3 MESIACE-26.KAPITOLA
5.máj 2011- štvrtok
Od toho pondelkajšieho incidentu som sa snažila vyhýbať Peťovi. Každý deň som mala minimálne 50 zmeškaných hovorov a nejakých 20 správ od neho. Asi nešetril kreditov v posledných dňoch. Rozhodla som sa ho maximálne ignorovať. No nie vždy sa mi to darilo.
V utorok ráno ma čakal ráno pred domom, lebo ešte pred našou „hádkou“ sme sa takto dohodli. Čakal, že mu bezstarostne nasadnem do auta a on ma odvezie do školy. Mýlil sa a ako. Keď som ho uvidela pred domom, veľkým oblúkom som obišla jeho nablýskaný Range Rover a tvárila som sa, že tam nie je.
„Kam ideš?“ zakričal po mne, keď sa vyklonil z auta von. Ja som sa ani neunavovala odpovedať mu, len som si kráčala ďalej smerom k zastávke.
„Mirka!“ zakričal opäť po mne. Ja som znovu nereagovala. „Tak si choď pešo!“ zvrieskol po mne trucovito a ako ma predbiehal ma skoro zrazil. Chvíľu som to predýchavala, no zvyšok dňa som sa snažila na to nemyslieť.
V ten deň si v škole moju náladu všimla ako prvá Lucia.
„Miruš, čo ti je?“ spýtala sa ma opatrne. Vedela, že keď sa tvárim takto (kruhy očami, skoro vycerené tesáky od zúrivosti...), je dobré ísť na mňa opatrne.
„Peťo ma nasral.“ Povedala som jej priamo.
„Pohádali ste sa?“ hm! Trafila do čierneho. Kto by to na ňu bol povedal?!
„Keby len to...“ vzdychla som si.
„No tak čo sa stalo?“ pýtala sa opäť. Vedela som, že keby som jej celý príbeh nerozpovedala, nedala by pokoj, tak som jej ho teda rozpovedala, aby bola spokojná. Ako správna kamarátka ma hneď poľutovala.
Ďalším všímavým človekom tento deň bol Maťo.
„Vyzeráš ako zmoknuté kura.“ Pošepol mi, keď nemčinárka skúšala svoju obeť.
„Diki...“ zamrmlala som a tvárila som sa, že ma strašne zaujíma časovanie nepravidelných slovies.
„No tak netvár sa, že ťa to zaujíma. Vyklop, čo sa stalo.“ Povedal mi úprimne.
„Peťo.“ Odvetila som mu jednoslovne.
„Čože vyviedol?“ spýtal sa vôbec nie zaskočene.
Aj jemu som rozpovedala príhodu ako ma chcel zabiť rýchlou jazdou v aute. Nebol šokovaný a to šokovalo mňa. Ako by to bol každý čakal.
Keď som odchádzala zo školy, znova ma pred ňou čakala „milá“ spoločnosť, Peťo.
„Mirka, ešte sa na mňa hneváš?“ spýtal sa ma zmierlivo.
Nič. Neodpovedala som mu, len som si kráčala smerom k zastávke.
„Môžeme sa porozprávať? Mňa ten včerajšok strašne mrzí.“ Hovoril ako skrotený baránok.
Nič. Mlčala som a cítila, že začína zúriť.
„Mirka, no tak povedz niečo, prosím ťa.“ Prosil ma a intenzita jeho hlasu naberala na obrátkach.
No nič. Bola som ticho a bola som zaumienená s ním neprehovoriť do konca svojho života.
On vtedy dupol na plyn a zmizol za rohom tak rýchlo, ako mu to okolitá doprava dovoľovala.
Podobne prebiehali aj ostatné dni. Zrejem každé ráno vstal nabitý novou nádejou, že mu dnes odpustím. Nestalo sa.
„Ahojte!“ pozdravila som členov školského spevokolu.
„Ahoj, Mirka.“ Pozdravila ma úsmevom Viki.
„Kde sú ostatní?“ spýtala som sa, keď nás tam bolo len päť.
„Väčšina z nich je chorá.“ Odpovedala mi. To ma dosť prekvapilo.
