3 MESIACE-22.KAPITOLA
29. apríl 2011- piatok
Ráno som sa prebudila a pršalo. Moje telo na to zareagovalo tým, že ma začala bolieť hlava, ale že brutálne! Takéto hnusné počasie! Ak neprestane, som veľmi zvedavá, ako bude prebiehať náš zajtrajší tenisový turnaj.
„O koľkej odchádzate?“ spýtal sa ma Peťo, keď sme po škole zašli na pizzu.
„Okolo šiestej, nech tam v pokoji dôjdeme.“ Odpovedala mu a odhryzla si zo svojej syrovo-šunkovej pizzi.
„A ideš s tým Korim, či ako sa volá?“ vypytoval sa ďalej.
„Hej s ním.“ Prikývla som s plnými ústami.
„Nepáči sa mi ten chalan. Príliš sa na teba lepí.“ Skonštatoval sucho.
„Nebodaj žiarliš.“ Začala som ho podpichovať.
„A prečo nie?! Si predsa moja priateľka, mám na to právo.“ Potešilo ma, že na to reagoval takto. Teším sa, že mu nie je jedno, s kým a kam pôjdem
„Dobre, dobre. Len sa neboj. Korimu som už vysvetlila, že nemá šancu a že jediný koho ľúbim si ty.“ Povedala som mu s úsmevom.
„No to dúfam.“ Odvetil spokojne a natiahol sa ku mne a vlepil mi pusu. Nikdy ma s ním neprestane baviť bozkávať sa, pomyslela som si.
„A ty čo plánuješ na víkend?“ spýtala som sa ho pre zmenu ja.
„Hm... ešte neviem. Zájdem s kamošmi niekam a uvidí sa čo sa z toho vyvinie.“ Rozprával mi a upíjal si z koly, ktorú mal v rukách.
„A nezabudni mi držať palce, nech vyhráme.“ Pripomenula som mu.
„Jasné, jasné. Veď ty si šikovná. Len by som bol zvedavý, kedy mňa konečne naučíš hrať tenis.“ Vyhlásil.
„Chceš sa naučiť hrať tenis?“ prekvapila som sa.
„Že váhaš?!“ povedal ako samozrejmosť.
„Nuž teda, mali by sme začať s výcvikom, aby z teda niečo bolo.“ Povedala som.
Okolo piatej som sa musela s Peťom rozlúčiť, lebo sa musela baliť na cestu.
O šiestej už vyzváňal pri našich dverách nedočkavý Kori.
„Miruškááá, je tu Marek.“ Kričala na mňa mama, keď otvorila Korimu dvere.
„Idem!“ odkričala som z hora a bežala po schodoch dole.
„Dávaj na ňu pozor a vyhrajte to!“ prikázala mama Korimu, ten ako poslušný chlapček prikyvoval, dobre, že mu hlava neodpadla.
„Ahoj, mami.“ Rozlúčila som sa s ňou a vyštartovali sme.
„Si s ním šťastná?“ spýtal sa zrazu Kori, keď sme už cestovali asi polhodinu.
„Čože?“ strhla som sa zo zamyslenia.
„Či si s tým Peťom šťastná.“ Zopakoval otázku.
„Jasné, že som. Čo je toto za otázku?!“ prekvapilo ma to. Myslím, že Koriho jeho náklonnosť ku mne ešte stále neprešla. Prečo mi to robil také ťažké?!
„A čo konkrétne tak napĺňa váš vzťah?“ spýtal sa ma opäť.
„Čo sú toto za otázky, Kori?“ nevydržala som sa tváriť, že tie otázky sú absolútne v pohode.
„Normálne otázky. Len pekne odpovedaj.“ Prikázal mi.
„Fajn. Všetko napĺňa náš vzťah. Každá jedna minúta s ním je super.“ Povedala som mu úprimne.
„Rozprával som sa s Andrejom.“ Oznámil mi Kori. Ako sa tí dvaja k sebe dostali?!
„O čom prosím ťa?“ neskrývala som prekvapenie.
