Stránka mojej tvorby

 15.2.2012- štvrtok

            Keď je človek šťastný, nemá ani najmenšiu chuť sa zaoberať zbytočnými, ba dokonca sprostými vecami. Či som tým šťastným človekom mieril na seba? Ó áno, s Laurou zažívam pocity, aké som doteraz so žiadnou inou babou nezažil. Možno to tak trošku kazí môj imidž drsňáka a jebača všetkých báb v okolí, ale nech! Oplatí sa mi to. Ten kto ešte nebol zaľúbený, nepochopí...

No a prečo som hovoril o zbytočných veciach? Pretože sa Jana dnes rozhodla nám dať rozsiahle informácie o priebehu marcových maturít. A mne v tom momente prišla nejaká sprostá maturita ako zbytočnosť. Veď sa hovorí: Maturita formalita. Tak prečo sa s tým, doriti, treba furt zaoberať?!

„Takže, slovenčinu máte 13. marca, čiže v utorok. Budete rozdelený do dvoch skupín. Podľa abecedy. Prví dvanásti budete prvá skupina a druhí dvanásti druhá skupina.“ Fíha, kto by to len bol čakal? „Prvá skupina bude písať maturity v našej triede a druhá skupina pôjde do fyziky.“ Hneď som sa potešil, že patrím do prvej skupiny. Písať maturitné písomky vo fyzike by som vážne nechcel. Nikdy som fyziku nemal rád a z toho dôvodu mi aj učebňa bola maximálne nesympatická.

Potešil som sa, že Laura patrí do mojej skupiny, síce len o vlások, ale prešupla sa k nám. Uzatvárala totiž prvú dvanástku.

„Potom, čo tu máme?“ mrmlala si popod nos Jana. „V stredu máte angličtinu a ostatní nešťastníci nemčinu.“ Nemčinári hneď zaprotestovali, pokladali svoju voľbu nemčiny ako cudzieho jazyka na maturitu ako správnu. Pritom veľmi dobre vedeli, že nemčina každoročne nedopadne najslávnejšie. Ale to je už ich problém. „Angličtinári, vy budete v dejepisárskej učebni, prezradím vám, že ja budem váš dozor,“ mimovoľne preložené, dovolí nám pomáhať si. „A nemčinári, vy budete v našej triede.“ Nejako sa cez to prenesiem.

„A kto bude náš dozor?“ ozval sa Robo, ktorý patril medzi nešťastnejšiu skupinu.

„Profesor Plešina.“ Aj Jana poznala našu prezývku a obzvlášť rada ju používala. Mnohí v triede sa zasmiali. Myslím si, že môžu byť celkom spokojný. Plešina nebude zlý, lebo v jeho skupine nebudem ja.

„A vo štvrtok, ako ich nazvať, dajme tomu, že odvážlivci budú mať matematiku.“ To s tými odvážlivcami fakt vychytala. Netuším, prečo som si ja kôň sprostý vybral matiku. Ach, už to mám. Fotrík mi prikázal, že na ekonómiu to budem potrebovať. „Všetci matematikári budú vo fyzike.“ Prečo? Prečo vo fyzike? Veď to je normálne, že znamenie neúspechu.

„Každý deň začínate o deviatej, ale buďte tu už aspoň na pol deviatu, dobre?“

My sme zamrmlali a to bol pre ňu signál, že sme pochopili.

„Fajn, teraz si už môžete spraviť voľnú hodinu. Aj tak by sme už nič nestihli prebrať.“ Kapitulovala Jana, oprela sa stoličku a začala si listovať v učebnici.

            „Prídeš ma dnes doučovať?“ vyzvedal som od Laury pri obede.

Ona sa pritom vŕtala v obzvlášť zelenej kaše, zrejme ju to natoľko zaujalo, že ma nevnímala.

„Laura!“ okríkol som ju s úsmevom.

„Čo je?“ strhla sa.

