.

„Kašli na to.“ Mávol som rukou a odišiel na poschodie.

Otvoril som skriňu a začal z nej vyberať paplóny a vankúše.

„Na!“ hodil som jej. „Môžeš spať v tejto izbe. Ja idem vedľa.“ Povedal som chladne a nechal ju tam s otvorenými ústami stáť.

Bol som naozaj veľmi nasrdený. Ja sa tu celé týždne snažím správať ako anjelik, odopieram si veci, ktoré som predtým zbožňoval a ona to vôbec nedokáže oceniť. Zrejme si stále o mne myslí, že som ten starý Max, ktorý preťahoval baby ako na bežiacom páse. Naozaj ma to trápilo. Spať som išiel okolo pol dvanástej s obrovskou bolesťou hlavy.

Spal som nepokojne. Snívali sa mi tie najbizardnejšie sny. V jednom zo snov som videl, ako po mne Laura kričí, že som ju podviedol, v ďalšom mala úplne znetvorenú tvár a bál som sa jej.

Zobudilo ma až silné stisnutie môjho tela. Laura si ľahla do mojej posteli.

„Čo to robíš?“ spýtal som sa jej v polospánku.

„Chcem byť pri tebe.“ Šepla a pohladila ma po tvári ako nejaká starostlivá mama.

„Koľko je hodín?“ žmurkal som a čím ďalej, tým viacej som bol čulý.

„Pol druhej. Spi.“ Odvetila mi a dala mi bozk na líce.

„Dobre.“ Privolil som.

„Max? Prepáč. Nemala som...“