Stránka mojej tvorby

 23.2.2012- štvrtok

            Slovensko. Drobná krajinka v strednej Európe. Je tu vlastne naozaj stred Európy. V Kremnici. Ale nejdeme sa tu baviť o geografickej polohe Slovenska. Prejdime na politiku. To, že kto je predsedom vlády a predsedom parlamentu tu nikoho nezaujíma. Ani to, aký je rozpočet Slovenska na tento rok. Stavím sa, že už všetko aj tak rozflákali. Že kam týmto mierim?

„Poteším vás, zajtra nemusíte prísť do školy.“ Ozvala sa neutrálnym tónom naša triedna, Jana. Nedokázal som odhadnúť, či je veselá, či je smutná. Znela ako robot.

„Prečo?“ zakričal zvedavý Robo.

„Lebo budeme štrajkovať.“ Odvetila mu jednoliato.

Ako to už na Slovensku chodí, začínajú štrajkovať aj učitelia. Nestačí, že štrajkujú lekári, ktorých v skutočnosti fakt nechápem, veď zložili lekársky sľub a teraz si len tak štrajkujú, nejdú do roboty a tým ohrozujú ľudské životy. Nestačí, že štrajkujú autobusoví šoféri, bez ktorých by sa 50 % Slovákov nemohlo prepravovať, začali štrajkovať aj naši milovaní učitelia. Takto pár týždňov pred maturitou. Fakt nie som nejako extrémne štúdiuchtivý mladík, ale sú ľudia, ktorí by učenie sa kúsok pred maturou ocenili. Napríklad aj Laura. A sú ľudia, ktorí sa tomu náramne tešia.

„Dnes. Párty. U mňa doma!“ zahlásila Hana na prestávke len čo Jana vyšla z triedy.

Neveriacky som sa na ňu pozrel.

„To myslíš vážne?“ spýtal som sa aj nahlas.

„No a? Zajtra nie je škola. Ja rodičov nemám doma. Tak čo budem robiť?!“ Hana bola jedináčik, čiže sa asi veľmi nudila. Ja si neviem predstaviť, že by som bol sám doma. Furt sa u nás niekto potuluje.

„Super!“ jasala Nina ako taký poskok, či Hanin otrok. Čudujem sa, že Hane nenosí aj školskú tašku.

„Chceš tam ísť?“ pristúpila ku mne Laura. Ďalší človek, ktorý sa tváril neutrálne, preto som netušil, čo mám od nej očakávať.

„No...uhm.“ rozhodol som sa pre politiku Švajčiarska aj ja. Pre tých menej zdatných v oblasti politiky: pre neutralitu.

„Hej?“ nepochopila mojej neutrálnej odpovedi.

„Mne je to jedno.“ Povedal som a mykol som plecom.

„Tak tam poďme.“ Tak takúto odpoveď som nečakal. Čím ďalej, tým viac ma prekvapovala.

„Fajn.“ Usmial som sa na ňu.   

            Deň v škole sa pomerne dosť vliekol. Každý sa rozprával len o tom štrajku. Dokonca aj samotní učitelia. Aj profesor Plešina mal potrebu sa vyjadriť na danú problematiku.

„Pochopte, my učitelia, čo vám posúvame vedomosti, si tiež zaslúžime pracovať v adekvátnych podmienkach. Vybavenie máme hodné sedemdesiatych rokov a takto sa to vážne nedá.“ Krútil hlavou, ale nikto ho nepočúval. No chudák sa cítil asi dôležito, keď takto rečnil. Dosť ma zaskočilo, že použil len jedno cudzie slovo!

„Stavím sa, že tým štrajkom nič nedosiahnu. A keby aj, naše vybavenie sa nezlepší.“ Šomrala objemná kuchárka, ktorá sa miestami triasla ako rôsol, keď mi naberala ryžu. „Za zajtrajšok nedostaneme plat. Za to by sme mali štrajkovať my.“ No pekne! Chystá sa tu vzbura! Len do toho, tety kuchárky! Do toho!

„A najhoršie je, že ja sa do toho štrajku ani nemôžem zapojiť.“ Začul som našu riaditeľku, keď som prechádzal popri učiteľskom stole v jedálni. Bola falošná ako líška. Ale žiadať od nej, aby taká nebola, je ako žiadať rybu, aby namiesto plávania lietala.

Toľko k štrajku!

            „Max.“ vyslovila moje meno sladučko, ako to len šlo, Hana.

„Hana.“ Opätoval som jej to, ale so značkou dávkou irónie.

„Prídeš dneska na moju párty?“ spýtala sa ma a začala si motať pramienok vlasov na ukazovák.