„O čom asi?! O Peťovi. Hovoril mi, že má niečo s drogami.“ Povedal mi Kori.
„Ja už naozaj nechápem, čo máte všetci s drogami a s Korim. Kori nedroguje!“ vyhŕkla som. Už ma naozaj obaja hnevali.
„Si si až príliš istá. Veď skoro nič o ňom nevieš.“ Protirečil mi Kori.
„A toto si ako dovoľuješ povedať?! Ja ho poznám veľmi dobre.“ Nakričala som na neho. A ďalej som sa s ním už nebavila.
Konečne sme došli na miesto činu.
„Tu sú kľúče od vašej izby.“ Podávala nám kľúče Sisa.
„A kde je druhý?“ spýtala som sa, keď nám dala len jeden kľúč.
„Čo druhý?“ nevedela, o čom hovorím.
„Kľúč.“ Povedala som ako samozrejmosť.
„Veď máte spoločnú izbu. Slovenský tenisový výbor nemá toľko peňazí, aby bol každý zvlášť.“ Zasmiala sa, ale mne bolo skôr do plaču. Ja mám mať izbu s Korim?! No určite...
Vošli sme do izby. Bola tam dvojitá posteľ. Pozrela som do neba a zanadávala som.
„To ma až natoľko nenávidíš?!“ zareagoval Kori.
„Tu nejde o žiadnu nenávisť, ale o to, že ja mám priateľa.“ Odvrkla som mu.
„Neboj sa, nebudem sa o nič pokúšať.“ Sľúbil mi Kori. Zvyšok večera sme komunikovali veľmi málo.
Zišli sme na večeru a tam si naši tréneri všimli, že nie je všetko v poriadku.
„A vám dvom uleteli včely, alebo čo vám je?“ prehovoril k nám Koriho tréner.
„Nie.“ Odpovedali sme naraz.
„No určite. Dajte sa ihneď dokopy, lebo takto zajtra nemôžete hrať.“ Zapojila sa aj Sisa.
„Sme v poriadku.“ Povedala som.
„Jasné. Len sa tvárite ako dva besné psy, ktoré by najradšej skočili do seba.“ Povedal opäť tréner Dávid.
„Choďte sa prejsť, len prosím vás spravte so sebou voľačo.“ Prosila nás Sisa. „Máte obrovskú šanci vyhrať tento turnaj, tak to nepremrhajte pre nejakú stupídnu hádku.“ Dohovárala nám.
„Fajn!“ vyštekol Kori a postavil sa od stola. Ja som naďalej sedela.
„Choď s ním!“ prikázala mi Sisa. Ja som sa neochotne postavila a bok po boku s Korim, sme vykráčali von.
„Teraz čo?“ zazrela som po ňom a sadla si na najbližšiu lavičku.
„Nič. Budeme na seba aj naďalej zazerať.“ Povedal Kori a sadol si na druhý koniec lavičky. O chvíľu sa začal smiať. Ja som na neho len nechápavo pozrela, že či mi preskočilo, alebo čo to má byť.
„Správame sa ako malé deti.“ Povedal ako vysvetlenie. Zamyslela som sa nad tým, čo povedal a začala som sa smiať aj ja.
„Máš pravdu.“ Súhlasila som s ním.
„Zabudnime na to, dobre? Budeme kamaráti, zajtra vyhráme turnaj a pôjdeme pekne domov.“ Navrhol.
„Dobre.“ Opäť som súhlasila. „Poďme sa prejsť!“ vymyslela som. Prešli sme sa s Korim po večernej Bratislave, pokecali o všeličom možnom a nakoniec dopadol tento deň dobre, aj keď to zo začiatku nevyzeralo ružovo.
Komentáře
Přehled komentářů
zasee je to dobreeee :)........(milka zase sisi trochu pomilila osoby ) ale to nic bolo to velmi dobre pokracovanie a tesim sa uz na 23-jku :D:D::D:D:D:D::D
dobreee
(misha, 26. 11. 2011 20:32)