3 MESIACE-8.KAPITOLA
4. 7. 2011
27.marec 2011-pondelok
Pondelok ráno. To najhoršie, čo si môže človek v mojom veku predstaviť. Síce, myslím si, že aj pre starších ľudí je to utrpenie. Pre deti nie. Tie si neuvedomujú. Nie nemajú stres, nemajú ani trému. Neboja sa dnešného rande s Korim. Aha... Deti ešte nechodia na rande. Vlastne už asi aj hej. Minule mi moja mala 6-ročná sesternička vášnivo rozprávala, ako ju jej 7-ročný frajer veľmi pobozkal. Musela som sa smiať. Ja, keď som chodila do škôlky mala som totálne iné starosti ako sa bozkávať s chlapcami. Moja najväčšia starosť bola, či mám obliecť bábike modré alebo červené šaty. Nie bozkávanie. Dnes je už všetko hore nohami...
V škole to bolo rovnako. Všetci mali zlú náladu. Žeby prichádzala tá povestná jarná únava, na ktorú som nikdy neverila? Teraz som uverila. Do triedy som sa doteperila chvíľu pred zvonením, takže Lucia bola napätá, či vôbec prídem.
„Čauko!“ pozdravila ma náhlivo.
„Ahoj.“ Vystonala som zo seba.
„Musím ti toho toľko porozprávať.“ Oznámila mi. Akoby ma tie jej „dobrodružné“ príbehy s „chlapmi“ aj zaujímali. Všetko vymyslené...
„Hej?“ to bola celá moja reakcia na to. Našťastie zazvonilo a ja som nemusela híkať a pritakávať nad všetkými jej slovami.
Prvá hodina matika. To ako naschvál! Na ráno, ešte k tomu v pondelok, nikomu nepáli, ale dajú nám prvú matiku. Je toto normálne. Nie, nie je. Našťastie sme nepreberali žiadne nové učivo, no väčšina žiakov mala aj tak dosť veľký problém zorientovať sa, čo robíme. Rátali sme nejaké rovnice. Netuším o čo išlo.
„Miroslava, k tabuli!“ vyzval ma zlomyseľný profesor.
„Prečo?“ vydrala som potichu medzi zuby a on to, samozrejme, počul.
„Lebo si schopná to vyrátať.“ Povedal ako samozrejmosť.
„Jasné.“ Ďalšie slovo, ktoré nemal počuť, ale on to, z nejakých neznámych príčin, začul.
„No šup!“ vyzval ma znovu. Tak som nemala na výber a doťapkala som sa k tabuli. Zobrala som kriedu do ruky a pozrela na profesora s výrazom: Čo s tým mám akože spraviť?!
„Rieš to!“ odpovedal na moju nevyslovenú otázku. Tuším mi číta myšlienky.
Znova som sa pozrela na tabuľu. Spoznala som ten príklad z domácej úlohy. Boli tam síce iné čísla, ale princíp bol rovnaký. Spomenula som si, ako som riešila domácu a tak som to začala robiť podobne aj s príklad na tabuli. Vyriešila som ho.
„No vidíš. Jedna!“ vyhlásil a vyťahoval svoj zápisník na známky. Ja som len vyvaľovala oči, že za toto mi chce dať jednotku?!
„To si ako spravila?“ spýtala sa ma Lucia, len čo som prišla na miesto.
„Normálne.“ Odvetila som flegmaticky.
Ďalšie hodiny našťastie išli dosť rýchlo. Ani som si neuvedomila, že už bolo poobedie a ja som kráčala smerom k tenisovým kurtom. Dnes mám ísť po tréningu s Peťom na rande. To bude prúser...
„Čaute!“ zakričala som do éteru, zopár hlasov som začula, že povedalo niečo ako „ahoj“ alebo „čau“ a tak som spokojne vykračovala ďalej.
„Ahoj Sisa!“ veselo som sa prihovorila Sise.
„Čauko.“ Pozrela na mňa, lebo celý čas zízala do diára. „Choď sa prezliecť a začneme.“ Ja som ju poslúchla a vybrala sa do zadnej budovy za kurtami. Bývalo tam náradie a niečo ako šatňa- bolo tam jedno umývadlo.
Vošla som dnu. Nikto tam nebol, tak som sa smelo zložila na lavičku a zaťala som si vyberať úbor. Dala som si dole tričko, zacítila som mierny vánok na svojej pokožke, akoby niekto otvoril dvere, ale pokojne som sa prezliekala ďalej.
