3 MESIACE-34.KAPITOLA
21.5. 2011- sobota
No teda! Dneska bol krásny deň, ako vyšitý na celodenné ničnerobenie a vyvaľovanie sa na deke vonku. Presne to som aj robila. Poobede som si natiahla na seba plavky, zobrala deku, slabý ochranná krém a ľahla si lehátko veľa bazénu. Vodu sme v ňom síce mali napustenú, ale nebola som si istá, či by som neprechladla, keby som do nej aj vliezla. Raz sme boli v Španielsku zo školy, bolo to začiatkom júna. Ja som odvážne vliezla do Stredozemného mora a na druhý deň som sa ani vycikať nevládala. Takže, odvtedy si dávam pozor na studenú vodu.
Pokojne som si ležala a počúvala ako štebocú vtáčiky. Naschvál som si nezobrala so sebou sluchátka od mobilu. Nerada počúvam hudbu, keď môžem počuť aj zvuk prírody. Niet nad hudbu vtáčikov. Ako som si to tam tak vychutnávala, zrazu som začula z poza plota drsnú hudbu. Myslím, že to bol metal. Ihneď som sa rozčúlila, že aký blázon púšťa nahlas hudbu. A ešte k tomu takú hudbu. Keby pustil aspoň nejakú Pink.
No nerobila som si z toho nič, snažila som sa začuť aj zvuk vtáčika, ktorý sa mi darmo snažil spievať, ale nemal šancu, že ho začujem.
V tom som za plotom zbadala Viktora, 32-ročného syna pani Mansonovej.
„Čau!“ zakričal po mne. Došlo mi to. Ten metal išiel od neho a asi ohluchol, keď tam po mne kričal.
„Čau!“ zakričala som mu rovnakým štýlom.
„Asi som to povedal príliš nahlas.“ Zasmial sa a stíšil tón.
„Trochu.“ Potvrdila som mu.
„Čo robíš?“ spýtal sa ma a očami si ma premeriaval. Po chvíli to začínalo byť nepríjemné.
„Podľa teba?“ pozrela som na neho so zdvihnutým obočím, ale myslela som to zo srandy.
„Opaľuješ sa.“ Povedal mi a priložil si ruku k očiam, aby mi tam nesvietilo slnko.
„Bingo! Fakt neviem, ako si to mohol uhádnuť.“ Zasmiala som sa a aj on.
„Ty počúvaj sem. Niečo ti poviem, ale neber to ako trúfalosť alebo také dačo. Proste ti poviem pravdu, ako to je. Si strašne, ale že neuveriteľne sexy!“ vysúkal zo seba. Ja som na neho vypleštila oči a vypľula zo seba jedno hlasné: „Čože?!“
„Nemal som ti to povedať... Ale neodolal som, fakt. Celé dni pracujem so ženami a hovorím im, či sú pekné, alebo nie... Ale taká žena ako ty ku mne ešte neprišla. Neodolal som. Prepáč.“ Ja som po ňom len pozerala a nevedela, čo povedať v takejto situácii. Ešte som sa, totižto, v takejto situácii neocitla.
„Ehm... no tak ďakujem.“ Povedala som napokon, keď mi došlo, že čaká na moju reakciu.
„Tak... ak by ťa raz vyhodili z domu, aj zo školy, zo všadiaľ, zavolaj mi a určite ti zoženiem prácičku.“ Navrhol mi.
„Ou...“ začervenala som sa. „Nemyslím, že by si mi vedel zohnať prácu po akej túžim.“ Povedala som mu milo a červenala sa ďalej. Kto by sa aj nie, keby mu jeho sused ponúkol prácu v Night Clube?!
„Čo ty vieš... No nejdem ťa rušiť. Maj sa.“ A zmizol za plotom. Tak toto bol rozhodne jeden z tých najpodivuhodnejších rozhovorov v mojom živote.
Zazvonil mi mobil. Volal mi Peťo. Najprv som sa potešila, ale potom som si spomenul na to, čo mi minule povedala Verona.
„Ahoj, Miruš!“ veselo ma pozdravil, keď som zdvihla.
„Čau.“ Povedala som mu, ale nie príliš naštvaným hlasom. Rozhodla som sa, že mu to vytmavím, keď sa stretneme.
„Aké máš na dneska plány?“ rovno sa ma spýtal.
„Hm... žiadne. A ty? Ty by si sa nie učiť mal?“ došlo mi po chvíľke.
„Toho už mám plné zuby a už všetko viem.“ Zasmial sa. „Neskočíme niekam?“ spýtal sa a vedela som, že inú než kladnú odpoveď nepríjme.
„Tak fajn, môžeme.“ Súhlasila som.
„Prídem po teba o hodku, okej?“ povedal.
„Jasné, budem ťa čakať.“ Prejavila som trošku radosti.
