Stránka mojej tvorby

            28.5. 2011- sobota

            Tento týždeň ubehol ako voda. Štyri dni z neho sme boli doma, pretože sa maturovalo aj na našej škole a nemal nás kto učiť. Samá výhoda. Ale o rok mi už asi nebude tak veselo, keďže budem maturovať aj ja.

Môj denný harmonogram od pondelka do štvrtka vyzeral asi takto: O 11:00 som si dala raňajky. Znovu som zaľahla spať. O 1:00 som bola opäť hladná, tak som si objednala pizzu alebo uvarila nejaký polotovar. Potom som pozerala telenovely, ktoré som voľakedy zvykla pozerať ako malá. Zaujímavé bolo, že som si ešte celkom pamätala dej. Moja najobľúbenejšia telenovela bola vždy Skrytá vášeň. Traja bratia, tri sestry a láska... Dokonalosť sama. Teraz sa na tom už len smejem, ale fakt sa mi to páčilo. No po telenovelách som sa išla bicyklovať, alebo na tenis, keďže bol aj pondelok. Večer som bola hore do nejakej druhej. Každý deň som si pozrela horor a v noci sa bála ísť na wécka. No a samozrejme každý deň som absolvovala telefonát s Peťom. On bol stále vytešený, lebo mu maturity išli dobre. A jasné... celý týždeň som myslela na to, čo sa stalo minulú sobotu. Na to asi nikdy nezabudnem.

V piatok sme sa dohodli, že s ním a jeho rodinou pôjdem cez víkend k jeho starým rodičom do Tatier. Mojim rodičom sa to hneď samozrejme nepáčilo, ale prišla orodovať k nám Peťova mama a tak prehovorila tú  moju, že na mňa dajú pozor a tak ma pustila. Nechápem... za normálnych okolností by sa to nikdy nebolo stalo.

Do Tatier sme vyrazili ešte v piatok poobede. Išli iba jedným autom. Ja a Peťo sme sedeli vzadu a vpredu jeho rodičia. Šoféroval Peťov otec. Všimla som si, že vôbec na seba neprehovorili. Ja som s Peťom viedla tichý rozhovor o tom, ako prebiehali maturity a hovoril mi o tom, kam ma zoberie, keď prídeme do Tatier.

Prišli sme do domu jeho starých rodičov. Bol úžasný. Bol postavený uprostred lesa v dedinke menom Tatranská Polianka. Už som tam voľakedy bola s rodičmi. Dom vyzeral skvele. Bol celý z dreva a veľmi priestranný.

„Ahoj mami!“ pozdravil svoju mamu Peťov otec a dal jej zo slušnosti pusu. Potom sa zjavil aj jeho otec.

„Ahoj, otec!“ podal si s ním ruku. Potom to isté zopakovala aj jeho útla mama.

„Toto je Mirka, už som vám o nej rozprával.“ Predstavil ma Peťo svojím starým rodičom. Vyzerali byť veľmi príjemní. Jeho starká mala na sebe kvietkovanú šatovku. Prišla mi ako taká obyčajná, dobrosrdečná žena. A jeho starký sivé flanelové nohavice a kockovanú košeľu. Z očí som cítila priateľskosť.

„Dobrý deň.“ Milo som sa usmiala a podala im ruku. „Som Mirka.“ Povedala som aj ja.

„Ahoj, Miruška.“ Pozdravila ma jeho milá starká a hneď ma familiárne pomenovala. „Môžeš ma tiež volať starká, ak chceš.“ Navrhla mi. Ja som sa jej milosti veľmi potešila a tak som súhlasila.

„Ahoj! Mňa volaj starký.“ Ponúkol sa aj Peťov starký. Takéto milé prijatie do rodiny som fakt nečakala.

            Vošli sme do domu. Peťo mi niekam zobral veci a jeho starká mi zatiaľ ukázala celý deň. Bol veľmi pekný. Keď sme vošli dnu, bola tam malá chodbička, potom obývačka s krbom a s dreveným výkladom po stenách. Na stenách boli tiež parohy. Starká mi to odôvodnila tak, že jej manžel je poľovník. Ukázala kuchyňu, ktorá pôsobila maximálne útulne. Ich spálňu a dve hosťovské izby. V jednej mali spať Peťovi rodičia a v druhej som si našla veci ja a... boli tam aj Peťove veci. Nemyslela som si, že ma nechajú spať s ním v jednej izbe, ale neprotestovala som.

            V piatok večer sme mali spoločnú večeru všetci šiesti a potom sme sa boli prejsť s Peťom po dedine. Zašli sme do miestneho bistra, ktoré na mňa pôsobilo viac ako krčma. Prešli sme sa aj k okolitému jazierku a prechádzku sme zakončili na hojdačkách za nejakými bytovkami. Bol to pekný večer.

            Keď sme ležali v posteli, Peťo sa ma bez všetkých okolkov opýtal: „Chceš sa milovať?“ hovoril to úplne pokojným hlasom, akoby sa ma spýtal, či nie som hladná.

Ja som si odkašľala a pozrela na neho v slabom svetle, ktoré prenikalo cez okno do izby.

„Čože?“ vydala som zo seba slabým hláskom.

„Či chceš mať sex?“ zopakoval drsnejšie. Zase prichádza tá jeho nálada, zľakla som sa.

„To sa len tak pýtaš?“ zarazila som sa opäť.

