3 MESIACE-30.KAPITOLA
14. 5. 2011- sobota
Takže! Na tento deň som sa obzvlášť veľmi tešila. Ráno som sa prebudila asi o šiestej a nedokázala som spať dlhšie aj keď bola sobota. Vtedy zvyčajne spávam minimálne do jedenástej, ako správny tínedžer.
Doobeda som sa len tak kadejako poflakovala a snažila som sa, aby mi čas ušiel čo najrýchlejšie, no čas je sviňa a tak sa strašne vliekol. Je to niečo ako teória relativity. Keď sa ráno pozrieš na hodiny je 7:00, na chvíľu zavrieš oči a je 7:50. V škole sa pozrieš na hodinky 9:45, na chvíľu zavrieš oči a je len 9:46. Toto je krutá realita.
Konečne hodiny ukázali 14:00 a ja som sa nenormálne potešila. Začula som zatrúbenia auta pred domom, bol to Peťo.
„No konečne!“ zvolala som nadšene, keď som naskočila do auta a nedočkavo čakala, čo sa bude diať.
„Snáď som nemeškal, či?“ zľakol sa chudáčik.
„Nie, nie. Len ja som sa celý deň nevedela dočkať.“ Priznala som.
„Veď ani ja. Ale o to viac sme sa na seba tešili.“ Zamudroval. Pohli sme sa. Vychádzali sme z našej dediny a ja som len hútala hútala, kam asi ideme.
„No? Tak mi to už prezradíš?“ dobiedzala som. Fakt ma zaujímalo, čo ma čaká v tento tajomný, mnou neovplivniteľný deň.
„Čo ako?“ tváril sa, že nevie o čom je reč.
„Ale no... Tak čo budeme robiť?“ pýtala som sa ako malé decko, keď sa nevie dočkať lunaparku a celý deň s tým píli uši rodičom, až mu nakoniec vyhovejú.
„Buď už poslušná a vydrž!“ prikázal mi, no ja som bola stále nespokojná.
„Od šiestej som nespala, čo som sa nevedela dočkať, čo ma čaká a teraz mi to nechceš prezradiť? Budem plakať.“ Vydierala som ho citovo.
„Mirka...“ bol bezradný. „Okej, beriem ťa na jedno maximálne romantické miesto.“ Vyklopil to zo seba. No mne to stále ako vysvetlenie nestačilo. Mala som taký pocit, že mi už viac aj tak neprezradí, tak som to nechala tak.
Prišli sme do ich dediny, kde býval. No prešli sme cez ňu, nešli sme k nim. Zašli sme za dedinu a tam odbočil na nejakú vedľajšiu cestu. Nič som nehovorila, dúfala som, že vie čo robí.
Prišli sme k nejakému jazierku.
„Sme na mieste činu.“ Vyhlásil. „Vystupovať prosím.“ Predniesol konzervatívnu formulku a podal mi ruku, keď som vystupovala z auta.
Ja som vystúpila a začala sa obzerať okolo seba. Nepoznala som toto miesto a to žijem v tomto okolí už sedemnásty rok.
„Poď.“ Vyzval ma a chytal ma za ruku. Viedol ma nejakou prašnou cestičkou okolo jazera.
„Je tu pekne.“ Skonštatovala som.
„No na špatné miesto by som ťa nezobral.“ Zareagoval a zdvihol pri tom kútiky úst. Bol neodolateľný.
„No tak to dúfam.“
Pokračovali sme v ceste. Prišli sme do takej tôničky. Bolo tam krásne. Bolo tu veľa stromov a presvitali cez ne len niekoľko lúčov slnka, čo vytváralo dokonalú atmosféru. Na jazierku boli ružovkasté lekná a lietalo nad nimi zopár vážok. Cítila som sa ako vo sne. Všimla som si v nízkej tráve prestretú deku a na nej košík. Zrejme to mal byť piknik.
„Teda, Peťo... Prekonal si sa.“ Hovorila som obzerajúc sa stále okolo seba.
„Že? Aj mňa prekvapilo, že sa mi takto pekne podarilo.“ Potešil sa a zároveň pochválil sám seba. Zasmiala som sa.
„Je to tu úžasné. Ako si našiel toto miesto?“ chcela som vedieť.
„Raz som sa nudil a tak som sa išiel bicyklovať a cesta ma zaviedla sem. Už vtedy mi to pripadalo strašne romanticky.“ Povedal mi a pristúpili sme k deke. „Sadnime si.“
Ja som si pomaly sadla a potom aj on.
„Takže máme tu viacero možností, čo si dáme na olovrant.“ Povedal a otvoril košík. Videla som, že je plný jedla.
„Okej. Čo z tohto si pripravoval sám?“ spýtala som sa ho.