„Ale videla som v škole Veroniku a Aďa.“ Informoval ma Kubo, gitarista, ktorý medzičasom prišiel do našej malej skupinky.
„Super...“ zašomrala som, ale všetci to, samozrejme, počuli.
A v tú chvíľu vstúpili do miestnosti Andrej a Verona. Ruka v ruke. Zúrila som ešte viac ako doteraz. No na oko som sa snažila tváriť maximálne vyrovnane. Ako po dobre meditácii.
„Môžeme začať?“ spýtala sa nás Soňa plná entuziazmu.
„Hej.“ Odpovedali sme skupinovo a tak sme sa rozospievali. Išlo nám to „ako po masle“.
„Happy Ending máme celkom dobre nacvičené. Teraz by sme mohli skúsiť niečo nové. Rozmýšľala som, čo by sa vám tak hodilo a hneď ma napadla pieseň Happy day.“ Povedala šťastne. Prečo každá pesnička z nášho repertoáru musí obsahovať slovo Happy?! Ja vôbec nie som šťastná.
„Chce byť niekto dobrovoľne sólista.“ Už som stŕpala, kedy Verona vybehne spoza klavíra a skríkne „Ja!“. Našťastie sa tak nestalo.
„Mirka? Skúsiš?“ navrhla mi Soňa. Ja som len kývla hlavou, ale nebola som tým veľmi nadšená.
„Tu máte texty, aj keď si myslím, že všetci poznáte túto pesničku.“ Rozdávala nám papiere.
„Budeme to spievať presne tým istým spôsobom ako to bolo vo filme Sestra v akcii. Iste ho poznáte.“ Ja som ten film poznala veľmi dobre. Patril medzi moje obľúbené.
Nacvičovanie nám išlo veľmi dobre. Dobre sa mi podarili aj tie najvyššie tóny. Mala som z toho dobrý pocit.
Flauta a gitara v tejto piesni nebola potrebná, takže Kubo aj Verona spievali s nami. Veronin škrekľavý hlas mi však poriadne vadil.
„Mirka? Ako ideš domov?“ spýtal sa ma Andrej, keď sme odchádzali.
„Autobusom.“ Povedala som mu. Nechápala som, čo týmto sledoval.
„Môžem ťa zobrať, ak chceš.“ Ponúkol sa milo.
„To naozaj nie je potrebné. Zober domov Veronu.“ Povedala som mu ironicky.
„Už odišla, ak si si nevšimla.“ Ja som sa poobzerala a ona tam naozaj nebola. Potešila som sa.
„Aj tak nemusíš. Pôjdem busom.“ Stála som si za svojím. Medzičasom sme sa dostali pred budovu školy a kto tam na mňa nečakal! Bol tam Peťo.
„Mirka!“ zakričal po mne.
„Do riti!“ zanadávala som a snažila som sa skryť za Andreja.
„Čo sa deje? Nedá ti pokoj?“ spozornel Andrej.
„Hej... Tak povediac som sa s ním rozišla a on stále dobiedza.“ Odpovedala som mu.
„Daj jej pokoj!“ nabehol k nám Peťo a postavil sa do bojovnej pozícii.
„Ty jej daj pokoj. Nevidíš, že sa ti snaží vyhýbať?“ okamžite ma začal brániť Andrej.
„Čo mi to tu hovoríš, ty debil?!“ začal nadávať Peťo.
„Odpusti si tie nadávky a nechaj nás prejsť.“ Snažil sa s ním jednať diplomaticky Andrej, keď sa postavil na chodník, tak, že sme nevedeli prejsť.
„Óóó, aký inteligentný. Ide na mňa takto. Poďme si to vyriešiť radšej ako chlapi!“ vyzval ho Peťo do „súboja“.
„No ale dosť! Peťo daj nám pokoj!“ zasiahla som. Naozaj som nemala chuť stať sa svedkom bitky.
„On nám nedá pokoj!“ protirečil mi Peťo.
„Nám? Peťo, ak si si nevšimol, skončili sme spolu.“ Povedala som mu jasne.
„Skončili? Rozišla si sa so mnou, kvôli tomuto?“ pozrel opovržlivo na Andreja.
