Stránka mojej tvorby

 16.2 2012- piatok

            Asi si teraz o mne pomyslíte, že som totálny pako, ale pravdou je, že predvčerom bol Valentín a ja som naň totálne, absolútne, maximálne zabudol. Máte pravdu, som pako. Ale na svoju obranu môžem povedať, že som nikdy nemal stálu partnerku. Vždy to boli „vzťahy“ len na jednu noc. Ó áno, bol som dosť promiskuidný. Ale od teraz sa pokúsim to napraviť. Ale hlavne musím napraviť ten pokazený Valentín.

            „Milka! O koľkej otvárajú kvetinárstvo?“ vbehol som do momentálnej spálne Milky a Sebastiána. On na mňa len nechápavo zízal. Milka na tom bola trocha lepšie. Tá sa zmohla na slovo.

„Maxo, koľko je hodín? Čo ti šibe?“ zívala a snažila sa zapnúť nočnú lampu.

„Šesť.“ Odvetil som dychtivo a stepoval nedočkavo pri jej posteli.

„Choď spať.“ Pretierala si ospalo oči.

„No tak! Kedy otvárajú kvetinárstvo?“ chcel som vedieť za každú cenu.

„No teraz určite nie. Najskôr o deviatej.“ Zapla mozog.

„Ani v nákupných centrách?“ dúfal som, že povie áno.

„Tam už duplom nie! A načo ti je kvetinárstvo?“ posadila sa na posteľ, keď pochopila, že ju nenechám spať.

„Ja somár som zabudol na Valentín a chcem zobrať Laure kvety.“ Vysvetlil som jej jednoducho.

„To si fakt somár.“ Súhlasila so mnou. „Zdá sa mi, že jedna moja bývalá spolužiačka vlastní kvetinárstvo, možno by som jej mohla zavolať. Aj keď, v túto hodinu asi nebude moc nadšená.“ Rozmýšľala nahlas. Milujem Milkine bývalé spolužiačky!

„To nič. Povedz, že dobre zaplatím.“ Presviedčal som ju.

Milka sa nakoniec vygúľala z postele, obliekla si župan a išla hľadať telefónne číslo na spolužiačku.

„Renátka, ahoj moja. To som ja Milka Karásková.“ Predstavila sa menom za slobodna, zrejme by Renátka španielske priezvisko nepochopila. „Áno, ja viem, že je skoro, ale máme doma pohotovosť. Môj brat potrebuje obrovskú kyticu ruží, vlastníš kvetinárstvo, či nie?... Áno, Max... Povedal, že dobre zaplatí. Navyše mi to dĺžiš za to, že som ťa vtedy kryla.“ Teraz znela fakt tajuplne. Musím sa jej na to neskôr spýtať. „Kedy by si tam vedela byť?... O siedmej? Okej. Bude tam...A ďakujem. Maj sa!“ a zložila. Milujem svoju sestru!

„Milka, si najlepšia!“ opatrne som ju objal.

„Ja viem.“ Usmiala sa spokojne a odobrala sa späť do postele.

            „Dobrý!“ pozdravil som tučnučkú, nizučkú kvetinárku.

„Ahoj, nebuď somár a tikaj mi.“ Čudujem sa, že sa takejto temperamentnej osobe vôbec odvážila Milka volať v takú skorú rannú hodinu.

„Okej.“ Opatrne som sa na ňu usmial.

„Tak, čo to bude? Dúfam, že poriadna šupa, keď si ma kvôli tomu vytiahol z postele.“ Prehovorila na mňa už vľúdnejšie.

„Vec sa má tak, že som zabudol na Valentína a chcel by som to mojej priateľke nejako vynahradiť.“ Vysvetlil som jej.

„Tak to si riadne dosral.“ Kvetinárka Renátka sa mi začínala páčiť. Nekládla si servítku pred ústa.

„Hej, ja viem. Tak čo by si mi poradila?“ spýtal som sa jej.

„Kúp jej obrovskú kyticu červených ruží. Okrem toho, že na tom skvele zarobím. Tá tvoja mladá ti určite odpustí.“ Tak úprimného človeka som dávno nestretol.

„Okej, nechám to na tebe.“ Povzbudil som ju v jej práci a nechal ju nech robí, čo vie najlepšie.

Zmizla niekde vzadu a o desať minút sa vrátila s najväčšou kyticou červených ruží, akú som kedy videl.

„Ty kokso! Koľko je tam ruží?“ spýtal som sa jej s vyvalenými očami.

„Dvadsaťpäť.“ Odvetila a s hrdosťou si obzerala kyticu. Bola krásna. Tá kytica!

„Okej. Super. Koľko to bude?“ spýtal som sa a načiahol som sa do zadného vrecka po peňaženku.

„Takže, jedna ruža stojí 1,50 krát 25... to máme 37,50, plus nejaké to zelené, to máme 3 eurá.“ Rátala nahlas.

„A prirátaj aj to, že som ťa vytiahol z postele.“ Pošepol som jej.

„No jasné, tak daj mi 45 eúr a bude dobre.“ Povedala a milo sa na mňa zahľadela.

