42. KAPITOLA-3 MESIACE
20.6. 2011- pondelok
Prešiel viac ako týždeň a ja som sa rozhodla ísť do školy. Predsa len toľko vymeškávať nie je taká sranda. Hlavne doberať učivo a prepisovať si poznámky. To je najväčšia otrava.
Keď som mala asi desať rokov dostala som ovčie kiahne. Uznávam, trošku neskoro, keďže väčšina mojich rovesníkov to už mala dávno za sebou. Ja som bola v tomto smere trošku pozadu. Slovom, dostala som ovčie kiahne a viac ako dva týždne som nebola v škole. To bol horor. Bola som síce len štvrtáčka, ale už vtedy toho bolo priveľa doháňať. Ruku som si išla upísať k smrti a vôbec... Nerada chýbam veľa zo školy. Väčšinou vtedy sa dejú tie najzaujímavejšie veci v škole. Napríklad raz som bola tiež chorá a nebola som asi tri dni v škole. Ako na potvoru prišiel kamoškin frajer do školy a zbil jedného chalana, lebo obťažoval kamošku. Potom tomu zbitému chalanovi tajomne zmizol kúsok z obočia, ale nikto sa nikdy nedozvedel, čo sa s tým obočím v skutočnosti stalo. Prišla som o takúto show. Bolo mi to fakt ľúto. Alebo raz som tiež chýbala dlhší čas. Nemyslite si, že som nejaká chorľavá alebo čo... Boli to len zhody okolností. No a tento krát vyšlo na javo, že jedna baba z našej školy mala pomer s učiteľom. To bol cirkus. Vraj ich videli sa spolu bozkávať a všetko, ale ja som opäť nevidela nič len jedno veľké... Mám proste smolu na takéto veci.
Tak som teda šla konečne do školy a bola veľmi zvedavá, čo som premeškala teraz. Na moje veľké prekvapenie sa vraj v škole nič nedialo. Odľahlo mi, že som o nič neprišla. No najviac ma mrzeli pohľady všetkých tých ľudí, čo okolo mňa chodili a so súcitom na mňa pozerali ako na dievča s jazvou naveky. Doktor povedal, že tam nebude na veky. Vraj to spraví dobrá plastika. A to som sa voľakedy zaprisahala, že si plastiku nedám spraviť ani keby mi jeden prsník odpadol... Ale toto bol iný prípad, chápete.
Chodila som po chodbe akoby som nevedela nájsť, kde máme triedu, ale vlastne som ju fakt nevedela nájsť. Teda svojich spolužiakov som nevedela nájsť. Asi to bolo preto, že sme sa už poriadne neučili a možno sme mali mať nejaký program, pomyslela som si. Tak som teda chodila po chodbách a obzerala sa ako teľa na nové vráta.
„Čo hľadáš, Mirka?“ začula som za sebou dievčenský hlas. Otočila som sa. Bola to Verona, ale nešľahal jej jed z úst ako zvyčajne.
„Moju triedu, neviem kde sú.“ Rozhodla som sa byť milá. Ani ona nevyzerala tak, že má so sebou vojnovú sekeru, ktorú mi chce vraziť do hlavy.
„Ach... no vy máte branný kurz. Asi ti to nikto nepovedal, keď si chýbala.“ Povedala mi pohotovo.
„Fakt? Tak ďakujem.“ Zdvorilo som sa s ňou chcela rozlúčiť, ale ona hovorila ďalej.
„A Mirka, je mi to fakt ľúto... Tej havárie.“ Vyzerala dosť úprimne. Neviem, čo sa s ňou stalo. Žeby vstúpila do nejakej sekty, kde im nakázali, aby robili dobré skutky a potom dostanú dobré body? Nevedela som si to vysvetliť v tú chvíľu.
„To bude fajn.“ Povedala som a ani neviem, prečo, ale kývala som pritom hlavou. „Tak ja už idem.“ Definitívne som sa s ňou rozlúčila.
Fakt netuším, prečo som celou cestou do vestibuly, kde sa mali nachádzať moji spolužiaci, myslela na Veroninu milotu. Niekto jej niečo povedal?! Či čo sa jej to porobilo v tej jej hlave.
