3 MESIACE-32.KAPITOLA
16.5. 2011
A začal sa tretí májový týždeň. Bol to aj akademický týždeň pre Peťa. No viem si predstaviť, ako sa on celý týždeň učí a ani nos nevystrčí z poza kníh. Ale asi to myslel zatiaľ vážne, pretože na dnes sme nemali dohodnuté stretko.
V škole sa to dalo vydržať. Mali sme písať písomku z matiky, na ktorú som sa už zo známych dôvodov nemala čas učiť.
„Dobre... Vytiahnite si papiere a rozdám vám zadania.“ Zahlásil matikár na hodine. Väčšina mojich spolužiakov vydala nesúhlasné vzdychy, no ja som sa nemala v pláne vzrušovať z jednej písomky z matiky.
Uvidela som zadania. Neboli mi veľmi sympatické... Niečo som načmárala na papier, aby sa nepovedalo a nechala som to tak. Spolužiaci po mne pozerala, že akože čo mi je, že nepíšem nič, no ja som myslela na jedinú osobu, ktorá dokázala zaujať moju myseľ. Na Peťa.
„Čaute!“ zakričala som na celé kurty, keď som tam prišla. Hneď si všetci všimli moju prehnane dobrú náladu.
„Ahoj, Mirka. A ty si čo taká vysmiata?“ privítal ma Kori so zdvihnutým obočím.
„Nemôžem byť veselá?“ zaútočila som na neho, no stále s úsmevom na tvári.
„Ale jasné... šľahla si si niečo?“ to bola jeho ďalšia otázka.
„Vôbec nie. Len mám dobrý deň, teším sa, že slnko svieti...“ skočil mi do reči.
„Vtáčiky štebotajú a všetci sú šťastný. Bla, bla bla... No tak čo sa stalo? Pochvál sa.“ Vyzval ma. Ale jemu som rozhodne nemala v pláne povedať, že som sa milovala s Peťom. Nikomu som to neplánovala povedať.
„Níííč!“ vyhlásila som a išla som sa prezliekať do šatne.
„No tak! Budem zlý ak mi to nepovieš.“ Vyhrážal sa mi.
„Okej, môžeš začať.“ Odfrkla som mu a pokojne sa prezliekala ďalej. Medzitým som ako vždy cítila jeho pohľad na sebe.
Kori mi ukradol raketu a niesol ju von, akoby bola rukojemník.
„Fúha, počúvaj... Ak toto má byť tvoja maximálna zloba, tak sa ťa fakt dosť bojím.“ Vyhlásila som, keď som ho naháňala aj s raketou po kurtoch. Zopár ľudí nás sledovalo a smialo sa na nás.
„Že?“ smial sa a nedal sa chytiť. Keď som ho dostihla, dala som mu imaginárnu facku a jeho to imaginárne zabolelo.
Tréning bol nakoniec celkom dobrý a zábavný.
„Som doma!“ zakričala som do, na oko, prázdneho domu. Vyzula som sa a prešla som sa po chodbe, či od niekadiaľ nezačujem zvuky.
„Ahoj, Miruška!“ začvirikala mama, keď som ju konečne objavila.
„Čau! Čím to je, že keď prídem domov, nikdy sa mi nikto nezdraví?“ zasmiala som sa. Mama to zrejme ignorovala, keďže som sa nedočkala žiadnej odpovede.
„Dnes k nám príde na návštevu pani Mansonová.“ Oznámila mi.
„A načo, prosím ťa?!“ prekvapila som sa. Pani Mansonová k nám nikdy nechodievala na návštevy.
„Prišiel jej ten syn zo Švajčiarska a chce nám ho ukázať.“ Povedala mi.
„Syn zo Švajčiarska? Ja som si myslela, že to je mýtická postava z jej príbehov.“ Povedala som uštipačne. Mama sa zasmiala. Voľakedy som si myslela, že aj feťák Laci je len vymyslená postava a na moje prekvapenie nie je.