„No, že či ma prídeš doučovať?“ zopakoval som otázku. Lyžicu ponorila do kaše.

„Jasné.“ Odvetila duchom neprítomná.

„Si v pohode?“ vyzvedal som a tiež som nechal jedenie. Tá kaša chutila ako zhnitý hrach.

„Jasné.“ Kývla hlavou.

„Vau! Dnes máš skvelú slovnú zásobu.“ Podpichol som ju.

„Díki.“ Zrejme z tejto vety zaregistrovala iba slovo „skvelú“ a tak to brala ako kompliment.

„Zem volá Lauru. Haló. Čo sa s tebou deje?“ dobýjal som sa vieryhodnej odpovede.

„Celú noc som nespala, Julke bolo zle.“ Povedala potichu a zopár ľudí pri stole pozrelo jej smerom. Ja som kývol rukou na znak toho, nech to tak nechajú. Som ja ale somár, že som tak vyzvedal.

„To ma mrzí...“ vydýchol som a ďalej som ju nechal v jej svete.

            „Rozmýšľal som a mám taký pocit, že sa všetko na dobré obráti.“ Povedal som s nadšením, keď sme boli na ceste k nám domov.

„Čože?“ vytrhol som Lauru opäť zo zadumania.

„Všetko bude v poriadku.“ Zopakoval som s úsmevom. Pomaly som sa začínal cítiť ako papagáj, že som všetko opakoval.

„Ako si tým môžeš byť taký istý?“ spýtala sa ma zdvihnutým obočím.

„Mám taký pocit. To je ten slávny mužský inštinkt.“ Zavtipkoval som.

„A ja som si myslela, že to ženy majú typický inštinkt. Hm...“ keby to nebola hovorila tým smrteľne zdrvujúcim tónom aj by som sa bol zasmial, takto som zostal radšej ticho a vnáral sa čoraz hlbšie do svojich vlastných myšlienok. Celú cestu domov sme mlčali.

            „Ahojte!“ pozdravil som sa naoko prázdnemu domu.

„Dobrý!“ zakričala aj Laura a vyzula sa.

„Aha, mám pre teba niečo.“ Ukázal som smerom na skrinku, kde mávame topánky.

„Čo?“ pozrela sa smerom mojej ruky.

„Ta-dá! Papuče!“ zvolal som teatrálne.

„Krásne.“ Poznamenala Laura.

„To sú tvoje papuče.“ Povedal som jej s úsmevom a snažil sa ju aspoň trochu rozveseliť.

„Takže teraz sa pomaly ale iste stávam členom domu?“ chytila sa. Super. Mal som pocit, že začína mať lepšiu náladu.

„Presne tak.“ Vtisol som jej bozk do vlasov a papuče hodil pred ňu.

Navliekla si do nich nohy a povedala: „Akurát dobré.“

„Čaute mládež!“ pozdravila nás pretlstnutá Milka.

„Ahoj, Tučko.“ Vrhol som na Milku figliarsky pohľad.

„To, že som tehotná neznamená, že ťa ešte nemôžem zbiť!“ povyhrážala sa mi Milka.

„Ojoj! Mám strach.“ Zasmial som sa.

„Ste hladní?“ spýtala sa nás, keď sme pomaly postupovali do obývačky.

„Takže teraz si tu za mamičku?“ podpichoval som ju ďalej.

„Vieš, čo? Postaraj sa o vás oboch sama. Sorry, Laura.“ Odišla akože urazená Milka preč.

„Tak si hladná? Jasné, že si.“ Odpovedal som za ňu a išiel do kuchyne. „Choď si zatiaľ pokojne sadnúť na gauč.“ Laura ma bez slova poslúchla a počul som len capkajúce papuče na našej lesklej mramorovej podlahe.

Vybral som z chladničky plech, na ktorom boli lasagne. Odkrojil som dva rovnaké kusy a dal ich ohrievať do mikrovlnky. Zrazu som začul, ako jej zvoní mobil.