„Papa.“ A zložil. Neznášam, keď mi niekto zloží telefón a ani sa mu nestihnem odzdraviť! Je to drzé.
Netušila som, čo za prekvapenie prichystá Peťo tento krát, tak som sa obliekla neutrálne. Dala som si na seba červené tričko na pántiky a k tomu trištvrťové rifle. No a samozrejme nejaké doplnky. O hodinu prišiel Peťo.
„Ahoj, zlato!“ nadšene ma pobozkal.
„Poď ďalej.“ Pozvala som ho.
„Nie... Ty poď von. Veď je krásne.“ Celý žiaril. Podozrievala som ho, že húlil. Bolo to fakt dosť možné.
„Okej. Kam pôjdeme.“ Spýtala som sa ho, keď ma ťahal dole zo schodov, div, že som si nohy nedolámala.
„Môžeme skočiť k tomu jazierku, alebo kam chceš.“ Navrhol. Ja som súhlasila, keďže sa mi tam minule veľmi páčilo.
Došli sme na miesto a ja som si kabelku nechala v aute. Vyšli sme von a sadli sme si pod jeden zo stromov.
„Čo keby sme si tu vyryli mená?“ vymyslel Peťo.
„Ozaj! Dobrý nápad.“ O chvíľu Peťo vytiahol z vrecka vreckový nožík a už aj ryl moje meno. Napísal tam Mirka+ Peťo= srdiečko. Bolo to zlaté.
„Takže, na maturity už všetko vieš?“ spýtala som sa ho.
„No a?!“ odpovedal ako samozrejmosť.
„Aj elektromotory?“ podpichla som ho, lebo minule, keď mi niečo o nich rozprával sa v tom pomýlil.
„Áno, už ovládam celé zloženie.“ Odpovedal mi a začal ma štekliť.
„Prestaň!“ bránila som sa a smiala sa. Zvalil ma zem. Zahľadel sa mi hlboko do očí tými svojimi dokonale modrými očami, odhrnul si ofinu z nich a pomaly sa priblížil ku mne svojimi perami a jemne ma pobozkal. Tomuto som sa už nebránila. Bozkávala som ho aj ja, pomaly klesal perami k môjmu krku. Prisal sa mi naň ako upír. Veľmi sa mi to páčilo. Jeho ruka medzitým skĺzla k mojim stehnám a zopár prstov sa dostalo aj vyššie. Strašne sa mi to páčilo.
„Počkaj, počkaj... Tu nie...“ spamätala som sa a začala som sa od neho odťahovať.
„Prečo nie?“ prehovoril pomedzi to, ako ma bozkával, už ani neviem kde.
„Môže niekto prísť. Prestáň!“ prikazovala som mu, no nechcela som, aby ma poslúchol. Po chvíľke som sa mi vyšmykla zo zovretia a vyskočila na nohy.
„Idem sa do auta napiť, hneď som tu.“ Zmizla som zo zorného uhla. Napila som sa vody a napadlo mi, že sa poobzerám, či tu nemá niečo, čo by vyzeralo ako „matroš“ na húlenie. Otvorila som jednu skrinku v aute a hneď som tam našla sáčok plný niečoho. Bola som si istá, že je to to, čo hľadám. Veľa som našla ešte nejaké pláty, do čoho by sa to asi mohlo dať. Zobrala som to zo sebou.
„Dáme si?“ zastala som nad Peťom aj s „matrošom“ v rukách.
„Kde si to našla?“ neveriacky pozrel na mňa, akoby to bolo také ťažké nájsť.
„V aute. Tak čo? Ušúľaš aj mne jednu?“ pokračovala som.
„Prestaň... Daj to sem, chcel som to vyhodiť.“ Začal sa vyhovárať.
„Nevyhadzuj to prosím ťa! Veď to bolo iste drahé. Radšej si dajme jedného džointíka.“ Povedala som mu a hrala som, že by som si strašne rada zafajčila. Úprimne povedané, hrala som na neho scénku s názvom: Tvárim sa, že chcem húliť, aby si vedel, ako sa cítim ja, keď húliš ty. Trošku dlhý názov, ja viem... Ešte tomu niekedy vymyslím lepšie meno.
„Nejdeš fajčiť! Nejdeš si ničiť život, ako si ho ničím ja. Daj to sem.“ Vyskočil na rovné nohy a načiahol sa, aby mi to zobral.
„Nie! Ja to chcem skúsiť!“ nástojila som na neho. Čakala som, že mi to vytrhne a pôjde to vysypať do jazera. Z polovice sa to aj splnilo. Vytrhol mi to, ale sadol si s tým na trávu a začal šúľať džointa.
Ja som po ňom len pozerala a neverila vlastným očiam, že mi to vážne dovolí vyskúšať.
