3 MESIACE-4.KAPITOLA
23.marec. 2011-streda
Bolesti do rána prešli. Absencia sa nekonala.
Som veľmi zvedavá, čo za prekvapenie ma dnes čaká v škole! Unesú ma? Zoberú ma na biele mäso? Z učiteľa telesnej sa vyvinie úchyl a následne sériový vrah? Toto všetko pravdepodobne nehrozí, ale po včerajšku by ma to nejako extrémne nešokovalo.
Práve sedím na hodine dejepisu a preberáme extrémne interesujúcu látku: Slovenské národné obrodenia. Absolútne ma nezaujíma, čo sa vtedy dialo. Myslím len na blondiačika v prúžkovanej šiltovke. Mám ho plnú hlavu. Čo sa to so mnou deje?! Len teraz sme sa rozišli s Andrejom a už je tu ďalší... Teda on sa rozišiel so mnou, ale mám radšej verziu, že sme sa rozišli. Je to menej trápne.
„...a bolo to v roku?“ začula som útržok z profesorkinej otázky. „Mirka!“ povedala moje meno. Čo môže chcieť?
„Ano?“ zvolala som nevinne.
„Kedy to bolo?“ zvyraznila slovo „kedy“ . O čom je reč? Slovenské národné obrodenie. Tam je „XY“ rokov. Kto vie, na ktorý práve myslí. Všimla som si, že mi Lucia našepkáva. Čo to vraví.
„Ehm...1787.“ vyčítala som to len z Luciiných pier. Snáď to je dobre.
„Miroslava,“ toto bude vážne, keď ma oslovila tak úradne. „neviem ako to robíš, ale stále sa z toho nejako dostaneš. Správne“ povedala zúrivo profka. Som dobrá.... Zrejme čakala, že trepnem blbosť a bude mať dôvod mi vynadať. Hahááá, nepodarilo sa. Najradšej by som jej vyplazila jazyk.
Matika. Ďalšia zvlášť zaujímavá hodina. Sedela som si a mala som počítať príklad. Pozrela som sa na príklad. Ó, to čo je? Preberali sme goniometrické funkcie. Žeby to bolo niečo s tým? Je to pravdepodobné, lebo tam vidím sínus. A mali sme nejaké vzorce. Napísala som ho, dosadila som čísla a čo mi vyšlo? Úplne reálny výsledok. Super. Písomku som dokončila ako prvá. Spokojne som sa oprela o stoličku a sledovala zvyšok triedy ako „pilne“ ráta.
Zrazu mi zahučalo brucho. Čo to? Ach nie... začali sa mi vracať príznaky z maminej špeciálnej večeri. Super! Dostala som obrovské kŕče. Za minútu som sa tak schúlila do klbka.
„Čo ti je?“ spýtala sa ma Lucia, ktorá mala na papieri minimum.
„Brucho...“ šepla som jej.
„Hej, hej...Čo sa tam deje? Našepkávate si?“ doletel k nám profesor s veľmi výrazne hrubým obočím.
„Nie... Len Mirka má strašné kŕče.“ Referovala mu Lucia.
„Naozaj?“ táto otázka bola adresovaná mne. Ako sa na mňa pozeral, obočie zdvihol do extrémnych výšok.
„Hej.“ Odvetila som skôr stonom, ako slovom.
„Bež na záchod. Ak ti neprejde choď domov.“ Prikázal mi profesor. Ja som ho poslúchla, vzala si vreckovky a zohnutá dopredu bežala na záchod.
Postavila som sa nad misu a čakala, či niečo nepotrebné nevydám zo seba von. Strašne ma napínalo na vracanie, ale nič nešlo. Strčila som si dva prsty do úst ako to robia anorexičky, ale nešlo mi to... Idem domov, rozhodla som sa.
„Pán profesor, idem domov.“ Oznámila som profesorovi, keď som sa vrátila do triedy.
„Dobre, choď sa vypýtať od triednej a môžeš ísť.“ Povedal mi. Ostatní ešte písali písomku.
„A písomku mám dokončenú.“ Povedala som pri odchode. „Dovi, čaute!“ povedala som a nečakala, že sa odzdravia. Buchla som dverami a išla domov. Zbehla som ešte za triednou, tá ma bez problémov pustila.
Kedy mi ide najbližšie autobus, rozmýšľala som. Je jedenásť hodín. Super, jeden mi práve odišiel o trištvrte na jedenásť. Kedy ide ďalší? O pol dvanástej. Pomaly som vycupkala pred školu a pohla som sa smerom k zastávke. Na moje veľké „šťastie“ som opäť mala na sebe mamin darček- krásne topánočky. Išla som, išla, ale bolesť brucha neprestávala. Bolo to skôr horšie ako lepšie. Došla som na zastávku. Nikto tam nebol. Školáci chodia najskôr o jednej domov. Sadla som si do zastávky na polorozpadnutú lavičku. Pozerala som do zeme a sledovala ohorky od cigariet. Čo ak presne tieto, na ktoré pozerám, fajčil chalan v prúžkovanej šiltovke? Tých ohorkov bolo naozaj veľa. Zrazu k nim ešte jeden pribudol. Hodil ho tam niekto. O chvíľu som uvidela aj blížiace sa topánky. Pomaly som dvíhala pohľad. Stál tam On. Čo tu robí o jedenástej.