„Ahoj!“ prekvapil ma chlapčenský hlas a zároveň dotyk na mojom chrbte. Strhla som sa. Nebola som pripravená na to. Otočila som sa neznámemu tvárou v tvár a stál tam Kori. Bol nahý od pása hore.
„Ach, čau. Zľakla som sa...“ povedala som úprimne.
„Bojíš sa ma?“ zasmial sa a neustupoval odo mňa. Z tej blízkosti som bola trošku nervózna, ale nedala som to poznať na sebe. Predsa len, stála som tam v podprsenke a on bol od pása hore nahý. Keby nás tak niekto pristihol, mohol by si myslieť rôzne veci.
„Nie.“ Zaklamala som. Bol fakt vyšportovaný a mužný, hocikedy by ma mohol zdolať.
„Fajn.“ Usmial sa a oprel sa o mňa hruďou. Zacítila som jeho hladkú pokožku na mojej. Zrýchlil sa mi tep. Čo to robí?!
„Dovolíš?“ povedal a nahol sa poza mňa po tričko, ktoré ležalo na lavičke, len som si ho predtým nevšimla.
„Iste...“ zajachtala som a ustúpila mu. On si zobral tričko a víťazoslávne vykráčal z budovy.
„A nezabudni, po tréningu ťa čakám.“ Zrazu sa nahol späť.
„Hej.“ Pritakala som.
Celý tréning som bola ako omráčená. Všimla si to aj Sisa.
„Čo je dnes s tebou?“ spýtala sa ma počas pauzy.
„Nič.“ Zaprela som všetku nervozitu.
„Určite. Že ty máš niečo s Peťom...“pozrela na mňa šibalsky.
„Nie!“ povedala som až prirýchlo a tak spoznala, že klamem.
„Hej.... To, že si zaľúbená nesmie ovplyvniť kvalitu tvojej hry.“ Poučovala ma. Ale čo to povedala...? Ja a zaľúbená do Koriho. Ale prosím vás... Toto je už vážne absurdné....
„Ale no...“ zasmiala som sa. „ Ja predsa do neho nie som zaľúbená.“ Povedala som pravdu.
„Nemusíš sa za to hambiť. Aj ja som takto pred pár rokmi spoznala na kurtoch svojho muža. Je to v pohode len sa sústreď hlavne na hru.“ Skončila svoj monológ. Ja som nemala energiu ju presviedčať o opaku, tak som ju nechala v tom, že som bláznivo zaľúbená do Koriho.
„Ideme?“ spýtal sa Kori, keď ma prekvapil opäť polonahý v šatni.
„Obleč sa a možno s tebou pôjdem dakam.“ Odsekla som mu. Jeho nahota ma začala rozčuľovať.
„Čo je? Nepáčim sa ti bez trička?“ zarazil sa, ale vedela som, že to hrá. Bol v tom sarkazmus.
„Strašne!“ poznamenala som ironicky. „Obleč sa a poď, nebudem na teba vyčkávať.“ Povedala som mu a vyšla zo šatne. Stála som tam asi 5 minút a potom sa konečne vytrepal von.
„No konečne!“ vzdychla som si.
„Poď! Ideme autom.“ Oznámil mi.
„Autom? Ty máš od kedy vodičák.?“ Prekvapila som sa.
„Od kedy mám 18 rokov.“ Odvetil mi.
„Aha...“ potom som za ním takmer bežala, lebo robil dlhé a rýchle kroky.
Došli sme k jeho auto. Takmer by som bola zabudla, že jeho otec prachatý... nastúpili sme do vyblýskaného BMW-čka.
„Hm... Pekné fáro.“ Pochválila som mu.
„Díki. Otec mi kúpil na narodky.“ Povedal akoby to bola len narodeninová torta.
„Myslela som si.“ Zašomrala som si pre seba. Naštartovali sme. Nevedela som, kam ideme, ale veľkou rýchlosťou sme sa hnali cez mesto.
„Dnes ti nejako nešiel tenis.“ Poznamenal.
„Nie...“ prečo hodnotí moju hru?!
„Prečo?“ zarýpal zase.
„Neviem.“ Odpovedala som mu úsečne.
„Bola si z niečoho rozrušená? Snáď nie z nášho rande?“ podpichol ma.
„Určite. Toto sa zatiaľ na rande ani nepodobá.“ Vrátila som mu to.
„Neboj sa, bude sa. Len vydrž.“ Povedal tajomne.
„A kam to vlastne ideme?“ spýtala som sa.
„Prekvapenie!“ tajomnosť ho neprechádzala.
„Kori, ale nie je umenie pozvať do nejakej reštaurácie...“ povedala som mu.
