3 MESIACE-6.KAPITOLA
24.marec 2011-piatok
Konečne piatok! Posledný deň v škole tento týždeň. Piatok by mali vyhlásiť za sviatok. Myslím, že ho má rád každý človek. Ráno sa zobudíte a rozmýšľate, aký je deň. Keď vám konečne dojde, že je piatok, hneď vstávate s väčším elánom a energiou. Teda aspoň ja...
V tento deň to bolo rovnako. Otvorila som oči v posteli a rozmýšľala som. Aký len môže byť deň? Keď som sa trošku pomrvila a asi som si odľahla z káblu, došlo mi, že je piatok, tak som sa horko-ťažko vykotila z posteli a začala sa chystať do školy.
Vestu autobusom som prežila. Smrad v autobuse bol dosť silný, ale keďže inhalátory v buse nepodávajú , musela som to vydržať.
„Čau!“ pozdravila som Luciu, keď som dorazila na svoj flek v škole.
„Ahoj!L odzdravila ma a podrgala ma, nech sa pozriem doprava. Sedela tam moja spolusediaca z druhej strany a z očí sa jej rinuli slzy. Vzlykala tak nahlas, že som si to nemohla všimnúť len ja.
„Čo sa jej stalo?“ spýtala som sa Lucii. Nadi som sa nechcela prihovárať. Ktovie či by na mňa nenakričala. Hysterické baby sú toho schopné.
„Rozišiel sa s ňou chalan.“ Oznámila mi. Toto som nechcela počuť. Keď ju nechal jej predošlý bývalý, plakala tri dni v kuse. Mne sa nechce počúvať jej nariekanie a občasné utešovanie z mojej strany.
„No zbohom. To bude meloderámy...“ pozrela som do neba.
„No to teda bude.“ Súhlasila so mnou.
„Nadi? Si okej?“ otočila som sa k nej zo súcitu.
„Vyzerám tak?!“ Zrúkla na mňa. Jasné, bola to trochu hlúpa otázka z mojej strany.
„Nie. Prepáč.“ Stiahla som sa.
„Nie, ty prepáč. Som rozrušená.“ Toto mám na Nadi rada. Za všetko sa ospravedlňuje.
„To nič. No čo sa stalo?“ opýtala som sa jej, akoby som nevedela.
„Šimon sa so mnou rozišiel.“ Vydýchla a spustila ďalšiu dávku plaču. Zrazu sa mi hodila okolo krku a ja som sa nezmohla na nič iné, len som ju potľapkala po chrbte a vypotila : To bude dobré. Neboj sa“
„Ach, Mirka! Keby si len vedela ako sa trápim!“ asi zabudla, že pred týždňom sa to stalo mne, ale ja som nerobila takýto cirkus. Ale neriešila som to v tej chvíli.
„Ja viem...“ ale nešla som ju presviedčať o svojej pravde. Našťastie zazvonilo a už sme to nerozoberali.
V škole bola dosť veľká nuda. Jediná hodina, na ktorú som sa ako tak tešila bola telesná. Skoro na každej hodine hrávame volejbal zápasy. Milujem pocit výhry. Keďže mávame telesnú spojenú aj s triedou kam chodí Verona, o to viac som sa tešila, keď nad ňou vyhrám.
Postavili sme sa na ihrisko a išla som podávať. Z druhej strany ihriska som začula ten jej hnusný rehot. Neznášala som ho. Rozhodla som sa, že ju tak trošku umlčím loptou. Vyhodila som loptu do vzduchu a z celej sily som ju napálila smerom k nej. Mala som obrovské šťastie a lopta trafila presne tú jej blbú hlavu. Strašne som sa potešila, ale, samozrejme, som to nedala na sebe vidieť. Namiesto toho som ihneď zakričala : Prepáč“ a ostatné baby sa zatiaľ zhromaždili okolo nej a ľutovali ju a mňa preklínali, že ako som to len mohla do nej tak podať. Pribehla som k nej aj ja, nech to aspoň tak vyzerá, že ju ľutujem.
„Och, Veronika, naozaj som nechcela.“ Povedala som z „úprimného“ srdca.