„No tak zrejme fakt existuje.“ Dodala.
„A mimochodom, čo sa odo mňa očakáva? Že budem pri tej návšteve?“ spýtala som sa na rovinu.
„Áno. Dáš si špagety?“ zmenila rýchlo tému mama. Pozrela som sa do hrnca, kde mali byť tie špagety, no nevyzerali veľmi vábivo.
„Ehm... ja som jedla v škole.“ Zaklamala som a za jej chrbtom som si zobrala zo skrinky nejakú sladkosť a ušla s ňou do izby.
Začula som zvonček, tak som išla otvoriť. Div, že mi oči z jamiek nevypadli, keď som uvideli, kto tam stál. Bola tam pani Mansonová a jej syn zo Švajčiarska. A ten syn zo Švajčiarska vyzeral strašne, ale že brutálne dobre. Vysoký, tmavý, hnedooký, hnedovlasý muž. Vyzeral ako pán Dokonalý z nejakého amerického tuctového filmu. Ale tieto filmy pozerám celkom rada, keďže v ňom hrajú herci typu pán Dokonalý.
„Ahoj, Mirka. Tak sme prišli. Toto je môj syn Viktor.“ Predstavila mi ho.
„Ahoj, ja som Mirka.“ Podala som mu ruku, keď som zbadala, že vystrčil tú svoju proti mojej. Bol už starší, ani som nevedela, či je vhodné mu tikať, ale takneprotestoval.
„No... no... poďte ďalej.“ Pozvala som ich uvedomujúc si, že už dlho stáli vo dverách.
„Ááá... dobrý deň pani Mansonová!“ pozdravila s úsmevom od ucha k uchu moja mama pani Mansonovú.
„Ahoj, Beátka.“ Tiež sa na ňu usmiala. Neviem, prečo, ale toto celé mi prišlo nenormálne hrané. Pozrela som na Viktora a on sa len uškieral, asi si to uvedomil tiež.
„Beátka, toto je Viktor, môj syn.“ Prišlo na rad predstavovanie.
„Ahoj Viktor, teda môžeme si tykať, že?“ do rozpakov prišla aj moja mama. Darmo... takýto pekný chlap sa nevidí každý deň.
„Jasné. Teší ma.“ Usmial sa na mamu svojím dokonalým chrupom.
„Mama piekla, hneď vám niečo donesiem.“ Vymyslela som rýchlo, aby som odvrátila trápnu chvíľku.
„Pomôžem jej.“ Začula som Viktora.
„To nemusíš. Zvládnem to.“ Odmietla som prirýchlo, ale on už kráčal za mnou.
Vošli sme do kuchyne a ja som z chladničky vybrala koláče elegantne nakladené na tácke.
„Vidíš... ani mi nemáš s čím pomôcť.“ Povedala som mu, aby sme neboli ticho. „Teda, nevadí ti, že ti tykám. Ani neviem, koľko máš rokov.“ Habkala som tam a on po mne len pozeral a škeril sa. Nenakecal toho moc.
„Mám 32.“ Povedal krátko. „Pokojne mi tykaj. Necítim sa staro.“ Konečne povedal súvislé vety.
„Okej... Takže ako to, že tu bývame už desať rokov a ešte som ťa tu nevidela?“ nedalo mi nespýtať sa.
„Nechodievam moc domov. Mama ma už dávnejšie volala, ale nemal som čas kvôli práci.“ Vysvetľoval. Zdalo sa mi, že je pri tom dosť nervózny. Začínala som sa cítiť trápne.
„Ach tak... Nemyslela som si, že v banke je až tak veľa práce.“ Vyslovila som svoju myšlienku nahlas.
„V banke? Tak mama povedala, že pracujem v banke?!“ prekvapil sa. Niečo mi tu prestávalo sedieť.
„Áno. A nie tam pracuješ?“ čudovala som sa. Prečo by pani Mansonová klamala. Vždy sa zvykla svojím synom chváliť.