„No jasné, prídeme s Laurou.“ Naschvál som zvýraznil Laurino meno.

„Fajn.“ Skrivila ten svoj prepudrovaný ksicht a nechala ma pri stole samého. Laura mala menej hodín, preto už bola doma. A tiež Robo a Marko. Nemohol som zato, že som mal blbý rozvrh!

            Okolo siedmej som vyrazil z domu. S Laurou sme dohodli, že prídem po ňu a spolu pôjdeme k Hane.

Keď mi otvorila jej mama, dosť ma to prekvapilo.

„Ahoj Max!“ pozdravila ma s úsmevom. Vyzerala oveľa bezstarostnejšie, ako keď som ju videl naposledy. Celú rodinu zrejme veľmi tešila Julkina obnovená chemoterapia.

„Dobrý večer, pani Karásková.“ Zdvorilo som ju pozdravil a čakal, aby ma pozvala ďalej.

„Len poď ďalej a pokojne mi tykaj a volaj ma Beta.“ To je skok! Potykal som si s Laurinou mamou!

„Okej.“ Usmial som sa a na znak potykania sme si dali letmé „bozky“ na líca.

„Kde je Laura?“ spýtal som sa jej, keď som sa dostal z prvotného šoku.

„Na záchode.“ Povedala a rukou mi naznačila, nech si sadnem.

„Dobre. Počkám ju.“ Povedal som a sadol som si na mäkký gauč.

„Hm... no myslím, že tam ešte chvíľku pobudne.“ Tak toto bolo od jej mamy fakt netaktné. Trochu som sa začervenal.

„Ou... To nič.“ Zvraštil som čelo. Hovoriť o takomto so „svokrou“ je dosť čudné.

„Teda... nechám ma zle. Laura sa necíti dobre. Vracia.“ Vysvetlila mi, keď jej doplo, že som to pochopil trochu inak.

„Čože? Prečo? V škole sa mi zdalo, že je v pohode.“ Spozornel som.

„No, keď prišla domov bola celá bledá a potom dostala horúčku a začalo ju napínať.“ Hovorila mi.

„Tak to je zlé. Mali sme ísť von.“ Odul som spodnú peru.

„Ja viem. Donesiem ti niečo na pitie?“ spýtala sa ma.

„Ehm... no, vodu, prosím.“

Beta vyskočila na nohy a o chvíľku nado mnou stála s pohárom studenej vody.

„Myslíš, že by Laure vadilo, keby som sa za ňou išiel pozrieť?“ spýtal som sa Bety a čakal na jej materský názor.

„Skúsiť to môžeš.“ Povzbudila ma a ukázala mi, kde majú záchod.

Pristúpil som k dverám a jemne som zaklopal.

„Laura?“ ozval som sa.

„Max?!“ prekvapila sa.

„Môžem vojsť?“ spýtal som sa.

„Počkaj.“ Vykríkla ustráchane. Tak som čakal chvíľku. „Poď.“ Zakričala asi po pol minúte.

Keď vošiel videl som ju sedieť na malom koberčeku pri záchodovej mise s vreckovkou v rukách.

„Och, moja chudinka.“ Pristúpil som k nej a zaboril som si jej hlavu do hrude.

„Asi na tú Haninu párty nepôjdem.“ Povedala potichu a jemne sa odo mňa odtiahla. Zrejme nevedela dýchať. Alebo sa jej nepáčil môj parfum, čo pochybujem.

„To nič, zostanem tu s tebou.“ Povedal som jej a pohladil ju po vlasoch.

Chvíľu sme tam len tak potichu sedeli.

„Max, pusti ma. Ide to zo mňa von.“ Vypľula zo seba rýchlo a už sa z nej aj valila ružovkastá hmota. Odvrátil som radšej pohľad a držal jej vlasy, nech si ich neogrcia. V tom momente som sa cítil ako homosexuálny najlepší kamarát, ktorý svojej najlepšej kamoške drží vlasy, keď sa spila na mol na párty a nechce, aby si ich ogrcala.

„Sorry.“ Ospravedlnila sa mi, keď si z pier utrela aj zvyšky obsahu jej žalúdka.

„V pohode.“ Pohladil som ju po vlasoch a vlepil jej tam bozk. Inde by som ju momentálne nebol schopný bozkávať. Ak viete na čo myslím...

„Laura, mám tu vedro, keby si vracala. Poďte si sadnúť do obývačky.“ Nakukla k nám Beta s obrovským vedrom zrejme od nejakej farby na stenu.

Laura sa začala ťahať na nohy, ja som jej pomohol a potom sme sa odtackali až do obývačky.