„Nie! Ty veľmi dobre vie, prečo. A daj nám pokoj!“ skríkla som po ňom. Jeho to dosť nahnevalo a rozohnal sa rukou, no neudrel mňa, ale Andreja. Andrej to zrejme nečakal a tak dopadol na zem.
„Peťo, ty nie si normálny! Andrej si v poriadku?“ hovorila som naraz obom. Medzitým som si kľakla k Andrejovi a hladila mu očervenené líce.
„Vstať a bojuj ako chlap!“ vyzval ho opäť Peťo.
„Nikto tu bojovať nebude.“ Vyhlásila som. Andrej sa počas tohto postavil a uvalil jednu Peťovi. No on sa uhol a tak sa strhla pomerne vyrovnaná bitka.
„Prestaňte! Okamžite choďte od seba! Peťo! Andrej!“ kričala som tam a zopár okoloidúcich po nás zízalo. Ja som sa medzitým zamontovala do bitky a Peťo to mňa strčil a tak som dopadla na zem. Všimli si to až o chvíľu. Rýchlo ku mne pribehli, jeden z jednej strany, druhý z druhej strany.
„Andrej, môžeš ma hodiť domov?“ spýtala som sa, keď som sa pomaly dvíhala na nohy za Andrejovej pomoci.
„Ja ťa zoberiem!“ zastaral sa do toho Peťo.
„S tebou si už do auta nikdy nesadnem. Choď preč.“ Našťastie toto zabralo a Peťo konečne zmizol.
„Ďakujem ti.“ Ďakovala som Andrejovi, keď sme už sedeli v jeho aute a boli sme na ceste k nám domov.
„To by spravil každý.“ Odpovedal. „Si v poriadku? Neudrel ťa veľmi?“ strachoval sa o mňa.
„Nie, nie... som v pohode. Len psychicky som teraz mimo. Taký debil sa z neho vykľul.“ Krútila som neveriacky hlavou.
„Hovoril som ti, že sa treba na neho dávať pozor.“ Povedal mi. Myslela som si, že povie niečo v tomto zmysle.
„Ja viem, ale bola som zaslepená láskou k nemu.“ Odvetila som úprimne. Keď je človek zaľúbený, dokáže vidieť Boha aj v diablovi. A toto bol presne môj prípad.
„Dúfam, že ti už dá pokoj.“ Povedal.
„To aj ja. Hovorme už prosím ťa o inom, nechcem už na toto myslieť.“ Požiadala som ho. Vždy dokázal vymyslieť nejakú super tému na rozhovor.
„Okej. Dnes ti išlo Happy day veľmi dobre.“ Pochválil ma.
„To určite... ale ďakujem.“ Usmiala som sa.
„Vážne. Čo si neskúsila nikdy Super star?“ napadlo mu.
„No tam by som nešla ani za svet.“ Zasmiala som sa.
„Lebo? Máš na to, na rozdiel od tých úbožiakov, ktorí tam chodia.“ Podporoval ma.
„Nemám. Najskôr by sa mi tam roztriasli kolená, potom hlas a celý výsledok by bol, že by som to falošne zaspievala.“ Povedala som mu.
„Neverím. Ty si v speve dobrá.“ Lichotil mi opäť. Pomaly sme sa dostali k nášmu domu.
„Tak, teda, Aďo, fakt som ti veľmi zaviazaná. Ďakujem ti.“ Opakovala som sa síce, ale bola som mu veľmi vďačná.
„Naozaj je to v pohode.“ Opakoval sa tiež.
„Ahoj!“ usmiala som sa neho.
„Maj sa.“ Usmial sa tiež a ja som vycupkala pomaly po schodoch do domu. Ešte som mu zakývala.
Večer som nemohla zaspať. Čítala som si sms-ky od Peťa typu: „Prepac mi Mirus, strasne ma to mrzi!!! :*“
„Mirka, daj mi este jednu sancu, nesklamem ta.“
„Nestracaj cas s tym idiotom, vrat sa ku mne. Velmi ta lubim.“ A podobné...
Znova som si uvedomila, aká škoda bola, že voľakedy do Andrejovho života vstúpila Verona a že pokazila ten pekný a sľubný vzťah aj do budúcnosti, ktorý som s Andrejom mala.
anketa
(lulu, 26. 2. 2012 12:40)