„To nič, Mirka.“ Usmiala sa na mňa. Dúfala som, že keď na mňa vycerí zuby, bude jej aspoň jeden chýbať, ale mala ich všetky. Do riti! Predsa som sa len netrafila presne.
Potom po piatich minútach sa pozviechala a hrali sme ďalej. Hru vyhralo moje družstvo. Kto nemá šťastie v láske, má v hre... Aspoň, že toto ešte platí.
Dnes som mala aj môj milovaný tenisový tréning. Bude dnes ešte adrenalín, pomyslela som si.
„Ahojte!“ zahlásila som, keď som zavítala na mestské tenisové kurty. Skupinka chalanov sa mi odzdravila a pobrala som sa smerom k mojej trénerke.
„Ahoj, Mirka!“ povedala mi vážne.
„Čau!“ pozdravila som sa ešte raz.
„Dnes sa snaž!“ prikázala mi.
„Prečo? Teda... čo sa deje?!“ prekvapila som sa. Ešte nikdy mi nepovedala tak vážne, aby som sa snažila.
„Vidíš toho chlapíka v tých slnečných okuliaroch?“ hovorila mi a ukazovala smerom na lavičku pod stromami.
„No...“ prikývla som.
„Hľadá nové talenty. Snaž sa a možno osloví práve teba.“ Hovorila nervózne. Mala som pocit, že je nervóznejšia ako ja. Ale z čoho? Prinajhoršom ma nevyberie. A čo?!
„Pripravená?“ spýtala sa ma opäť nervózne, keď som už bola rozcvičená a stála na základnej čiare na kurte.
„Jasné.“ Povedala som jej pokojne. Sisa-moja trénerka podala prvú loptičku na mňa. Bez najmenších problémov som jej ju vrátila a potom nasledovala ešte niekoľko rýchlych výmien lopty, až kým Sisa nenapálila loptičku do sieti.
„Super!“ potešila sa. Teraz sa zrejme bude tešiť z vlastného neúspechu. Ja som sa usmiala a čakala ďalšiu loptičku. Aj tentoraz to dopadlo dobre pre mňa. Trošku som sa pozrela bokom na lavičku, kde sedel chlapík v okuliaroch. Teraz mal okuliare dole a bol zahľadený naším smerom. Žeby som ho natoľko zaujala?!
So Sisou som hrala ešte polhodinku, keď prišiel k nám jeden zo skupinky chalanov-Kori. Vlastne sa volá Marek Koreň, ale všetci sme ho volali Kori. Bola to jeho prezývka. Bol to typický rocker. Každé dievča o ňom snívalo.
„Sisa? Požičiaš mi ju?“ spýtal sa Sisi a kým som si neuvedomila, že je reč o mne, nedávala som pozor, čo hovorí.
„Chceš si s ňou zahrať?“ spýtala sa, akoby nepochopila.
„Hej.“pritakal.
„Čo je?“ prebrala som sa konečne.
„Ideme hrať spolu, zlatko.“ Oznámil mi milučko Kori. Voľakedy som sa mu páčila. Ale v tej dobe som chodila ešte s Andrejom, takže chápal, že nemá šancu. Teraz sa asi dozvedel, že som single. Takže to ide skúšať. V podstate Kori vyzeral veľmi dobre. Krátke hnedé vlasy a ešte hnedšie oči... to by dostalo každú babu.
„Fajn.“ Odvetila som odhodlane.
„A neboj sa, budem ťa šetriť.“ Povedal provokatívne.
„Okej. Ty si šetri peniaze na novú raketu, od mojich úderov sa tá tvoja tak trochu poláme.“ Hovorila som s úsmevom.
„Určite!“ povedal ironicky.
„Stavme sa!“ vyzvala som ho sebavedomo.
„O...?“
„Ty povedz. Aj tak vyhrám.“ Povedala som.
„Ak vyhrám, pôjdeš so mnou na rande. Ak vyhráš ty kúpim ti zmrzku.“
„Hm... To je dosť veľký rozdiel. Ale fajn.“ Pristala som napokon.