„Pozrieme si nejaký film?“ spýtala sa ma, keď sme si sadli a ja som si odpil zo svojej vody.

„Môžeme. Čo ide v telke?“ spýtala sa ma. Ja som začal prepínať kanály. Na JOJ-ke išiel Panelák. Na Markíze nejaký film... Slabota!

„V mobile mám nejaké filmy, môžem to tam napojiť cez laptop. Kde ho máš?“ navrhol som.

„V izbe.“ Odvetila potichu a ja som zašiel do izby a na stole našiel jej starodávny laptop.

„Zapíš heslo.“ Kázal som jej, keď som si sadol vedľa nej.

„Betuska.“ Vzdychla si.

„Čo?“ nechápal som.

„To je heslo. Betuska.“ Zopakovala na vysvetlenie. Pousmial som sa nad tou dôverou a tak zapísal meno jej mamy.

Nakoniec sme si na Laurino želanie pozreli Crazy, stupid love, ktorý sa ani netuším ako dostal do môjho mobilu.

„Ja by som si chcela ísť ľahnúť.“ Povedala mi potichúčky Laura, keď išli záverečné titulky.

„Okej, poď.“ Postavil som sa a ponúkol jej ruku. Slabučko sa ma chytila a tak som ju jemne postavil na nohy. Pomaly sme prešli až do jej izby a potom som ju uložil do postele.

„Koľko je hodín?“ spýtala sa ma.

„Bude desať za chvíľočku.“ Povedal som a sadol som si na kraj jej postele.

„Mrzí ma, že dnešok dopadol takto.“ Šepkala.

„To nič, skús zaspať. Počkám, kým zaspíš.“ Šepkal som a ľahol som si vedľa nej a jemne ju hladil po vlasoch.

Tak sme tam potichu ležali, Laura chrapľavo dýchala a ja som len tak rozmýšľal o ničom. V tom zazvonil mobil. V momente som bol na nohách a snažil sa utíšiť zvonenie.

„Čo je?“ zaštekal som potichu do telefónu.

„Max!“ kričal do telefónu Marko.

„No čo je?“ kričal som šeptom. To sa asi ani nedá...

„Poď sem. Robo je na šrot a neviem ho zobrať domov.“ Kričal Marko a počul som za ním hlasnú hudbu. Haniny susedia sa musia tešiť.

„Je to veľmi vážne?“ vôbec sa mi tam nechcelo ísť.

„No dosť. Príď.“ Zakričal a zložil.

Do riti! Naozaj som nemal náladu ísť kriesiť ožratého Roba, ktorý mi navyše pravdepodobne ogrcia sedačky v aute.

Presvedčil som sa, že Laura spí, dal som jej pusu na čelo a odišiel som z jej izby.

„Dobrú noc, ja už idem.“ Pozdravil som sa Bete.

„Ahoj a príď znova!“ milo sa mi odzdravila a ja som išiel.

            Keď som prišiel pred Hanin dom, bol tam riadny hurhaj. Slovenská verzia Project X. Akurát tam nehorelo a nesnímali to vrtuľníky. Zaparkoval som na voľné miesto pred domom a vkročil do toho bordelu.

„Max! Tak predsa si prišiel.“ Vrhla sa mňa opitá Hana, ktorá striehla pri dverách. V jej náručí som sa cítil ako bezmocná myš, ktorú práve chytila veľmi hladná mačka.

„Prišiel som len po Roba. Nevidela si ho?“ snažil som sa vymaniť z jej zovretia, ale na prekvapenie mala dosť sily!

„Kašli na Roba. Ukážem ti moju izbu. Poď so mnou.“ Ťahala ma neznámym smerom. Šikovne som sa vymanil z jej zovretia a utekal na iný smer. Toto by sa mi pred pár mesiacmi nemohlo stať. V žiadnom prípade by som nebol utekal pred nadržanou babou.

„Robo! Tu si ty debil!“ zakričal som na Roba, ktorý sa opieral o umelý kvet v kúte v hale.

„Max! Zober ho domov.“ Pribehol ku mne aj Marko, ktorý tiež nebol triezvy. Ale bol na tom o stupeň lepšie ako Robo.

Ja som podoprel Roba a s odporom som ho vliekol do auta.

„Ty poď tiež!“ prikázal som Markovi, ktorý poslušne naskočil do auta.

            Kým som poroznášal týchto dvoch nešťastníkov domov bola už polnoc a ja som bol unavený ako kôň. Ale spravil som pár dobrých skutkov. Akurát škoda, že sa všetky týkali grcajúcich ľudí.