„Okej, tu je 50 a to je dobre.“ Podal som jej 50-aurovku a s kyticou vypochodoval von do zimy.

Keď som skončil v kvetinárstve bolo pol ôsmej, presne čas, na kedy som bol dohodnutý s Laurou.

            „Prekvapkóóó!“ zvolal som, keď mi otvorili dvere na dome Karáskovcov.

„Ale Max! To si nemusel!“ prekvapil ma tenký hlas. To nebola Laura. Vyklonil som sa z poza kytice a uvidel som vo dverách Julku. Vyzerala lepšie ako naposledy.

„Vlastne sú tie kvety pre Lauru.“ Zasmial som sa.

„Jasné.“ Usmiala sa Julka a ustúpila mi z dverí. „Hneď tu bude.“ Povedala.

„Okej.“ Dneska mám tendenciu hovoriť na všetko okej. Už mi to lezie na nervy.

„A čím si zaslúžila takúto veľkú kyticu?“ spýtala sa ma obzerajúc krvavočervené kvety.

„Predvčerom bol Valentín a ja som naň zabudol.“ Povedal som a švihol som sa po hlave.

Julka sa len hlasno rozosmiala. Potom som už zočil prichádzať Lauru. Bola krásna ako vždy. Keď zbadala kyticu, otvorila ústa do korán, až som jej videl mandle.

„Toto je čo?“ spýtala sa pozerajúc na kyticu.

„To? To je oneskorený valentínsky darček.“ Koktal som.

„Valentínsky dar? Ani som si nevšimla, že bol Valentín.“ Zvraštila čelo.

„Ani ja. Odpusť.“ Pristúpil som k nej a podávajúc jej kyticu som ju jemne pobozkal.

„V pohode, zoberiem ich do vázy. Sú nádherné. Ďakujem.“ Obzerajúc si kyticu sa vytratila a o chvíľu sa vrátila s krištáľovou vázou.

Potom sme sa odobrali do školy.

            Deň v škole prebehol dosť rýchlo. Každý hovoril o večernom plese. Bola to rarita, že sa v škole niečo organizovalo. Preto si to nikto nechcel nechať ujsť.

            „Nemykaj sa!“ šomrala Milka, keď mi naprávala čiernu kravatu. Už som chcel vyraziť. Bolo pol siedmej a ples sa začínal o siedmej.

„Tak si pohni.“ Odvrkol som jej.

„A inak prečo si si dal čiernu kravatu? Vyzeráš akoby si šiel na pohreb!“ skrútila pery v čudnej grimase.

„Lebo sa mi to takto páči. A keby si nevedela, pani módna ikona, čierne tenké kravaty teraz letia.“ Bolo to fakt tak. Deň predtým som sedel v obývačke a mama pozerala Fashion TV a práve o tom išla reportáž.

„Fajn, za mňa si si mohol dať na hlavu aj hrniec.“ Odfrkla si a skončila s naprávaním. Podľa mňa tú kravatu len rozmykala a teraz vyzerala čudne.

            Prišiel som pred dom Laurovcou a nervózne som zazvonil. Nepýtajte sa ma, prečo bol Veľká frajer nervózny. Proste bol!

Otvorila mi Laurina mama, ktorá mala na sebe jednoduchú domácu šatovku.

„Ahoj Max, poď ďalej.“ Vľúdne sa mňa usmiala a môj stres trochu opadol.

„Dobrý večer.“ Usmial som sa tiež a prekročil som prah ich domu.

„Nevyzúvaj sa, Laura tu bude každú chvíľu.“

Keď som zočil Lauru, už druhýkrát mi dnes vyrazila dych. Tie čierne šaty vyzerali na nej dnes ešte krajšie ako včera. Vlasy mala natočené a kučery jej lemovali jej krásnu tvár. Na tvári mala decentný make-up a zdalo sa mi, že oči má tiež trochu vymaľované. Bola dokonalá.

„Vau!“ preniesol som svoj údiv aj do slov. Teda, do jedného primitívneho slova.

„Ďakujem.“ Zasmiala sa, lebo pochopila, čo som tým myslel.

„Pripravená?“ spýtal som sa, keď som prišiel k slovám.

„Jasné.“ Usmiala sa na mňa a pristúpila ku mne.

„Stop! Ešte si vás vyfotím.“ Nabehla k nám mama s asi 100-ročným foťákom. Bol hriech taký šrot vôbec vlastniť, ale nechcel som nič hovoriť, tak som len zapózoval do foťáka a spokojná Laurina mama nás nechala ísť.

„A dávajte si pozor. Kedy prídeš, Lauri?“ kričala za nami.

„Neviem, neboj sa.“ Odbila ju mierne Laura a už aj kráčala po mojom boku k autu.

            „Myslím, že moja mama začala fetovať!“ vzdychla si Laura. Najprv som sa zdesil, ale potom som videl, že to myslí zo srandy.

„Lebo?“ spýtal som sa jej so zdvihnutým obočím.

„Celý deň chodí po dome ako stelesnené šťastie.“ Sťažovala sa Laura.