Začali sme hrať. Podala som celkom pekne, ale chytil ju ľahko. Vymieňali sme si ľahké lopty a potom som mu zrazu dala krátku loptu tesne za sieť, rozbehol sa za ňou, ale nemal šancu ju dobehnúť Mala som bod. Sisa sa tešila. S Korim sa nám hralo veľmi dobre. Zápas skončil 6:4 pre neho. Prehrala som.
„Ideme na rande!“ oznámil mi, akoby som to dobre nevedela.
„No...“ na oko som sa tvárila ľahostajne, ale celkom som sa tešila.
„Tak kedy?“
„Hm... cez víkend nemám čas.“ Zaklamala som, nech vyzerám zaujímavejšie.
„V pondelok po tréningu?“ navrhol.
„Dobre.“ Súhlasila som.
„Teším sa.“ Žmurkol na mňa a vlepil mi pusu na líce.Ja som vyvrátila očami a odišla z kurtov. Nakoniec chlapík v okuliaroch neprejavil žiadny záujem...
„Čaute!“ zakričala som, keď som prišla domov. Pred naším domom stálo cudzie auto, takže máme návštevu. Kto to môže byť? Jaaaj. Už mi došlo. To boli tí mamini zákazníci. Pre nich navrhovala tú peknú obývačku.
Nikto sa mi neodzdravil, tak som sa vybrala rovno do našej obývačky. Svojich zákazníkov máva väčšinou v pracovni, takže som v obývačke nikoho nepočula.
Ako som vkročila do miestnosti, padla mi sánka. Na našej pohovke sa rozvaľoval On. Nebola som schopná sa pohnúť. Čo robí Peťo v našom dome?!
„Ahoj!“ pozdravil ma nadšene. Ja som len zízala na neho a nebola som schopná pozdravu. Po chvíľke som sa spamätala.
„Čau. Dobrý deň.“ Pozdravila som aj jeho rodičov. Jeho mama vyzerala ako tichá žienka, bolo vidno, že u nich v rodine bol dominantný otec.
„Poznáte sa?“ spýtala sa mama, keď uvidela na nás dôverný pohľad.
„No...“pritakal som.
„Hej? Odkiaľ?“ prekvapila sa mama.
„Z busu.“ Odpovedal za mňa Peťo.
„Aha... Veď chodíte spolu domov.“ Došlo jej.
„Ak chceš, nemusíš tu sedieť. Aj tak ťa to nezaujíma.“ Ozval sa Peťov otec, muž vysokej a silnej postavy. Totálny opak jeho mamy.
„Hej.“ Odsekol Peťo a pobral sa mojím smerom. To akože sa mám ísť s ním baviť teraz ja?! A čom sa s ním budem akože baviť?!
Išla som preč z obývačky a Peťo ma prenasledoval. Vošla som do kuchyne.
„Takže ty bývaš tu.“ Ozval sa, keď videl, že ja zhovorčivá dnes nebudem.
„No, bývam...“chcela som niečo doplniť, ale nič ma nenapadlo.
Nazrela som do chladničky. Vytiahla som plátkový syr. Len tak som si ho položila na stôl a začala z neho jesť.
„Nestoj, sadni si.“ Kázala som mu. On ma poslúchol a sadol si za vysoký barový stôl. „Dáš si?“ spýtala som sa ho ukazujúc na syr.
Nič nepovedal, len sa natiahol po syre a zobral si plátok.
„Máš rád syr?“ fakt mi dochádzala fantázia. Spýtať sa ho , či má rád syr. Ach .... také trápne.
„Jasné. Syry sú fajn.“ Takže sa naozaj budeme baviť o syre.
„Hej.“ Cítila som sa fakt trápne.
„Ale mlieko je ešte lepšie.“ Nadhodil.
„No. Dáš si aj mlieko?“ napadla ma spásonosná myšlienka, že na chvíľu mu nebudem musieť pozerať do tých modrých očí.
„Jasné.“ Nadšene pritakal. Na jednej strane frajer, ktorý fajčí a na druhej krotký baránok, ktorý má rád syr a pije mlieko? Čoho sa ešte nedožijem?!
Rozbehla som sa ku chladničky a vytiahla som krabicu mlieka. Zobrala som dva poháre a naplnila ich bielou tekutinou. Podala som mu pohár. Hneď sa napil a vydýchol ako to robievajú v reklame na coca-colu. Zostal mu na fúzikoch biely pásik od mlieka.