„No... skús to. Tu máš.“ Podal mi o chvíľu krásne ušúľanú cigaretku. Ja som si k nemu sadla a vzala ju do ruky.
„Vlož ju do úst a pripálim ti to.“ Ja som spravila, čo povedal. Voňalo to celkom dobre. Potom som zbadala ako z vrecka vytiahol zapaľovač a blížil sa s ohníkom k cigaretke. Jej koniec začal horieť.
„Potiahni trošku.“ Prikázal mi a ja som ho poslúchla. V tom momente som sa rozkašľala a on mi ju zobral z ruky.
„Vedel som, že sa to stane.“ Začal sa smiať. Ja som po ňom nechápavo pozerala. Vložil si ju do úst a jemne potiahol. Z úst mu o chvíľu vyšiel jemný dym. Schmatla som tú cigaretu a znova si z nej potiahla. Tento krát to moje pľúca zvládli a nerozkašľala som sa. Cítila som ako mi dym prechádza celým telom a zachutilo mi to. Peťo mi ju opäť zobral z ruky a potiahol si. Potom si ma pritiahol k sebe a prisal sa mi na ústa a dym vdýchol do mňa. Páčilo sa mi to. Až príliš sa mi to páčilo. Začal ma bozkávať a medzitým sme si raz on, raz ja poťahovali z cigarety. Začínala som byť omámená, ale zároveň veselá. Chcelo sa mi spievať, tancovať, tešiť sa zo života, cítila som sa taká voľná, ako nikdy predtým. Zrazu som si všimla, ako Peťo šúľa ďalšiu cigaretu a ako si z nej opäť ťahá. Vyfajčili sme ju celú. Ležala som na zemi a nado mnou bol sklonený Peťo.
Zrazu som sa ocitla v jeho spálni a len som cítila jeho pery na mojej hrudi. Vôbec neviem, ako som sa sem dostala. Smiala som sa a nechala som ho, nech si robí čo chce so mnou. Pomilovali sme sa.
Bolo asi desať hodín večer, keď som sa nahá zobudila v Peťovej posteli. Obzerala som sa okolo seba a chvíľku mi trvalo rozpomenúť sa, čo sa stalo. Peťo ležal vedľa mňa a prehrabával sa mi vo vlasoch.
„Si spokojná?“ spýtal sa ma. Nerozumela som tej otázke.
„V čom?“ vysúkala som zo seba zvláštnym hlasom. Hneď som si odkašľala.
„Či si spokojná s trávou... Chutilo ti to, páčilo sa ti to?“ spýtal sa ma a naďalej sa mi prehrabával vo vlasoch. Bolo to veľmi príjemné.
„Ehm... ja neviem... Teraz mi je strašne.“ Chytala som sa za hlavu, lebo ma strašne bolela. Neviem, aké je to mať opicu, ale myslím, že sa človek cíti asi nejako podobne.
„Super. Dúfam, že ma už nikdy neprinútiš, aby som ti dal ochutnať.“ Povedal vážne a zahľadel sa mi do očí.
„To nie... Ale ja dúfam, že s tým prestaneš.“ Povedala som zúfalo. To zúfalstvo určite cítil v mojom hlase.
Peťo sa trpko zasmial. „Hm... vieš... ono to nie je také ľahké. Ja už nemôžem.“ Povedal mi.
„Prečo by si nemohol?! Máš predsa pevnú vôľu!“ povzbudila som ho.
„To je to, že nemám. Už toľkokrát som chcel skončiť a nedokázal som to. Nedokázal som sa premôcť a nezafajčiť si zase. Aj s normálnymi cigaretami som na tom podobne.“ Priznal sa mi. „Mala by si ísť domov.“ Povedal mi a posadil sa na posteli. Ja som si zaborila hlavu do vankúša, aby som zastavila ten prúd sĺz, ktoré mi chceli vytiecť z očí.
Pomaly som sa poobliekala, no strašne sa mi pritom točila hlava.
„Zoberieš ma domov?“ spýtala som sa ho, keď som bola hotová.
„Hej.“ Odpovedal krátko.
Cestou v aute sme mlčali. Nebolo mi do reči a zrejme ani jemu.
Zastali sme pred naším domom.
„Prajem ti veľa šťastia na budúci týždeň. A zavolaj mi, ako si dopadol.“ Povedala som mu a krátko ho pobozkala. Nenechala som ho, aby mi čokoľvek povedal.
Doma som okamžite zaľahla do posteli. Rodičom som povedala, že som bola u Lucii. Ešteže sa mám na koho vyhovoriť.
Nedokázala som tomu uveriť. Dnes som vyskúšala trávu, zhúlená som sa milovala so svojím priateľom a prišla som na to, že je, viac než pravdepodobne, závislí na drogách. Je toho toľko, čo ešte o ňom neviem...
:-)
(Susy, 1. 4. 2012 12:51)