3 MESIACE-3.KAPITOLA
22.marec 2011-utorok
A veru mama mala pravdu. Naozaj som išla do školy v tých hnusných opätkových topánkach! Boli sídce hnusné, ale pozornosť pripútali. Ale neboli to také nenávistné pohľady, ale skôr obdivné. Najviac ma prekvapilo, keď po mne kukali chalani takým iným pohľadom, akým na mňa doteraz nepozerali. Až na Andreja. No ten je minulosť.
„Krásne topánky!“ zakvílila už z diaľky Lucia, keď ma zbadala. Bola presne taká ako moja mama. Večne nahodená, večne vyfintená, večne „in“.
„No...“ vydala som zo seba.
„No? To je všetko čo povieš? Ja by som za tie topánky vraždila!“ preháňala samozrejme. Aj ona mala podobné na nohách, takže som sa vraždy nemusela obávať. „Že ti ich nanútila Bea?“ to hovorila o mojej mame. Tikajú si. Mama sa cíti byť večne mladá. V podstate nie je stará, má 39.
„Hej, ona,“ odvetila som jej.
„A ty s nimi nie si spokojná.“ Presne to vystihla. Nenávidím tie topánky. Na Lucii by sa mi páčili. Sú to modré lodičky s akoby riflovou potlačou na tenkom 10 centimetrovom opätku. Je sídce pravda, že mi pridávajú na ženskosti, to vysvetľuje aj tie pohľady chalanov, ale mňa to nejako nebere. Chcem mať nohy v pohodlí.
„Nie som! Akoby som mohla byť. Cítim sa akoby som každú chvíľu padala.“ Priznala som.
„Pre krásu sa trpí, zlatko.“ Ach! Zase mudruje. Ona nemala byť moja, ale mojej mamy najlepšia kamoška.
„Hej!“ odsekla som a pobrala sa do triedy.
Cez prestávku som potrebovala ísť na wécko, teda som išla. Vošla som do kabínky... Zrazu som začula povedomé hlasy. Bola to Verona a jej prívrženkyňa Monička, ako ju rada nazývala.
„Videla si tú kravu, v akých topánkach sa to doteperila do školy?“ super! Reč je o mne. Ako ináč?!
„Hej. Ani v nich nevie poriadne chodiť.“ Súhlasila s Veronou Mona. Hnusoby!
„Mohli by sme jej trošku pomôcť.“ Čo je? Ohluchla som? Oni mi chcú pomáhať? Ach nie... Bola tam irónia, odľahlo mi.
„Ako?“ hrala s ňou obetavú Matku Terezu aj Mona.
„Žeby sme jej vyrovnali chodník, cestou domov?“ čože? Strácam sa. A už som sa nenašla. Odišli z wéciek. Výborne, takže sa chystá na mňa atentát. Juchú, teším sa. Aspoň budem mať možnosť sa strápniť.
Je koniec školy. Netrasiem sa od strachu pred Veroniným atentátom, ale nie je mi všetko jedno. Som zvedavá, čo vyvedie. Každopádne budem si dávať pozor pod nohy. Mám pocit, že to bude divoké.
Vyšla som zo školy. Okej, nič podozrivé. Išla som ďalej. Blížila som sa k autobusovej zastávke, keď som už v diaľke zočila svietivo-ružový Veronin kabátik. Stála na zastávke sebavedomo. Čo tam hľadá? Veď ona nechodí autobusom. Býva v meste. Tu bol pes zakopaný. Ach jaj. Nedala som na sebe poznať strach. Veď pôvodne som o tom atentáte ani nemala tušiť, takto som bola aspoň trošku pripravená. Dorazila som. Postavila som sa na svoje obvyklé miesto. Kamošky tam neboli. Skončili skôr. Prichádzal autobus, ale Verona mi ešte nič nevyviedla. Vykročila som k autobusu, pohla sa aj Verona. A vtedy to prišlo. Vystrčila nohu pod moje nohy a ja som sa, samozrejme, potkla. Prižmúrila som oči. Čakala som pád, ale neprišiel. Zacítila som len niečo mäkké na svojom tele a potom som spoznala známu vôňu. Boli to cigarety. Hneď som sa nevedela spamätať, čo sa deje. Otvorila som oči. Držal ma On. Zachytil ma, keď som padala a teraz sa mi snažil pomôcť dostať sa do vzpriamenej polohy. Ja som s tým mala značné ťažkosti. Nechcelo sa mi odtiahnuť sa od neho. Bolo príjemne v jeho náručí. Až na tú vôňu. Dosť! Spamätala som sa a postavila sa pevne na nohy. Nevedela som, čo mám teraz urobiť. Čas plynul. Ľudia po nás pozerali...
„Ehm...ďakujem,“ vypotila som napokon zo seba. Prečo mám také ťažkosti v poslednom čase rozprávať. No počkať, mám ťažkosti len pri ňom.
„V pohode,“ povedal akoby nič a uvidela som na ňom náznak úsmevu. Bolo to len také zdvihnutie kútiku úst, ale stačilo mi to. Odrovnal ma!
„Som nešikovná,“ dodala som, keď som si všimla, že ešte na niečo čaká.
„Stáva sa,“ prehodil a pustil ma pred seba, lebo už sme boli na rade. V autobuse sa to riadne naplnilo. Nemala som miesto. Tak som si zastala ku zadným dverám. Blížil sa ku mne aj On. Ale len prešiel okolo mňa a zašiel niekde dozadu a tam si sadol k nejakému chalanovi. Strašne sa rozosmiali. Jasné, že ma hneď napadlo, že sa smejú na mne. Ale bolo to dosť pravdepodobné. Bola som trápna. Prečo musím byť v jeho prítomnosti taká trápna? To je už tuším nejaké pravidlo, že keď sa dievčaťu páči chalan, automaticky sa pred ním musí strápniť...
„Mami?! Tie topánky už nikdy nechcem vidieť!“ zahlásila som po príchode domov.
„Ale Miruška, nevymýšľaj zase.“ Začula som mamin hlas z kuchyne. Varila. Na to, že je bytová dizajnékra, varí dosť zle. Zase sa budem musieť tváriť, že mi jej špecialita chutí.
„Nevymýšľam! Dnes som sa na nich skoro zabila!“ samozrejme, že som riadne preháňala, ale bolo to nutné v tejto situácii. Uznajte...
„Nepreháňaj!“ mama si to zrejme všimla.
„To nie! Skoro som si vytkla členok.“ Zmiernila som to. No aj to by bolo dosť zlé...
„Čo to cítim?“ ach. Ocko prišiel. Aj on „veľmi rád“ hrá hru, že mu mamine jedlo chutí.
„Varím novú špecialitku z časopisu.“oznámila mu mama. Aha, fajn. Takže téma topánky je definitívne uzavretá. Môžem sa v nich trápiť ďalej.
Neskoro večer som sa zobudila na obrovské bolesti brucha. Mamina špecialita musela byť príliš špeciálna. Dúfam, že zajtra nepôjdem kôli tomu do školy.