„Prosím?“ zdvihla vrelým tónom. „Áno... To fakt?... Naozaj?... To je úžasné... Ach!... Áno!... Ahoj, pozdravuj ju.“ Zachytil som len pár slov, ale došlo mi, o čo asi pôjde.

„Max!“ bežala do kuchyne a vrhla sa na mňa.

„Čo sa deje? Zahral som nevediaceho.

„Julke predsa len schválili ďalšiu chemoterapiu. Veril by si tomu?“ z očí jej vyhŕkli pramienky sĺz. Boli to slzy šťastia a ja som ju silno objal.

„Vidíš? Mal som správny pocit!“ vyzdvihol som ju vzduchu a zatočil sa s ňou.

„Tak hrozne sa teším.“ Objímala ma tak silno, že som mal pocit, že miestami prestávam dýchať.

„Aj ja sa teším. Julka sa vylieči a všetko bude v poriadku.“ Povedal som jej a na ústa som jej vlepil obrovský bozk. Mikrovlnka cvrnkla a ja som vybral príliš prihriate lasagne von. Najedli sme sa v obývačke pri pozeraní našich obľúbených nevyriešených vraždách.

            Potom sme sa odobrali do izby. Tesne pre izbou som ju chytil okolo pása a začal ju bozkávať. Ona sa vôbec neodťahovala, ba čo viac, sama sa na mňa lepila. Vtrhli sme do izby a nemotorne sme sa zvalili na posteľ. Neodlepili sme od seba ústa ani na chvíľočku. Hltal som ju ako som len vedel a ona mňa. Keďže som ruky ešte nemal zamestnané, jemne som jej prešiel po pleci a smeroval som až k dlani. Tam som s ňou prekrížil prsty a ruky som jej zatiahol pod hlavu. Jemne zastonala. Druhá ruka sa však ešte vždy nudila. Neváhal som ani chvíľočku a jemne som jej začal hladiť stehno. Pomaly som prechádzal do vnútornej strany stehna.

„Max, ehm... mali by sme sa učiť. O mesiac sú matury.“ Vystonala potichu pomedzi bozky.

„Ale vykašlime sa na to.“ Vydýchol som jej do úst a nemienil som sa vzdať.

„Ja myslím, že by sme sa fakt mali učiť.“ Naliehala, ale naliehala len slovami, ústa chceli niečo celkom iné.

Zrazu sme začuli buchnutie. Bolo mi jasné, že sa sem blíži Milka. V tom momente som ju preklínal ako som len vedel. Rýchlo som zoskočil z Laury a narovnal sa.

„Čo sa deje?“ spýtala sa nechápavo?

„Uvidíš.“ Odvetil som jej so zdvihnutým obočím. Rýchlo sa narovnala aj ona a čakala, čo príde.

Milka rozkopla dvere do izby a zostala sa nemo pozerať.

„Ehm... až teraz mi došlo, že som sem asi nemala chodiť.“ Povedala a videl som, že sa cíti trápne. Tak jej treba!

„To veru nie!“ štekol som po nej.

„Ale keď som už tu. Počula som, že zajtra máte v škole ples. Dúfam, že idete.“ Trafila vedľa. A zaujímalo by ma, kde sa to len dopočula. Vždy všetko vedela! Občas to bolo až desivé.

„No, vlastne nie...“ povedal som s pohľadom tkvejúcim na Laure.

„Prečo?“ vypleštila oči Milka.

„Ja som nechcela.“ Povedal potichu Laura. Akoby sa Milky bála. Úprimne povedané, nečudoval som sa jej.

„Prečo?“ zopakovala svoju stupídnu otázku Milka a vypleštila oči ešte viac. Bol som prekvapený, že ich vedela vypleštiť ešte viac.

„Lebo si nemám čo obliecť.“ Vysvetlila pokojne.

„Max, čo si jej niečo nekúpil?“ pozrela na mňa karhavo Milka.