„Ehm... máš tu...“ pousmiala som sa a ukazujúc nad peru som mu naznačila, že tam má mlieko.
„Čo? Som od mlieka?“ zasmial sa.
„Hej. Ešte tuto máš....“ ukazovala som mu na sebe miesto, kde má mlieko. Skoro celý sa poutieral, ale zostalo mu trochu z mlieka pri ľavom kútiku úst.
„Počkaj. Pomôžem ti.“ Zoskočila som zo stoličky a pribehla k nemu. „Tu!“ dotkla som sa mu tváre a zotrela mlieko.
„Ďakujem.“ Usmial sa znovu na mňa. Ja som bola práve vtedy v siedmom nebi. „Som nešikovný.“ Použil frázu, ktorú som použila ja, keď ma zachránil.
„Stáva sa.“ Napadlo ma tiež, čo povedal vtedy on. Už mi toto všetko prestávalo byť trápne. Boli sme síce ticho, ale bolo to také dôvernejšie ticho.
„A mimochodom už si moju pomoc nepotrebovala? Už si si zvykla na topánky?“ spýtal sa po chvíľke.
„No.. vieš čo...raz som sa skoro natiahla na zemi, ale uvedomila som si, že tam nie si, tak som si radšej udržala rovnováhu.“ Zavtipkovala som.
„Ja myslím, že to vtedy nebol problém s rovnováhou.“ Povedal zrazu vážne.
„Ako to myslíš?“ prekvapila som sa.
„No, podľa mňa ťa potklo to dievča tam. Všimol som si ju.“ Jasné. Veronu si všimne každý.
„Nuž. Možno...“ nechcela som na neho vybaliť problémy, ktoré ňou mám.
„Asi sa o nej nechceš baviť...“ skonštatoval.
„Veru nie.“ Potešila som sa, že pochopil.
„Tak sa bavme o nás.“ Navrhol. Znelo to dobre.
„Okej. Že ty si tu vždy nebýval.“ Napadlo ma hneď. Ja som ho síce začala vnímať len pred týždňom, ale ktovie odkedy tu bol. Keď som chodila s Andrejom, ostatní boli pre mňa ako vzduch. Nevnímala som nikoho iného len jeho.
„Nie, nie. Presťahovali sme sa sem asi tak pred troma mesiacmi.“ To sedí. Pred troma mesiacmi som začala chodiť s Andrejom.
„Naozaj? Ako to, že si ťa predtým nevšimla?!“ pustila som otázku do éteru, ale on sa na ňu rozhodol reagovať.
„Nuž...Chodila si tak trochu zaslepeno. Bola si zaľúbená, že?“ poznamenal so smiechom.
„Ehm.. hej...“ začervenala som sa. Ale neurazila, bolo to milé.
„A...už teda nie si, keď si si ma všimla?“ bol fakt trúfalý. Aspoň, že nie je posero.
„Nie.“ odpovedala som mu jednoducho.
„Takže ste sa rozišli?“ vyzvedal ďalej.
„Hej. Prebrala mi ho tá baba, o ktorej si myslíš, že ma potkla.“ Priznala som.
„Fakt? Veď vyzerá tak umelo.“ Začudoval sa. Vyzeralo to úprimne. Bol to prvý chlapec, ktorému sa Verona nepáčila.
„Naozaj...Ale som rada, že to skončilo, aspoň som si uvedomila, aký bol Andrej pokrytec.“ Náš rozhovor začínal byť príliš dôverný. Čudné bolo, že mi to vôbec neprekážalo. Rozprávali sme sa, akoby sme sa poznali roky.
„Tak to je dobre, že si sa ho zbavila.“ Poznamenal.
„Jasné.“
„Takže si single...“ vyzeralo to, akoby rozmýšľal nahlas.
„Tak to vyzerá.“ Pokúsila som sa o úsmev. „A ty si na tom ako?“ spýtala som sa pre zmenu ja.
„Ja mám babu.“ Tak toto bol úder pod pás. Až mi vyraazilo dych Celý čas ma tuto balí, už to nápadnejšie ani nemôže byť a teraz vyhlási, že on má babu. Neporazilo by vás z toho?!