On sa poškrabkal po hlave a povedal: „Nuž... nie je toho veľa, ale napríklad tento chlebíček.“ Vybral z košíka obložený chlebíček a podržal mi ho pred očami.
„Super. Tak si dám teda chlebíček.“
Pekne sme sa najedli. Jedlo mi chutilo a Peťo sa správal úžasne. Potom odpratal košík z deky a my sme sa prevalili na deku tak, že sa nám spájali hlavy.
Chvíľu sme ležali v tichosti, až sa po chvíli ozval.
„Keď si vtedy hovorila, že by si chcela byť lekárka... to si myslela vážne?“ nechápala som, prečo sa ma spýtal práve na toto.
„No jasné, je to krásne povolanie. Prečo?“ dosť ma zarazilo, že sa to spýtal.
„Aj moja mama bola lekárka.“ Povedal smutným tónom. Nevidela som mu do tváre, ale cítila som z neho smútok. Taký druh smútku, aký som u neho ešte nepoznala.
„Naozaj? Bola? Teraz už nie je?“ spýtala som sa. Veľmi ma to zaujalo.
„Nie. Ona... už by to nezvládla.“ Povedal a hlas sa mu triasol.
„Čože? Peťo, čo sa stalo?“ už som všetkému prestávala rozumieť.
„Ja... mal som brata. Volal sa Patrik Nikdy som ti o ňom nehovoril, lebo je to dosť taká háklivá téma v našej rodine. Mal dvadsaťšesť rokov a otec ho vyhodil z domu, lebo bol... proste sa flákal a nechcel chodiť ani na výšku, ani robiť nechcel. Raz mala mama službu v nemocnici a priviezli tam ťažký prípad. Priviezli môjho brata. Bol opitý a havaroval. Išiel strašnou rýchlosťou a nezvládol jednu zákrutu. Mama mala prevziať jeho prípad. Lenže bola v strašnom šoku, keď jej ho tam priniesli na operačnú sálu. Skolabovala tam. A iní lekári sa vtedy zaoberali s ostatnými Paťovými spolujazdcami. Paťo zomrel, lebo ho mama nezachránila. Odvtedy sa vzdala tohto povolania, lebo sa bojí, že by opäť niečo nezvládla.“
Nevedela som, čo povedať. Ani v sne by mi nenapadlo, čím všetkým si prešla Peťova rodina.
„Och... Peťo... toto som nevedela. Je mi to strašne ľúto.“ Vystonala som zo seba.
„Aj mne.“ Hlesol.
„Kedy sa to stalo?“ spýtala som sa a naklonila sa, aby som mu videla do očí.
„Pred troma rokmi. Od vtedy je mama takáto. Bývala to veselá žena plná života a dnes je z nej už len troska.“ Hovoril a z oka mu potiekol tenký pramienok slzy. Ja som ho objala a snažila som sa ho tak podporiť. Potom sa vzchopil a povedal. „Ale v každom prípade je to šľachetné povolanie hodné teba. Podľa mňa z teba bude skvelá lekárka.“ Povzbudil ma a pritom by som ho mala skôr povzbudzovať ja.
„Ďakujem, Peťo. Si úžasný.“ Objala som ho ešte silnejšie.
„Hej... to som celý ja.“ Zasrandoval pre odľahčenie atmosféry. „Ja som ti už spomínal tú STU-čku, že?“ povedal.
„Hej, hej. A ja som povedala, že to je dosť ťažká škola, ale ak zamakáš máš na to aj ty. „ povzbudila som ho konečne ja.
Ležali sme na tej deke ešte asi hodinu. No zrazu zašli oblaky a z neba začali padať ťažké kvapky.
„Asi by sme to tu mali zabaliť.“ Navrhol mi. Rýchlo sme pobalili deku, naložili ju do auta a zdrhali do bezpečia.
„No... Tento dážď mi neprišiel celkom vhod, lebo som mal iné plány, ale ja už niečo vymyslím.“ Priznal.
„Kam pôjdeme?“ spýtala som sa ho.
„Domov. Tam budeme mať pokoj. Rodičia nie sú doma, išli k maminým rodičom, takže máme voľný dom.“ Hovoril nadšene. Ja som sa toho voľného domu trošku zľakla.
„No poď ďalej.“ Vyzval ma, keď som váhavo stála pred dverami a váhala či vojsť, či nie. Medzitým pršalo ako v nejakom dažďovom pralese.
Ja som pomaly vošla a začala sa obzerať. Bola som tu prvýkrát. Dalo sa vidieť, že to všetko navrhovala mama. Bolo to tu prepchaté jej štýlom, ktorý sa mi mimochodom dosť páčil.