„Ahoj!“ pozdravil ma. Uvidela som na jeho tvári znovu ten náznak úsmevu pomocou zdvihnutých kútikov úst.
„Ahoj!“ zopakovala som po ňom. Nejako ma nevedel napadnúť originálnejší spôsob pozdravu.
„Čo ty tu?“ Ideme sa rozprávať. Lietala som v oblakoch. Medzi tým ako som sa snažila spomenúť, ako sa rozpráva, si sadol vedľa mňa na lavičku. Zacítila som ako lavička klesla a zavŕzgala. Koľko ešte vydrží?!
„Bolo mi zle, vypýtala som sa zo školy.“ Povedala som mu nakoniec bez zakoktania sa. Obdivovala som sa v tú chvíľu. „A ty?“ dodala som
„Ja... Vybehol som si na fajčiarsku.“ Ozrejmil mi a medzitým si z vrecka vyberal krabičku cigariet. „Ehm...Nebude ti vadiť, keď si zapálim. Minule si sa rozkašľala...“ spýtal sa zdvorilo.
„Nie. Vtedy som to nečakala. Teraz si ma pripravil.“ Slabo som sa na neho usmiala.
„Okej.“ Povedal a už vydychoval dym. Vdýchla som ho a zašteklilo ma to pri pľúcach. Aj mi to voňalo, aj smrdelo. „A čo ti vlastne je?“ spýtal sa po chvíľke mlčania. Videl, že nechápem, o čom je reč. „Hovorila si, že ti je zle.“ Došlo mi.
„Brucho a žalúdok ma bolia. Mama včera varila špecialitu.“ Poznamenala som ironicky. Opäť nadvihol kútiky úst. Teraz by som sa mala niečo spýtať ja. „A...a... ty prečo sem chodíš fajčiť?“ nič lepšie ma nenapadlo. Obyčajne som komunikatívna, niekedy až príliš. Ale teraz... Nechápala som. Stále mám pri ňom problém rozprávať.
„A kde by som mal fajčiť? V škole ešte fajčiarksy kútik nezriadili. Keď bude, budem fajčiť tam.“ Vysvetlil mi.
„Aha...“ prečo ma nič lepšie nenapadlo? O čom by som sa s ním mohla ešte rozprávať? Čo také by som mu mala ešte povedať?
„A ehm...inak ja som Mirka.“ Povedala som nesmelo a vystrela smerom k nemu ruku. On sa zasmial a povedal „Ja som Peťo.“ Chmatol moju ruku a ešte niečo viac. Blížil sa ku mne a ja som si nevedela predstaviť, čo chce spraviť. Keď mal tvár
„Bolo by čudné kecať len tak a nevedieť svoje mená.“ Dodal, keď sa vzdialil do primeranej diaľky.
„A koľko máš rokov?“ pripadalo mi to ako zoznamovanie sa na „Pokeci“, ale chcela som o ňom vedieť viac. A ten čo sa pýta, vie viac.
„Osemnásť. A ty?“ hm... úžastný vek, pomyslela som si. Bol by medzi nami dokonalý rozdiel. Ach jaj... zase snívam.
„Šestnásť. Takže si maturant?“ Rozvila som rozhovor. Zlepšujem sa.
„No... ak neprepadnem“ zasmial sa. Prečo?!
„Prečo? Mal by si?“ Pravdu povediac nevyzeral ako bifľoš.
„Nuž... minulotýždňové maturity nedopadnú najslávnejšie. Snáď ma pustia k ústnym.
„Aha... no nechcela by som.“ Priznala som úprimne.
„Nevadí. Som lenivý.“ Zdvihol kútiky úst. Vrrr... Bol na zjedenie.
„Aj ja, ale musím.“ Usmiala som sa smutne. Z časti preto, že som lenivá a stále sa musím učiť a z časti, lebo viem, že nikdy nebude môj. Teda, ten Peťo, že nebude môj...
„Aha... ide ti bus.“ Ukázal smerom, kde prichádzal autobus. Pomaly som sa postavila, ale strašne ma bolelo to brucho. On si to hneď všimol.
„Počkaj, pomôžem ti.“ Povedal a hneď ma išiel podopierať. Chytil mi ruku a viedol ma smerom k autobusu. Bolo príjemné cítiť jeho dotyk. Mala som pocit, že len snívať. Toto všetko nemôže byť pravda. Ach, bol taký galantný.
„Ďakujem.“ Poďakovala som mu, keď som bola na schodíkoch v autobuse.
„V pohode. Maj sa! Čau!“ povedal mi a autobus sa pohol. Zakývali sme si a ja som bola v siedmom nebi.
Keď som došla domov, vybehla som do svojej izby a tam som snívala... Aké by to bolo chodiť s ním po meste za ruky, pobozkať ho na ústa, chodiť s ním na rande,... a prebrať sa raz ráno v jeho posteli... Príliš krásne sny, aby boli raz skutočnosťou.