„Nepodceňuj ma. Od toho som kreatívnejší.“ Povedal sebavedomo.
„No to som zvedavá.“ Odfrkla som.
Konečne sme došli. Boli sme v štvrti mesta, kde je jazero a okolo neho vilky bohatších ľudí. Spresním to: vilky milionárov. Išli po príjazdovej ceste k skupine viliek a pred , mimochodom, jednou z najkrajších, sme zastali.
„Sme tu.“ Poznamenal a vystúpil z auta a rozbehol sa na moju stranu auto a išiel mi otvárať dvere, ale ja som už stála vonku pred autom a obzerala som sa.
„Super. Môj otec tiež rozmýšľal, že tu kúpime dom.“ povedala som, keď som sa vynadívala.
„Kúpte. Je tu krásne. Ideme?“ spýtal sa, lebo som stála na mieste a nehýbala som sa.
„Ehm... Jasné...“ prebrala som sa, keď som si uvedomila, že som vyzerala asi ako blbec, keď som tam len tak stála a nehýbala sa.
Vila bola veľká. Z predu mala tvar ako 2 kocky položené krivo na seba. K vchodovým dverám viedlo asi 6 nízkych schodov. Smelo sme po nich vcupkali a dostali sme sa k veľkým a mohutným dreveným dverám bez skla, aby nikto nevidel dnu, ani von. Čakala som, že Kori vytiahne kľúč, ale on namiesto toho len naťukal kód do miniatúrnej skrinky úri dverách, ktorú som si dovtedy nevšimla a vkročil do domu. Počkal ma a zavrel za mnou dvere.
„Zlož si veci tuto.“ Ukázal na stolík pri vchode. Vstupná hala vily bola krásna, veľká priestranná.
„Vau... Máme to tu pekné.“ Pochválila som znova.
„Hej.. Dikes. Poď, poď.“ Vyzval ma, keď som sa opäť zadívala po dome. Bol to dokonalý dom. Takto nejako som si to vždy predstavovala vo svojich predstavách.
Doviedol ma do obývačky. Svietil tam tmavomodrý gauč, pred ním na bielom koberčeku stál sklenený stolík, ale najväčšmi ma upútal krb. Kori chytil nejaký ovládač, stisol ho a oheň sa rozblčal.
„No sadni si, nestoj tam.“ Kázal mi a ja som sa pohodlne usadila v kresle. „Čo si dáš?“ spýtal sa ma.
„Sprite.“ Povedala som meno svojho zvyčajného nápoja.
„Okej, hneď som tu.“ Povedal a zamieril asi do kuchyne a o chvíľu sa vracal s fľašou spritu a kofoly. Nalial mi a ja som sa rýchlo napila.
„Teda, Kori, prekonal si sa. Dokonalá romantika.“ Povedala som úprimne.
„O to mi šlo. Ehm.. ešte jedna vec. Plánoval som variť večeru, ale nič z toho nebude.... Ale máme obložené chlebíčky. Dáš si, že?“ ani nečakal na odpovedať a zase sa rozbehol do kuchyne. O minútku bol späť aj s táckou chlebíčkov a núkal ma. Ja som si zobrala a zachutilo mi.
„Ty si ich robil?“ spýtala som sa.
„Hej. Nie sú dobré?“ zľakol sa.
„Sú výborné.“ Upokojila som ho.
„Ešteže tak.“ Skludnil sa.
„Kedy si to všetko pripravil?“ zaujímalo ma.
„Po škole som sem rýchlo prišiel a spravil to.“ Povedal.
„Šikovný.“ Pochválila som ho znovu.
„A inak počul som, že ste sa rozišli s Andrejom.“ Super. Vybral tú správnu tému na romantické posedenie pri krbe.
„No.“ Pritakala som a odhryzla si poriadny kus z chlebíčka nech nemusím viac hovoriť.
„Prečo?“ spýtal sa a trpezlivo si počkal kým som prehltla chlebíček.
„Našiel si inú.“ Povedala som pravdivo.
„Uf... Nechcel by som.“ Súcitil so mnou. Aspoň na oko...
„Veru. Ale tak stáva sa. A ty si a kedy rozišiel s tou tvojou? Ako sa volala?“ spomenula som si, že aj on mal nejakú babu.
„Veronika. Že prečo sme sa rozišli. Ani neviem. Strašne sa zmenila a začala byť čudná.“ Povedal mi. Pri mene Veronika ma hneď napadla Verona, ktorá mi prebrala Andreja.
