3 MESIACE-31.KAPITOLA
15.5. 2011- nedeľa
Zobudila som sa. Hneď mi nedoplo, čo sa to so mnou vlastne len pred pár hodinami dialo. Potom mi to došlo. Túto noc som sa milovala s Peťom. Až ma striaslo. Nedokázala som si hneď spomenúť na to, ako to celé prebiehalo. Po chvíli som si spomenula, ako sme boli mokrí, ako mi vyznal lásku a ako som mu dovolila robiť si so mnou, čo chce. On ma chcel pomilovať, tak to aj spravil.
Obzerala som sa po izbe. Pred sebou som videla len slnečné ráno. Teda, ani som si nebola istá, či je ráno. Nemala som absolútne žiadnu predstavu o čase. Začala som sa hmýriť a načiahla som sa rukou za chrbát, či tam niekde nevyhmatkám Peťa. Nebol tam. Cítila som len pokrčenú plachtu.
Otočila som sa. Sedel tam Peťo, chrbtom otočený ku mne a bol nahnutý nad niečím. Zdalo sa mi, že sa snaží niečo spraviť veľmi precízne. Naklonila som sa, aby som sa pozrela, čo má v rukách, ale nevidela som. Ešte stále sa mi nevšimol, že už nespím. Naklonila som sa ešte trošku, ale zbadal ma. A ja som zbadala, čo má v rukách. Šúľal si cigaretu. Potom ju položil na stôl.
„Ahoj, Miruš.“ Usmial sa na mňa a ľahol si na chrbát a ja som mu zhora dala pusu. Uvedomila som si, že nemá na sebe tričko, trošku som sčervenela v tvári, ale nevšimol si to.
„Ahoj.“ Povedala som najsladšie ako som dokázala.
„Ako si sa vyspala?“ spýtal sa ma odhrnul mi vlasy a zahľadel sa na mňa týmu svojimi modrými očami.
„Super. A čo ty?“ odpovedala som v skratke. Pravdu povediac, asi nikdy som nebola takto dobre vyspatá. Neviem síce, koľko hodín som spala, ale vyspala som sa úžasne.
„Ja tiež, keď si bola vedľa mňa. Ráno som sa prebudil a uvidel som teba. Bol to krásny pohľad. Kiež by to mohlo byť každé ráno takto.“ Vypustil z úst tieto krásne slová. Až som tomu nemohla veriť. Peťo nebol ten typ chlapca, ktorý je otvorený a má rád vyznania tohto typu.
„Zlatý...“ pohladila som ho po tvári.
„Si hladná?“ spýtal sa po chvíli.
„No... dosť.“ Priznala som sa.
„Okej, idem niečo pripraviť.“
„Dobre. Dám si zatiaľ sprchu.“ Povedala som mu.
„E-e... počkaj na mňa.“ Vypleštila som na neho oči. V žiadnom prípade som nemala v pláne sa s ním ísť sprchovať.
„No určite.“ Zasmiala som sa a vystrčila som ho z postele. V tom momente sa mi zašuchla prikrývka nižšie a ja som si ju hneď stiahla naspäť. Peťo si to všimol.
„Čo to robíš? Predo mnou sa fakt nemusíš hanbiť. Si pre mňa dokonalá.“ A opäť začal s tými sladkými rečami. Postavil sa (bol v boxerkách) a odišiel z izby. Asi pochopil, že pred ním by som z postele nahá dobrovoľne nevyšla.
Dala som si sprchu a až potom mi došlo, že sa nemám do čoho prezliecť. Vybehla som z kúpeľne do jeho izby a natiahla som si na seba nejaké jeho tričko, čo som našla v jeho skrini. Až keď som sa pozrela v zrkadle, všimla som si, že je tam nápis: „I´m sexy and I know it!“ Zasmiala som sa a zbehla som za ním do kuchyne.
„Súhlasím!“ vyhlásil, keď ma zbadal. Nechápala som celkom, o čom točí.
„S čím?“ spýtala som sa nechápavo.
„S týmto!“ ukázal mi na tričko a pobozkal ma. Od kedy sa TO medzi nami stalo, bozkával ma úplne iným spôsobom. Bolo také vášnivejšie, oddanejšie. Cítila som, že vzniklo medzi nami pevnejšie puto. A veľmi sa mi to páčilo.
„Ach tak. No čo si to pripravil za papaníčko?“ pozrela som sa poza jeho chrbát na stôl. Voňala tam praženica. Nemala som na ňu veľmi chuť, ale aj tak som sa usmiala na Peťa so slovami: „Mňam!“
Nakoniec tá praženica ani nebola taká zlá, aj keď nevyzerala najvábnejšie.