„Asi sa teší, že Julke schválili opäť terapiu, nie?“ napadlo mi.

„Presne ako hovoríš. Celý deň nehovorí o ničom inom.“ Neodkázal som odhadnúť, či jej to vadí, či nie a tak som voľne začal rozoberať inú tému.

            Keď sme prišli na ples, pri stole našej triedy bolo plno ľudí. Polku ľudí som nepoznal. Zrejme priatelia a priateľky mojich spolužiakov, ktorých som na stužkovej nezaregistroval.

„Ahojte, sadnite si sem.“ Začala nás usmerňovať Hana, len čo sme prišli.

„Prečo práve sem?“ provokatívne som na ňu pozrel. Už len za to, že to bola Hana som ju nechcel poslúchnuť.

„Vidíš niekde inde miesto?“ spýtala sa ma s jedovatým pohľadom.

„Áno, tam.“ Ukázal som na dve voľné stoličky vedľa Marka a Romany.

„Ale tam sedím ja a Tomáš.“ Priečila sa, ale ja som sa už pohol tým smerom a tak nemala šancu sa tam dostať skôr.

Ples sa otvoril úvodným tancom triedy, ktorá to celé organizovala. Tancovali na pesničku All I need od Within Temptation. Tancovali na ňu aj vo Vampire diaries Damon a Elena. Áno, priznávam, mám rád ten seriál. A čo?! Tanec síce vyzeral všelijako, len nie ako tanec, ale mali úspech. Tak som sa k potlesku pridal aj ja.

Potom nasledovalo prvé kolo tanca. Nepredstavujte si, že nám tam hral nejaký symfonický orchester. Bol tam Dj, ktorého aparatúra vyzerala ako z roku 0 a obával som sa, či to vôbec dnešný večer ešte zvládne.

Medzi tým tancom a všetkým, čo sa dialo predávali tombolu. Odmietol som kúpiť, lebo som ešte nikdy nič na tombole nevyhral. Pokúsili sa nás nahovoriť aj na „Srdiečkový tanec“ ale obaja s Laurou sme odmietli.

Ako sme tak sedeli pri stole, nahol sa ku mne Robo, ktorý, mimochodom, opäť bol s Lindou. Nina na nich len zazerala.

„Brácho, po plese sa ide do Kaktusu. Pridáte sa?“ spýtal sa ma.

„Pridáme sa?“ spýtal som sa Laury a tá prikývla.

„Hej.“ Odvetil som Robovi, ktorý len kýval hlavou. Zrejme sa mu nezdalo, že som sa o tom poradil najskôr s Laurou.

Ples mal trvať do dvanástej, ale väčšina ľudí sa začala zberať domov už okolo jedenástej, tak sa polka našej triedy pobrala tiež.

Nie, nestali sme sa kráľom a kráľovnou tanečného parketa, ani nič podobné, ale musím povedať, že na plese bolo super.

Do Kaktusu sme dorazili medzi prvými a tak sme obsadili najväčší stôl, aby sme sa tam všetci pekne zmestili.

Nálada bola oveľa uvoľnenejšia, keďže sa už čo to popilo a tak sme sa skvele bavili.

„Dáš si niečo?“ spýtal som sa Lauri, ktorá sa veselo rozprávala s Romanou. Myslím, že spolu celkom dobre vychádzali.

„Myslíš alkohol?“ pozrela na mňa so pochybovačne.

„Ak chceš...“ mykol som plecom.

„Ochutnám tvoj najobľúbenejší.“ Prekvapila ma s tým, čo povedala. Tak som jej teda objednal Henessy.

„Toto je silné!“ zhodnotila po prvom glgu.

„Ja viem.“ Odpil som si z jej pohára. Nechcel som veľmi piť ten večer. Predsa len som išiel autom.

O pol hodiny sa už aj Laura dostala do nálady a tancovala so mnou na parkete ako dračica. Nepoznával som ju, ale táto jej stránka sa mi páčila a priťahovala ma ešte viac.          

            „Ideme už?“ spýtala sa ma zívajúca Laura.

„Ak chceš.“ Privolil som a rozlúčili sme sa s kamarátmi.

„Bolo super.“ Zhodnotila rozjašená Laura opierajúc sa mi o plece.

„To hej. Si v pohode?“ robil som si o ňu starosti. Nie je naučená piť.

„Jasné.“ Zasmiala sa.

            Keď som zastal pred jej domom, boli presne dve hodiny. Celá nažhavená sa na mňa vrhla a začala ma bozkávať. Bol by som debil, keby som jej bozky nebol opätoval.

„Há! Dosť!“ Odlepila sa odo mňa celá zadýchaná.

„Mala by si už ísť.“ Súhlasil som s ňou.

„Už sa ma chceš zbaviť, čo?“ zasmiala sa a pomaly začala vystupovať z auta.

„Pravdaže.“ Zasmial som sa tiež.

„Ahoj!“ cmukla na mňa a buchla dverami.

            A je za mnou ďalší skvelý deň. Vďaka Laure. Asi by som jej mal povedať, čo k nej cítim.