„A čo mám len tak na teba skočiť, ako keď sa pária králiky?“ vypľul zo seba flegmaticky.

„No nie... ale... nechajme to tak...“ nemala som chuť sa s ním rozprávať a už vôbec nie milovať. Otočila som sa od neho preč a kukala von oknom. On si vzdychol. Po chvíli som pod paplónom zacítila jeho ruku na mojom stehne. Nič nehovoril, len ju šúchal dole a hore. Prešiel aj trošku vyššie a pridal druhú ruku. Začal mi siahať pod tričko a donútil ma otočiť sa späť k nemu. Potom ma začal bozkávať na ústa. Neboli to také jemné bozky na aké som bola u neho zvyknutá. Boli to také agresívne, netrpezlivé bozky. Jemnúčko som sa od neho odťahovala, ale bol oveľa silnejší ako ja. Strhol zo seba tričko, ktoré mal na seba a potom aj zo mňa. Zastonala som. Nechcela som sa s ním milovať, ale jeho to vôbec nezaujímalo. Zrazu som zacítila ako vnikol do mňa a mne to nebolo príjemné ako predtým, keď sme sa milovali. Chcela som ho zo seba zvaliť dole, ale nemala som silu a tak som len ležala pod ním a držala jeho tempo. Konečne prestal. Po tichu som si natiahla na seba naspäť veci a otočila sa mi chrbtom. Bez slova.

            Dnes ráno som sa zobudila a svietilo slnko. Matne som si spomenula, čo sa dialo včera v noci. Peťo vedľa ležal a jemne pochrapkával. Na chvíľku mi napadlo niečo strašné. Mala som chuť zobrať vankúš a priložiť mu ho na hlavu a zadusiť ho. Potom som sa tejto myšlienky rýchlo striasla a zaspala ešte na chvíľku.

            „Ako ste sa vyspali?“ spýtala sa ma pri raňajkách starká.

„Ja veľmi dobre.“ Silene som sa na ňu usmiala.

„Tiež...“ odpovedal krátko Peťo.

„Ideme dnes na Štrbské pleso, prejsť sa okolo jazera. Pôjdete s nami?“ spýtala sa po chvíli jeho mama.

„Áno.“ Odpovedal za oboch Peťo. Ale išla som rada.

            Po obede sme vyrazili. S Peťom sme komunikovali minimum. Dosť ma to mrzelo.

„Dobre, choďte si vlastným tempom, my chceme ísť ešte niečo vybaviť.“ Ozval sa Peťov otec, keď sme vystúpili z auta.

Peťo ma automaticky zobral za ruku a ťahal smerom k jazeru. Nerozprávali sme sa.

Okolo jazera sa prechádzalo mnoho ľudí. Všetci sa usmievali, len my sme chodili zamračení. Ale výhľad na jazero bol krásny.

„Sadneme si?“ spýtal sa ma, keď sme boli asi v polke jazera.

„Hej.“ Odvetila som. Bola tam malá reštaurácia.

„Chceš niečo?“ prehovoril opäť na mňa.

„Hej, Sprite.“ Odpovedala som v skratke. O chvíľu už predo mnou stál pohár a fľaška Spritu. Peťo mal pred sebou pivo a v ruke cigaretu, ktorá mu dymila.

„Čo ti je?“ štekol po mne, keď som sa zadívaná dívala do vody.

„Hm?“ pozrela som sa smerom k nemu.

„Že čo ti je? Celý deň si nejaká mĺkva.“ Povedal mi pokojnejšie.

„Som v pohode. Daj aj mne.“ Vypýtala som si od neho cigaretu.

„Nedám... Nebudeš sa ničiť.“ Povedal surovo a strčil si krabičku do vrecka.

„Keď sa môžeš ty, môžem sa aj ja. Daj mi jednu.“ Vyzvala som ho opäť. Ale on ma ignoroval. Zmierila som sa s tým.

„Čo ti je?“ spýtal sa ma znova.

„Nič... nevyspala som sa dobre.“ Povedala som mu a dúfala, že mu takáto odpoveď bude stačiť.

„Nepáčil sa ti včerajší sex?“ spýtal sa pomerne nahlas a zopár ľudí sa po nás obzrelo.

„Nemôžeš to hovoriť hlasnejšie. Tamtí nás nepočuli dobre.“ Povedala som ukazujúc na ľudí v kúte miestnosti.

„Nepáčilo sa ti to?“ spýtal sa ma potichšie.

„Nie...“ priznala som.

„Fajn.“ Odpovedal a išiel zaplatiť.

Zvyšok prechádzky prebehol podobne ako prvá časť, ale už sa neobťažoval ma držať za ruku.

Večer prebehol v kruhu rodiny. Ani jeden z nás nemal chuť byť s tým druhým osamote. Tak sme si pozreli film so starkou a starkým v obývačke. Ani jedného z nás síce nezaujímal, ale tvárili sme sa, že nás fakt interesuje.

„Mirka... je mi to ľúto.“ Prehovoril Peťo v posteli, keď som sa tvárila, že už spím. „Ja som strašný debil. Mám najlepšiu babu na svete a správam sa k nej ako k handre. Je mi to vážne ľúto. Keby som len ten včerajšok mohol vrátiť späť. Odpustíš mi?“ ja som mu nič nepovedala, len sa ďalej tvárila, že spím. Už ma fakt prestalo baviť zabúdať každý jeho prešľap, ktorý spraví... Som z toho unavená!