„Mala by som ísť domov.“ Prehlásila som, keď sme ležali na pohovke, ja v jeho tričko a on len v boxerkách.
„Nieee...“ pritisol si ma ešte viac a nechcel ma pustiť.
„Peťo.... Rodičom bude podozrivé, kde som toľko. Koľko je vlastne hodín?“ začala som sa obzerať a hľadala som hodinky, ktoré vlastne ani neexistovali.
„Neviem, ale máš čas. Zostať ešte. Veď je nedeľa.“ Presviedčal ma.
„Veď toto. Musím sa ísť učiť do školy.“ Potom som si pomyslela, že aj tak by som sa po minulej noci nevedela sústrediť.
„Nič nemusíš. Len zomrieť musíš. A to sa tak skoro nestane.“ Uvažoval a prehrabával sa mi medzitým vlasmi. Bolo to nenormálne príjemné.
„Ty budeš mať teraz akademický týždeň, že?“ spomenula som si na jeho blížiace sa maturity.
„Hej.“ Vydýchol nespokojne.
„Nezávidím... A potom o rok aj ja. Ach, už teraz sa bojím.“ Začala som sa ľutovať.
„Ak to ty a tvoja dokonalá logika nezvládnu, tak už nikto.“ Povzbudil ma. „To by som sa skôr ja mal obávať.“ Zasmial sa trpko.
„Peťo, zvládneš to.“ Povedala som mu s hlbokým pohľadom do jeho očí.
„Dúfam. Len ja som ten lenivejší typ na učenie, veď vieš...“ zamyslel sa.
„Ja viem, ale budeš sa musieť prinútiť.“ Hovorila som mu.
„Asi hej.“ Vydýchol.
„No idem sa ja hore obliecť, potom ma zoberieš domov.“ Povedala som ako príkaz.
„Áno, pani.“ Zahral sluhu, ktorý pochopil rozkaz.
Vstala som z jeho náručia a ako som kráčala od neho chrbtom, cítila som jeho pohľad na sebe. Akurát, že som sa nedokázala rozhodnúť, či to bolo príjemné, alebo nie.
Znovu som sa začala hrabať v jeho skrini. Povedal mi, že nech si zoberiem nejaké jeho nohavice a že doma poviem, že sú to nohavice Luciinho brata. Mala som šťastie, že Lucia mala brata približne v Peťovom veku. Našla som tam nejaké sivé tepláky a tie som si natiahla. No spomenula som si, že ešte stále neviem, koľko je hodín. Tašku s vecami a teda aj s mobilom som naposledy videla dole na pohovke. Tak som sa teda rozhodla hľadať jeho mobil. Zbadala som ho na nočnom stolíku. A na tom nočnom stolíku som zbadala aj tú cigaretu, ktorú šúľal. Lenže to nebola cigareta. Bol to veľmi precízne ušúľaný džoint. Vzala som ho do ruky a ovoňala, aby som sa presvedčila, či to je fakt čo, čo som si myslela, že to je. V podstate som ani nevedela ako vonia taká tráva, ale vôňu cigarety som už, na nešťastie, poznala veľmi dobre. Bol to fakt džoint.
„Čo to robíš?“ započula som Peťov hlas od dverí.
„Ja... chcela som zistiť koľko je hodín a našla som toto.“ Podvihla som džointa vyššie.
„Daj to sem.“ Prišiel ku mne a násilne mi to zobral z rúk.
„Čo to má byť?“ spýtala som sa prihlúpo.
„Podľa teba?“ spýtal sa ma naštvane.
„Ja viem, čo to je... ale, ale čo tá má akože znamenať?!“ habkala som zmetene.
„No čo asi? Je to obyčajný, pekný, voňavučký džoint.“ No do riti! Toľkoto chválitebných slov som ešte na drogu nepočula.
„Uvedomuješ si, že sa tu bavíme o droge?“ pozrela som na neho neveriacky.
„Ale prosím ťa. Je to len džoint. Žiadna droga.“ Zasmial sa.
„Len džoint?“ zasmiala som sa psychopaticky. „Je to tráva!“ Zvýšila som hlas.
„Ja veľmi dobre viem, z čoho to je. Nemusíš mi opisovať zloženie.“ Povedal mi ignorantsky.
„Ó nie... do riti! Do riti!“ začala som nadávať a chytila som sa za vlasy ako blázon. „Tak Kori a Andrej mali pravdu. Ty fakt droguješ...“ hovorila som sama pre seba a začala som sa cítiť totálne na nič.
„Čože? Oni ti povedali, že ja drogujem?! Tí hajzli!“ zaklial, až som nadskočila. „Iste ti natárali všelijaké hlúposti a sprostosti. Na jednom džointe nie je absolútne nič zlého.“ Bránil svojho „kamoša“ v ruke.