„Ou...“ nezmohla som sa na viac. „A ste spolu šťastní?“ spýtala som sa, keď som si uvedomila, že by som mala niečo povedať.
„Ale tak... je to v pohode.“ Nuž...Aspoň, že jeho odpoveď nebola príliš pozitívna. Bolesť z úderu pod pás sa zmierňovala.
„To som rada.“ Poriadne som zaklamala.
„Inak, ty hráš tenis?“ uff... ako rýchlo odbočil od témy. Dobre spravil.
„Hej, veľmi ma to baví.“ Povedala som úprimne.
„Tak isto, ako mňa futbal.“ Takže aj on má svoj obľúbený šport. Boli by sme super športový pár... škoda, že nikdy nebudeme, keďže má babu.
„Hm.. športovec.“ Povedala som aj nahlas.
„No jasné. Zajtra hráme v susednej dedine zápas. Ak by si chcela...mohla by si ma prísť podporiť.“ Tak teraz mi zase vyrazil dych, ale v dobrom slova zmysle.
„Wau.. zápas.. No ja..“ začala som habkať. „Ja veľmi rada prídem.“ Nadýchla som sa a s úsmevom som to vyslovila.
„Budem rád. Príď aj s nejakými kamoškami. Videl som ich v buse, že ich máš.“ Prečo to hovorí? Keď videl, že som nepochopila, doplnil. „Pre prípad, že by sa nudila.“ Aha! Pri pohľade na jeho blonďavé vlasy a modré oči nuda u mňa hroziť nebude. Ale aj tak zavolám kamošky, nech tam nie som sama.
„Jasné. A kedy začínate?“ spýtala som sa.
„No oficiálne o tretej, ale mohla by si prísť skôr, hodili by sme reč...“ a zase to robí. Zase ma balí. Veď ja mu ukážem.
„A čo tvoja baba?“ spomenula som ju.
„Ach... ona... Ona tu nie je celý víkend.“ Hovoril to, akoby sa aj tak trošku tešil.
„No fajn.“ Takže, keď tu nie je jeho baba, stačím mu aj ja. Výborne!
„Peťko!“ zaznelo z haly. Kričala jeho mama. „Poď, už pôjdeme!“ ozvala sa opäť. Dovtedy som netušila, že tá žena má hlas. Počula som rozprávať len jeho otca.
„Idem.“ Skríkol Peťo. Nie práve prívetivo. Chytil ešte pohár mlieka do ruky, dopil mlieko a rozbehol sa z kuchyne. Ja som ho chytila za rameno.
„Počkaj! Si zase od mlieka!“ začala som mu utierať ústa ako malému dieťaťu.
„Ach.. som ale nešikovný!“ zasmial sa.
„Takže, nábytok vám donesú na budúci týždeň.“ Hovorila dôležito moja mama.
„Výborne. Ďakujeme. Dovidenia.“ Tieto slová patrili jeho otcovi.
„Dovi.“ Odzdravili sme sa s mamou naraz.
„Tak títo nám prinesú pekný balík.“ Poznamenala mama, keď sa za nimi zabuchli dvere.
„Čo?“ zareagovala som neprítomne.
„Že sú bohatí!“
„Jaj....“
„Takže ty poznáš toho ich Peťa?“ super! Mama mi ide robiť výsluch.
„Tak trochu. Z videnia z autobusu.“ Ozrejmila som jej.
„Hm... ale neradím ti začínať si s ním. Nemá najlepšiu povesť.“ Moja mama klebetnica opäť začína. „Počula som, že mal dokonca niečo s drogami!“ povedala ako najväčšiu katastrofu. Aj, keď drogy... To je už fakt vážne.
„Ale mama. Zase veríš všetkým rečiam čo počuješ...“ s týmito slovami som vycupkala do svojej izby. Dala som si sprchu, keďže po tenise som bola dosť spotená a rozmýšľala som o dnešnom dni. Dve pozvanie na rande za jeden deň. To je sila.. Aj, keď to jedno(od Peťa) nemožno celkom za rande považovať. Ale ja si budem predstavovať, že je to rande....