„Eh... nie.“ zasmial sa a sadol si na našu barovú stoličku. Presne tam, kde zvykne sedávať Peťo, keď je u nás.
„Tak kde teda?“ chcela som vedieť. Tváril sa tak tajomne.
„Vážne to chceš vedieť? Nebude sa ti to páčiť.“ Povedal.
„A čo ti na tom záleží, či sa mi to bude alebo nebude páčiť.“ Podotkla som ironicky.
„Chcel som spraviť dojem.“ Povedal a znovu vyceril svoj chrup.
„Ach ták... no kde to robíš?“ nedala som sa.
„Vlastním Night Club.“ Povedal a ja som vypleštila na neho oči.
„Night Club? Čože?“ začala som sa smiať. Prišlo mi to smiešne, že dokonalý syn pani Mansonovej, ktorého vždy opisovala ako úžasného žiaka a pracovníka banky vo Švajčiarsku, vlastní Night Club.
„No... Mama o tom vie, len asi jej je to trápne priznať.“ Povedal mi.
„Tak to jej verím. Ale je to celkom vtipné.“ Smiala som sa. „Mali by sme ísť späť.“ Povedala som a prišli sme späť do obývačky.
„... takže je to tá banka, ktorú stále reklamujú v telke? Tam robí Viktorko?“ počula som ako s nadšením rozpráva moja mama.
„Áno, presne tam.“ Pritakala hrdo pani Mansonová.
„Viktor povedz nám niečo o svojej práci.“ Vyzvala Viktora mama.
„Veď som ti už všetko povedala, Beátka.“ Znervóznela pani Mansonová.
„Ešte by som chcela počuť niečo z jeho úst. Málo rozpráva.“ Povedala mama.
„No... tak ako mama hovorila, robím v banke v Švajčiarsku a je to tam naozaj super. Úplne iné podmienky ako na Slovensku. Ten štát je na tom oveľa lepšie, ľudia sú bohatší a úroky... o tom ani nehovorím. V švajčiarskych bankách ľudia normálne zarábajú...“ počúvala som ako improvizuje Viktor a v duchu som sa veľmi smiala.
Naša milá návšteva opustila náš dom asi o ôsmej večer s výhovorkou, že si pani Mansonová musí dať lieky. Bola to taká stará hypochondrička, ktorá mala všetky choroby sveta.
„Ahoj, zlato!“ započula som Peťov zamatový hlas v telefóne.
„Čaves!“ pozdravila som Peťa. „No? Nešibe ti ešte z učenia?“ spýtala som sa súcitne.
„Čoby nie?! Slovenčiny už mám plné zuby. Už sami všetci Štúrovci a Bernolákovci pletú... Načo museli toľko tvoriť?!“ sťažoval sa.
„Takže ty si sa fakt učil?“ prekvapila som sa a zasmiala som sa.
„No a?! Čo iné si čakala?“ hral urazeného.
„Úprimne? Myslela som si, že na to budeš viac kašľať, ale som rada, že ti na tom aspoň trošku záleží.“ Pochválila som ho.
„No ďakujem...Ale tak už bolo na čase sa prebrať. Ty si sa dnes ako mala?“ spýtal sa ma.
„Fajn, bola na návšteve susedka aj so svojím synom, ktorý vlastní Night Club a susedka klame, že pracuje v banke vo Švajčiarsku. Celkom vtipné.“ Zhodnotila som.
„No jasné, musím končiť, Miruš. Dobrú noc. Ľúbim ťa.“ Rozlúčil sa so mnou a zložil. Myslím, že sa mi túto noc bude spať dobre.
Komentáře
Přehled komentářů
tesiiiim sa tak makaj moja :D
Re: adminka
(Milka, 28. 2. 2012 19:59)ani nie :) lebo uz dlhší cas tato stranka stratila nejakú pevnú formu a je zamerana hlavne na knihu, ine uz ani nerozvijam, ak si si vsimla :);
dalsia
(pipi dlha pancucha, 6. 3. 2012 15:03)