„Vitaj späť, Mirka!“ zajasala moja spolusediaca z druhej strany, Naďa. Rozbehla sa mi naproti, že ma obíjme a dá mi pusu na pravé líce, ale zarazila sa, keď tam uvidela jazvu a tak tú pusu dala radšej na ľavé líce. Nezazlievala som jej to. Asi by som to spravila aj ja.
„Diki.“ Usmiala som sa na ňu.
„Dnes máme ten hnusný branná kurz. Že vraj ten, kto sa ho nezúčastní nepôjde to ďalšieho ročníka. Ako sprostosť...“ rozčuľovala sa Naďa.
„Podľa mňa nás tým len zastrašujú, aby sme chodili do školy.“ Povedala som jej svoj osť racionálny názor.
„Môže byť. Inak fyzikárka ti odkazuje, že máš ísť za ňou kvôli známke na vysvečku, lebo si medzi známkami a rada by ti dala jednotku.“ Zvestovala mi túto úžasnú správu. Super, takže musím ísť odpovedať z mojej milovanej fyziky. Ešteže z ostatného mám pokoj. Čisté jednotky na vysvečku ako vždy. Pousmiala som sa v sebe.
„Okej... snáď to dám.“ Povedala som po chvíli.
Neskôr sa k nám dovalili Maťo a Lucia.
„Vitaj, záškoláčka!“ zvesela vykríkol na mňa Maťo.
„Sám si záškolák!“ odpapuľovala som mu hneď.
„Niekedy... si v pohode?“ zvážnel.
„No a? Nevyzerám?“ zasmiala som sa, ale smiala som sa sama. Bol to ten druh morbídneho vtipu, na ktorom som sa zväčša smiala sama. „Nie, nevyzerám, máte pravdu.“ Doplnila som.
„A čo som premeškala, kým som sa doma ulievala?“ spýtala som sa, pre odľahčenie dusnej atmosféry.
„Tuto, Lucinka sa stihla dať dokopy s Kubom, ale už sa aj rozišli.“ Podpichol Luciu Maťo. Ešte k tomu použil oslovenie „Lucinka“, čo zo srdca nenávidela.
„Ale čo... Kto by to bol povedal?!“ povedala som ironicky a zasmiala sa.
„No náhodou sa to nestalo kvôli mne.“ Bránila sa Lucia.
„Nie... nikdy to nie je kvôli tebe.“ Skočil jej do reči Maťo.
„Drž hubu! Ukázalo sa, že je to debil. Snáď som za to nemohla.“ Zahriakla ho bleskovo.
„Jasné, jasné. Ani za to si nemohla, že si sa do toho vrhala tak rýchlo.“ Buzeroval ďalej Maťo.
„Buď už ticho!“ zvreskla po ňom, ale nehnevala sa. Lucia sa skoro nikdy na nikoho nehnevala. Bola ten typ, čo sa rýchlo nasrdí, ale ešte rýchlejšie ju to prejde.
„Poďme!“ začula som hlas našej triednej, ktorá s nami mala ísť v rámci kurzu na túru. Mali sme ísť na neďaleký vrch a tam si vyskúšať prvú pomoc.
Cestou sme sa poriadne jašili, slnko pálilo ako divé a mňa boleli nohy, keďže som nezvolila vhodnú obub. Nedala som si síce lodičky od mamy, ale ani botasky na túru.
Došli sme na vrch a telesnár začal držať záživnú prednášku o prvej pomoci.
„Takže, keď má niekto popáleniny na koži, snažte sa mu jemne odstrániť obhorené šatstvo a dať ho do stabilizovanej polohy...“ toto bolo asi jediné, čo som si zobrala z celej prednášky. Ďalej som už nedávala pozor. Ani nikto okolo mňa.
Z túry, ak sa o dá túrou vôbec nazvať, sme sa vrátili okolo jednej a potom nás už rozpustili domov. Bola som fakt rada, že nemusím trčať v tej škole, ale skočila som ešte za fyzikárkou.
„Dobrý, vraj som mala prísť.“ Ozvala som sa, keď som ju našla sedieť v jednej zo školských lavíc nad nejakým experimentom.
„Ahoj, áno.“ Odpovedala mi zmetene. Vždy bola tak trošku mimo.