„Je mi to tu také známe... z maminho notebooku.“ Dodala som.
„Spravím nám pop corn a pozrieme si nejaký film. Tadeto je obývačka a pri telke sú nejaké DVD-čka, môžeš si vybrať, čo si pozrieme.
Napokon som vybrala film Ja, legenda, s čím sme bola nadmieru spokojný. Mám naozaj rada ten film. No strašne ľutujem toho vlčiaka tam, keď zomiera. Dnes mi aj slzy tiekli v tej časti a, samozrejme, aj na konci.
Prestalo pršať. Peťo vymyslel, aby sme išli vyvenčiť jeho psa. Zhodou okolností to bol tiež vlčiak.
„Je tu plno blata... Chudák pes, len sa zašpiní.“ Šomrala som, keď Hary celou silou skočil do najväčšej mláky v blízkosti.
„Aspoň budeme mať zabezpečenú ďalšiu dnešnú činnosť. Čistenie Haryho.“ Povedal celý šťastný Peťo.
„Super.“ Zajasala som, keď Hary skočil do ďalšej mláčky a celú ma ošpliechal.
„Vieš, že si strašne sexy, keď zúriš.“ Bavil sa na mne Peťo.
„No ďakujem ti pekne. Ešteže sa bavíš.“ Podotkla som ironicky. No v skutočnosti som sa nehnevala a on to vedel.
„No daj sem to vodítko, už si celá od blata.“ Smial sa na mne. „Aha, aj tu máš!“ ukázal mi na pery, ale len ma pobozkal a v tom sa mi Hary vytrhol z vodítka, ja som sa ho snažila zadržať a spadla som do blata.
„Do riti!“ zanadávala som, keď som sa posadila v blate. Peťo sa nado mnou len smial a všimla som si, že má okolo nôh obmotané vodítko, tak som ho potiahla a spadol aj on do blata. Teraz som sa smiala ja.
„Tak ti treba.“ Vyhlásila som škodoradostne. V tom ma zvalil do blata a váľali sme sa tam ako dvaja zmyslov zbavený. Hary nad nami len bezradne stál a štekal do nás.
„Sme sprostí.“ Povedala som a hodila po ňom guču blata.
„Mne to nevadí.“ Rehotal sa.
Po pár vyšantených minútach sme sa pozviechali a celí špinaví sme sa vracali domov.
„Som veľmi zvedavá, ako pôjdem domov.“ Zašomrala som s poloúsmevom. „Čo poviem doma, že kde sme boli?“
„Nepôjdeš domov. Zostaneš tu pekne so mnou.“ Povedal úplne vážme.
„Hej, jasné... a rodičia mi to, samozrejme, dovolia.“ Podotkla som ironicky.
„Veď si vymyslíš niečo. Napríklad, že spíš u Lucii alebo ja neviem... Máš nejaké kamarátky, nie?“ navrhol.
„No určite... Na to mi skôr, či neskôr prídu.“ Zamietla som hneď.
„Neskôr... ale veď ži pre prítomnosť. Chceš tu predsa so mnou zostať, no nie?“ pozrel na mňa psími očami, no ja som si nebola istá, či tu zostať fakt chcem.
„Hej...“ počula som ako som to vyslovila. Až som sa zhrozila.
„Tak povedz rodičom, že spíš u Lucii.“ Presviedčal ma opäť.
„Fajn.“ Pristala som na koniec. „Keď prídeme domov, zavolám im.“
Rodičia mi všetko zhltli a zrejme išli spať s pocitom, že ich dcéruška je na dobrom mieste. Zostávalo mi sa len modliť, aby sa moja mama nestretla s Luciinou a aby jej neďakovala, že mi poskytli nocľah.
„No... a teraz je aký plán?“ spýtala som, keď som stála v kúpeľni a blato na mne pomaly schlo.
„Daj si dole tie veci, dám ti nejaké moje tričko.“ Vymyslel. Medzitým mal už dole tričko a behal po dome len tak hore bez. Ja som bola z toho celá bez seba, ale snažila som sa tváriť, že som akože v pohode a sexy chalan bez trička ma len tak nerozhádže.
„Snáď ti bude dobré.“ Hodil mi svoje voňavé tričko s vtipnou potlačou. Teraz zrejme čakal, že si ho dám na seba. „Ehm... načo čakáš?“ spýtal sa ma a jednám plecom sa oprel o kúpeľňové dvere.
„No... na súkromie.“ Povedala som nesmelo.
„Akože sa hanbíš vyzliecť sa predo mnou? Nebuď smiešna. Veď spolu chodíme. Aj ja som sa vyzliekol pred tebou a tu som...“ krútil neveriacky hlavou.
„To je niečo úplne iné.“ Nesúhlasila som.