„Ona nechcela.“ Bránil som sa.

„Prečo?“ mal som pocit, že som v škôlke. Malé deti sa vždy pýtajú na všetko „prečo“?

„A načo? Kvôli jednej udalosti kupovať šaty? Podľa mňa je to mrhanie peniazmi.“ Vysvetlila. Zdalo sa mi to ako celkom fajn argument.

„To je síce pravda, ale na ples predsa musíte ísť.“ Stála si za svojím Milka. „Vieš ty, čo, Laura? Ja mám kopu šiat, ktoré by ti mohli byť dobré. Možno by sa ti niektoré páčili a mohla by si si ich dať na ples. Čo ty na to?“ pozrela povzbudivo na Lauru.

„To by som mohla....“ povedala váhavo.

„Pravdaže by si mohla.“ Hodila rukou Milka, chytila Lauru za ruku a ťahala ju za sebou. Ja som vyskočil na nohy, aby som nič nepremeškal.

            Ocitli sme sa v izbe, kde momentálne bývala Milka so Sebastianom. Baby vošli do šatníka a ja som si sadol na kreslo, ktoré mali umiestnené pred posteľou.

„No pozri sa, tu ich mám.“ Počul som tlmený zvuk Milky.

„Tieto sú pekné.“ Povedala tichúčko Laura.

„Tak si ich len vyskúšaj!“ povzbudzovala ju Milka.

„Chcem ich vidieť!“ zakričal som na nej.

„Príde sa ti ukázať.“ Zakričala mi späť Milka.

O chvíľu som zbadal Lauru ako kráča von šatníkom. Mala na sebe fialové šaty, ktoré jej siahali po kolená. Na materiál sa ma nepýtajte. Ale leskli sa. Mali úzke ramienka a výstrih do véčka. Bola v nich fakt krásna. A dokonale jej sadli. S Milkou mali zrejem rovnakú konfekčnú veľkosť. Teda pred tým ako výrazne zguľatela.

„Vau! Si krásna.“ Pochválil som ju.

„Ďakujem.“ Úprimne sa na mňa usmiala.

„Ešte si jedny vyskúša!“ vybehla na obzor Milka a Lauru vtiahla späť do šatníka.

O ďalšiu chvíľu som opäť uvidel Lauru. Tentoraz mi sánka spadla až na podlahu. Mala na sebe čierne šaty. Dĺžka bola podobná ako u tých predošlých, ale mal som pocit, že odhaľujú omnoho viac a to sa mi náramne páčilo. Sukňa bola primerane široká a materiál, myslím, že to bol šifón. Nemali žiadne ramienka, držali sa na nej zrejme len silou zotrvačnosti. Na prsiach mali drobné kryštáliky, ktoré sa trblietali a odrážali tisícky farebných odtieňov. Tieto šaty boli dokonalé.

„Tak čo?“ žiadala ma o názor Milka.

„Ja... no ja nemám slov. Si v nich nádherná. Ako nejaká víla. Krása...“ jachtal som a ústa som mal stále otvorené.

Laura sa len usmievala a zatočila sa v nich. Všetci sme sa zasmiali.

„Myslím, že tieto budú najlepšie.“ Zhodnotila Laura pozerajúc sa do veľkého zrkadla.

„Rozhodne.“ Kýval som hlavou.

„No vidíš! A to ste nechceli ísť na ples!“ šomrala Milka.

            Po tomto skvelom zážitku som odprevadil Lauru domov. Rozlúčili sme sa obrovitánskym bozkom a potom som išiel domov.

            Ešte nikdy som nevidel toľkú krásu. Všetko moje predošlé partnerky, ak ich tak môžem nazvať, sa môžu pred Laurou skryť. Nič a nikto sa jej nevyrovná. Je to jasné: som do nej absolútne buchnutý!

A tu je malá anketa na záver. Môžete zahlasovať :) 

Miniaplikace