„Tak teda?“ snažila som sa začať konverzáciu, keď som videla, že sa k ničomu nemá.
„Vo veci je to, že si medzi jedna a dva. Ak chceš jednotku môžeš ísť ešte odpovedať, ale ak chceš dvojku, tak v pohode.“ Povedala mi to, čo som už aj doteraz vedela.
„No jasné, že chcem jednotku, bola by to sólovka. Z čoho by som mala ísť odpovedať?“ spýtala som sa.
„Z posledného tematického celku. Zvládneš to do zajtra?“ povedala mi.
„Uf... čo tam všetko bolo?“ zrazu som si nedokázala spomenúť ani na jedno učivo.
„Generátor, striedavý prúd a tieto veci. Dobre?“ vyzerala akoby to chcela mať za sebou viac ako ja.
„Tak fajn, teda. Dovidenia.“ Čo najrýchlejšie som zmizla z jej kabinetu.
„Ona je asi sprostá... Zo dňa na deň sa mám toho toľko naučiť a ani páru nemám, o čom tam je reč!“ sťažovala som sa Korimu po tréningu. Bola som už maximálne unavená a ešte som sa mala učiť tú hnusnú fyziku. Pre toto som neznášala koniec školského roka. Všetci učitelia si naraz zmyslia, že študentovi chýba známka. Blbci!
„Týmto mi nepriamo navrhuješ, aby som ťa doučil?“ ponúkol sa hneď Kori.
„Nie... ale ako si to vyslovil, vyzerá to ako celkom dobrý nápad.“ Potešila som sa. Zabudla som, že Kori chodí na školu, kde majú dosť veľa fyziky a že je v nej dosť dobrý.
„Fajn... skočíme k vám?“ začal dohodovať detaily.
„Jasné.“ A tak sme skončili u nás nad knihou a zošitom z fyziky.
„No tak ešte raz. Generátor je zložený zo statora, ktorého magnety tvoria homogénne magnetické pole. A je tam ešte rotor, čo je otáčajúca sa vodivá slučka, koncami je spojená s vodivými krúžkami. Okej?“ spýtal sa a už vyzeral veľmi zúfalo. Nechápala som tomu.
„Uhm...“ prikývla som.
„Nechápeš tomu, že?“ pozrel sa na mňa a bol blízko k nervovému zrúteniu.
„Ale chápem.“ Zaklamala som.
„No tak mi to povedz sama.“ Prikázal mi.
„Fajn. Generátor je zložený zo statora a z rotora.“ Povedala som mu to v skratke. „Chodíš teraz s niekým?“ riadne som odbočila od témy, ale bola som veľmi zvedavá.
„Ehm... no nie.“ Zarazil sa. „Prečo?“ spýtal sa ma.
„Len ma to tak napadlo.“ Odpovedala som mu a začali sme sa jašiť. Štekliť sa, biť sa a podobne.
„Au!“ zrazu som zjajkla. Chytil ma za chrbát.
„Čo je? Čo som spravil?“ okamžite sa narovnal, aby mi už viac neubližoval.
„Tuto ma bolí.“ Ukazovala som na určité miesto na chrbte. „Čo tam mám?“ On mi trošku vyhrnul tričko, aby videl.
„Ou... To je... ja neviem.. Vyzerá to ako podliatina. Asi si sa udrela pri tej nehode.“ Povedal mi celý v strese.
„Nie.. chrbát som si neudrela. Doktor ho prezeral. A nespomínam si, žeby som sa bola odvtedy niekde tresla.“ Vyskočila som na rovné nohy a podišla k zrkadlo. Začala som si prezerať chrbát. Pozdĺž chrbtice sa mi tiahla bordová škvrna. Fakt neviem, čo to bolo. Dosť ma to vyľakalo. Raz som v jednom diele Kostí videla, že to mala jedna baba. Ale nedokázala som si spomenúť, čo jej bolo. Nechala som to tak. Potom sme sa ešte trošku učili, ale zväčša kecali len tak odveci...
Domov sa Kori odteperil asi o desiatej večer, aj to tak nerád. Trávil u nás čas veľmi rád, ale už musel ísť.
Peťo sa mi zase neozval... Riadne mi s tým svojím prelietavým správaním začal liezť na nervy. Debil.