„Nie je.. No tak sa prezleč.“ Vyzýval ma a tak mi nezostávalo nič iné, len som si pomaly dala dole dvoje zablatené tričko a natiahla si to jeho čisté. Medzitým ma sledoval očami.
„Nejaké nohavice nemáš?“ spýtala som sa ho, keď som si uvedomila, že tam stojím len v jeho predĺženom tričku a nohavičkách.
„Nie... toto ti stačí.“ Rozhodol a vychutnával si pohľad na mňa. Vedela som, že nemá zmysel protestovať, tak som sa zmierila s tým, že budem proste v nohavičkách a predĺženom tričku. Špinavé veci pohádzal do práčky.
„Mali by sme okúpať Haryho.“ Povedal po chvíli a pustil naplno nejakú rockovú hudbu.
„Tu?“ obzrela som sa po krásnej kúpeľni. Bola škoda zasviniť ju ešte viac Harym.
„Hej... potom to mama uprace.“ Mávol nad tým rukou a už sem viedol Haryho.
„A ako to ideme robiť?“ spýtala som sa prihlúplo.
„Vložíme ho do vane, osprchujeme ho a tak dajako...“ vysvetľoval mi.
Tak sme teda Haryho naložili do vane a on tam pokojne stál a nechal sa namočiť vodou. Potom prišlo na rad mydlo. Mala som taký pocit, že to sa mu už tak nepáčilo. Vydrhli sme ho a keď sme z neho chceli zmývať mydlo, začal sa celý otriasať a my sme boli v momente celí mokrí.
„Do riti!“ zanadávala som, ale Peťo sa len začal smiať.
„Ach... si fakt strašne sexy, keď sa hneváš na toho psa.“ Smial sa a prestal sprchovať Haryho. Pristúpil ku mne a začal ma vášnivo bozkávať. Boli sme mokrí a strašne sme sa k sebe lepili.
„Počkaj... čo bude s tým psom?“ odťahovala som sa a pozerala na bezradného Haryho ako polonamydlený stojí vo vani a obzerá sa okolo.
„Potom to dorobíme...“ hovoril počas toho ako mal plné ústa mňa. Takýmto spôsobom ma ešte nikdy nebozkával. Bola som opretá o kachličky v kúpeľni a pomaly sme sa presúvali smerom k jeho izbe. Narazili sme o dvere a on ich div, že nevykopol. Ťažkopádne ich otvoril a hneď tresol nimi.
„Peťo, Peťo, spomaľ...“ prosila som ho, no on akoby bol v tranze a len ma ďalej bozkával.
Prišli sme k posteli a on ma na ňu sotil a hneď sa vrhol za mnou.
„Čo to robíš?“ spýtala som sa takú hlúpu a tak jasnú otázku.
„Čo asi?“ zasmial sa a začal zo mňa strhávať tričko. Bol taký nedočkavý, no zároveň nežný. Dovolila som mu, nech mi to tričko dá dole. Moje ústa nechal nachvíľu oddychovať a prešiel nižšie. Teraz bol zamestnaný mojím krkom a stále postupoval nižšie. Medzitým som cítila jeho ruky úplne všade. Na chvíľu sa odo mňa odlepil a dal si tričko dole. Potom sa znova na mňa prisal a ja som sa trošku bránila.
„Peťo... ale ja som ešte...“ šepkala som a triasol sa mi hlas od vzrušenia.
„Ja viem... neboj sa, viem, čo treba robiť. Nechaj všetko na mňa.“ Upokojoval ma, no ja som znervóznela ešte asi viacej. Rozopol si nohavice, rozopol mi podprsenku. Ležala som pred ním taká bezbranná a nevinná a on sa ma práve chystal poškvrniť.
„Milujem ťa.“ Zašepkal. „Veľmi ťa milujem, Mirka.“ Zopakoval a ja som sa v tej chvíli zbavila akýchkoľvek pochybností.
„Aj ja ťa veľmi milujem.“ Povedala som mu a dovolila mu nech si so mnou robí, čo len chce.
Komentáře
Přehled komentářů
veľmi sa teším na daľšiu
si v tom FAKT dobrá tak pokračuj :-)
Re: Re: waw
(pipi dlha pancucha, 9. 2. 2012 9:42)presne !!! a ešte sa veľmi teším na daľšiu
Re: Re: Re: Re: Re: waw
(mima, 11. 2. 2012 17:25)
súhlasím a prečítala som ju celú za 3 hodiny :-)
teším sa na daľšiu
Re: Re: Re: Re: Re: Re: waw
(Susy, 24. 2. 2012 16:53)ty si prečítala túto kapitolu za 3 hodiny ?? :D :D :D
waw
(Susy, 6. 2. 2012 17:27)