„Že nie? Tak prečo po ňom ľudia robia tie bláznovstvá typu skákanie z okna?!“ skríkla som.
„To sa nerobí z džointov.“ Oponoval mi.
„Ale tým to všetko začína. Ktovie, čo všetko ešte berieš a čím máš preplnené skrinky...“ začala som vymýšľať katastrofické scenáre. Ale bolo úplne normálne, že mi to všetko napadlo.
„Ničím! Do riti! Čo si taká posratá z toho, že fajčím trávu?!“ vrieskal po mne. Ja som na neho len pozerala vypleštenými očami. „Vieš koľko ľudí to robí a ani si to na nich nevšimneš? Možno aj ten tvoj Kori a Andrej ju fajčia, len sa tvária ako páni dokonalí.“
„Oni určite nie. Majú rozum.“ Vyhlásila som.
„Takže podľa teba ja nemám rozum.“ Pozrel na mňa pohľadom vraha.
„No podľa tohto nie, keď si dobrovoľne ničíš zdravie.“ Povedala som odvážne a kašľala som na jeho strašidelný výraz.
„Fajn... No tak si ho ničím... A čo? Prečo ťa to tak trápi?!“ kričal po mne ďalej.
„Prečo?! Prečo? Lebo mi na tebe záleží. Milujem ťa!“ kričala som aj ja. Toto ho zrejme odrovnalo, lebo na chvíľu sa odmlčal.
„Mirka... ja... Ono to nie je také zlé, ako to vyzerá.“ Povedal mi celkom pokojne a priblížil sa ku mne, no ja som o krok ustúpila.
„Vážne?“ spýtala som sa ho ironicky. „Podľa teba nie je vážne to, že si závislý na tráve?!“
„Nie som závislý. Len mi to chutí. Každý deň si dám jedného alebo dvoch džointov... Čo je na tom?“ pýtal sa pokorne ako baránok. A priblížil sa ku mne. Ja som už nemala kam ustupovať, tak som zastala. A on bol pri mne celkom blízko.
„Peťo, ale to je závislosť.“ Zašepkala som.
„Ja... ja sa teda pokúsim prestať. Mirka, ja sa polepším. Prosím ťa, nehnevaj sa na mňa.“ Začal ma prosiť odpustenie. Prišlo mi ho strašne ľúto. Objala som ho a on mňa. Držali sme sa v objatí strašne dlho. Medzitým mi po mysli chodili všetky tie prípady, ktoré som videla v správach, čo zapríčinili, či spôsobili drogy u človeka.
„Milujem ťa. Strašne ťa milujem.“ Vydýchol Peťo do mojich vlasov a ja som ho stisla ešte viac.
„Prestaneš s tým?“ spýtala som sa ho.
„Áno.“ Povedal a ja som ho chytila za ruku. Zacítila som v nej pokrčeného džointa a vybrala som mu ho z rúk.
„Daj to sem. Už ti to nebude treba.“ Povedala som mu a on ho dobrovoľne pustil.
„Odpusť mi to.“ Povedal mi opäť a pobozkal ma. Opätovala som mu bozk. Ľahli sme si vedľa seba na posteľ a len sme tak ležali a dívali sa navzájom do očí.
„Mala by som ísť.“ Povedala som po chvíli.
„Zaveziem ťa.“ Zareagoval a začal sa obliekať.
Konečne som uvidela na hodinky. Boli tri hodiny popoludní. Najvyšší čas ísť domov.
Doma som sa samozrejme nedokázala na nič sústrediť. Bola som rozrušená a strašne smutná. Človek, ktorého som milovala najviac na svete bol závislý na drogách. Tak toto bol úder pod pás, ktorý ma strašne zabolel. Ale napriek všetkému som sa mu rozhodla pomôcť.
Komentáře
Přehled komentářů
koľko kapitol chceš aby mala táto kniha ??
P.S. tešíím sa na daľšiu
Re: koľko ??
(Milka, 22. 2. 2012 20:27)Fuuuha... to ešte neviem :) ale ešte sa dej poriadne zamotá, len toľko môžem povedať :)
Re: Re: Re: koľko ??
(Milka, 25. 2. 2012 11:40)Keď ani sama neviem :D Ja nemám urobenú žiadnu osnovu podľa čoho píšem :D Napadne ma niečo, napíšem o tom a podobne... ale dej bude rozhodne nečakaný a napínavý ;)
Re: Re: Re: Re: koľko ??
(Susy, 25. 2. 2012 12:38):-) myslela som tým že sa teším na daľšiu kapitolu ale Ďakujem :D
koľko ??
(Susy, 22. 2. 2012 16:16)