„Ani to nie je fajn. Podľa tohto je najlepšie asi zostať single.“ Skonštatovala som.
„To tiež nie je bohviečo...“
„Veď nie, ale vyhneš sa trápeniu.“ Stála som si za svojím, aj keď nového priateľa by som prijala s otvorenou náručou.
„Hej, ale nepovedz mi, že chceš zostať sama.“ Vŕtal.
„Nie. Určite nie.“ Potvrdila som mu.
„A? Už máš niekoho vyhliadnutého?“ spýtal sa akoby ho to fakt zaujímalo.
„Hm.. asi...“ váhala som, či mu mám povedať o Peťovi. Rozhodla som sa, že nie. „...nie. A ty?“ spýtala som sa teraz ja.
„Aj hej.“ Priznal. Usmiala som sa.
„Koho?“ chcela som vedieť. Fakt ma to zaujímalo. Koriho srdce nezaujme len tak hocikto....
Ako som tak čakala na Koriho odpoveď, uvedomila som si, že je až príliš blízko pri mne. Chcela som sa spýtať, že čo to robí, ale nemohla som. Zacítila som jeho pery na mojich. Pobozkal ma! Sprvu sa mi to priečilo a chcela som sa odtrhnúť od neho, on bol na to zrejme pripravený a tak ma pevne chytil a nemohla som sa vymaniť a tak ma bozkával ďalej... Začalo sa mi to páčiť a bozky som mu opätovala. Začal si dovoľovať viac, už ma nemusel držať, aby som sa mu nevzpierala a tak som zacítila jeho ruku na mojom stehne. Jemne ma pohladil a zvalil na gauč, až sme takmer ležali. Aj jeho bozky začali byť vášnivejšie. Rozmýšľala som, či robím správnu vec. S Andrejom som sa rozišla len pre chvíľou a čo tuto robím. Ale nech! Andrej ma podvádzal a tak som sa nebránila Koriho bozkom. Chytila som ho nežne pod krkom a on zintenzívnil svoje bosky. Nezašli sme už priďaleko? Takéto som nerobila ešte ani s Andrejom a to som s ním chodila 3 mesiace a s Korim nechodím, len sme spolu na rande. Začala som sa trošku brániť a on si to všimol. Ale on pokračoval.
„Počkaj, počkaj... prestaň.“ Snažila som sa ho odtlačiť zo seba, keď sa mi uvoľnili ústa.
„Čo je? Nepáči sa ti to?“ prekvapil sa mojej náhlej zmene.
„Áno, ale...“ a znovu ma začal bozkávať. „Prestaň!“ zvýšila som hlas. „Zavez ma domov.“ Prikázala som mu.
„Čo ti je? Čo sa stalo? Veď sa ti páčilo...“ protestoval.
„Hej, ale ja nemôžem.“ a postavila som sa a začala si zapínať mikinu. Ani som si nevšimla, kedy mi ju rozopol.
„Prečo?“ prekvapil sa.
„Proste nemôžem. Zavezieš ma domov, prosím?“ prosila som ho znova.
„Fajn.“ Vypľul zo seba a začal si zapínať nohavice. Kedy to všetko stihol?!
Vyšli sme z domu, dvere nezamkol, len zabuchol, zrejme na to nepotreboval ani kód a nastúpili sme do auta. K nám domov bola cestá tichá. Našťastie bola kratšia ako od kurtov. Došli sme konečne pred náš dom.
„Mirka, čo je?“ spýtal sa ma pokojne.
„Nič...“ odvetila som a chcela som vystúpiť z auta.
„Počkaj!“ chytil mi ruku a nedovolil mi odísť.
„Čo ešte?“ spýtala som sa otrávene.
„Hneváš sa?“ spýtal sa previnilo. Takmer som mu uverila.
„Nie.“ Odvetila som krátko.
„Tak čo sa stalo?“ pýtal sa znova.
„Nič! Proste sa to nemalo stať. Zabudnime na to, prosím ťa.“ Prosila som ho.
„Ale ja na to nechcem zabudnúť. Mohlo to byť krásne.“ Zase začínal...
„Nie. Už o tom nehovorme.“ Povedala som nahnevane a otvorila dvere auta.
„Počkaj!“ povedala a stiahol ma nazad, krátko ma pobozkal.
„Toto už nikdy nesprav!“ povedala som mu smrteľne vážne a buchla dverami.
Unavene som sa dostala do svojej izby. Od znechutenia som nemala chuť sa ani učiť. Len som zaspala, ani som nemala čas sa poriadne zamyslieť nad tým, čo sa dnes stalo.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář