3 MESIACE-21.KAPITOLA
28. apríla 2011-Štvrtok
Už spolu chodíme skoro týždeň. Neviem, či to je len moje povšimnutie, ale keď spolu dvaja (v zvláštnych prípadoch aj traja a viacerí) začnú chodiť oslavujú svoje výročie dosť často. Napríklad, my sme tento týždeň s Peťom oslavovali každý deň. Vždy sme si hovorili: „Už sme spolu jeden deň! Hurá!“, potom „Už sme spolu dva dni! Hurá!“ a tak ďalej. Neskôr páry oslavujú už len každý týždeň. Potom sa to redukuje na mesiace. A nakoniec sú z toho roky. V manželstve ani roky, veľakrát. Je podľa mňa, všeobecná pravda to, že muži po čase zabúdajú na výročia. Pritom je to pre ženu také dôležité. Že prečo? Ani ja sama neviem a to som zástupkyňou nežného pohlavia. Snáď na to raz nejaký psychológ alebo filozof príde...
Tento uplynulý týždeň bol veľmi fajn. V sobotu mi ráno Peťo pomohol poupratovať, hoci to mala byť pôvodne Koriho úloha, ale veci vyšli inak, tak sa úlohy chopil Peťo. Boli sme spolu celú sobotu. Pozerali sme filmy, ležali, sedeli, bozkávali sa a všetko, čo k jednému zaľúbenému páru patrí. Večer sa odpakoval domov a v nedeľu ráno prišli domov rodičia, ktorí boli mienky, že oslava bola absolútne bez alkoholu. Nechala som ich v tom. Ani pani Mansonová nerobila problémy. Nebola sa žalovať mame a otcovi.
Okrem toho dostala som od rodičov krásny darček. Malé mačiatko. Nazvala som ho jednoducho Micka. Nevyznám sa v mačkách, ale táto mačička bola huňatá, malinká, čo sa týka sfarbenia oranžová. Najzlatšie stvorenie, aké som kedy videla. Dostala som k nej aj mačaciu postieľku a mačací záchod. Záchod som umiestnila na chodbu pred moje dvere a postieľku do mojej izby. Mačičke sa jej zrejme takto usporiadaný nábytok páčil, pretože nenakakala nikde vedľa.
Každé ráno sme s Peťom išli spolu do školy. Buď prišiel po mňa autom, krásnym Range Roverom tmavofialovej farby, mojím vysnívaným autom, alebo sme spolu išli autobusom. Dnes to bolo, napríklad, autom.
„Ahoj, Miruš!“ nie je milé, že ma začal volať Miruš? Je, jasné, že je.
„Čauko.“ Nastúpila som do auta a automaticky sa naklonila po pusu.
„Ako si spala?“ ach! Či bol len zdvorilý.
„Nie najlepšie. Susedovcov pes štekal celú noc a Micka sa bála.“ Zreferovala som mu zážitky z celej noci.
„Asi sa budeš musieť presťahovať ku mne.“ Zavtipkoval.
„Hm... nebola by som proti.“ Nadviazal som hneď.
„Okej. Kedy začneme so sťahovaním?“ spýtal sa, keď sme opúšťali našu dedinu a pomaly zrýchľoval.
„Mne je jedno, ale musí ísť so mnou aj Micka.“ Dala som si podmienku.
„Micka, nemicka, ideš!“ povedal a ja som sa začala smiať.
„Jáj, ona je taká milučká. Včera som si robila úlohu z matiky a vyskočila ku mne na stôl a začala priasť.“ Rozplývala som sa nad mačkou.
Potom sme sa rozprávali, už ani neviem o čom, ale o chvíľu sme boli pred mojou školou.
„Prídem po teba?“ spýtal sa ma, keď som sa chystala vystupovať.
„Môžeš.“ Potešila som sa návrhu.
„Kedy končíš?“ informoval sa.
„Mám dnes spevokol, takže o takej štvrtej. Ja ti ešte zavolám, dobre?“ navrhla som.
„Okej. Dávaj si pozor. Ahoj.“ Pobozkali sme sa a ja som spokojne a s plnou nádržou endorfínou kráčala do školy.
„Mirka! Tak ako dopadla tvoja oslava?“ ozvala sa Verona, keď som si vybaľovala noty a pripravovala sa na spevokol.
„Dobre. A čo tvoja?“ nechcela som sa dať vyprovokovať. Stále vo mne pretrvávali tie endorfíny.
„Tiež. Koľko ľudí si tam mala?“ zdalo sa mi, že ju niečo znepokojilo. Žeby na jej párty bola slabá účasť. Musím sa od niekoho spýtať a poinformovať sa.
„Neviem... Prestala som ich rátať po triadsiatom človeku.“ Povedala som jej úprimne. Verona spravila, tak trochu kŕčovitý pohyb a pokúsila sa o úsmev. „A ty?“ doplnila som po chvíľke.
„Ani ja presne neviem.“ Toto znamená, že ich tam mala málo. Keby ich bolo veľa, vedela by presné číslo a dokázala by mi aj povedať, kto kedy odišiel. „A Andrej bol u teba?“ spýtala sa ma ešte.
„Hej, bol. Prečo?“ povedala som jej.
„Len...“ nedopovedala, naštvaná vybehla z miestnosti na chodbu. Začula som krik. Zachytila som len niektoré slová: „Klamal... krava... zase... plné zuby... debil.“ Z toho mi došlo, že sa asi rozprávala s Andrejom a nebol to ten milý typ rozhovoru.
Pomaly sa pozbierali všetci ľudia a začali sme spevokol. Dúfala som, že keďže som plná endorfínou, pôjde mi aj spev. Nebolo tak.
„Mirka, choďte si to vedľajšej triedy skúsiť s Aďom, my si zatuiaľ nacvičíme úkaciu šasť. Dobre?“ nakázala nám Soňa.
„Fajn!“ odvrkla som a pomohla Andrejovi presťahovať sintetizátor do triedy vedľa.
„Počul som, ževraj chodíš s tým čudným Peťom.“ Povedal Peťo, keď sintetizátor stál na mieste a už sme aj mali začať cvičiť.
„Hej... a Peťo nie je čudný.“ Opravila som ho.
„Ale je. Asi o ňom vieš dosť málo.“ Povedal Peťo.
„Viem toľko, koľko mi treba.“ Nedala som sa.
„Určite...“ odfrkol si popod nos. „Vieš napríklad, že mal rozrobené s drogami?“ spýtal sa ma a mne stuhla krv v žilách. Peťo a s drogami. Fajn, viem, že fajčí a už som sa s tým aj ako tak zmierila. Ale drogy? Nechcela som tomu uveriť.
„Len kecáš...“ povedala som, ale zapochybovala som.
„Vážne. Trochu som si ho preklepol, popýtal sa pár kamošov na neho a všetci mi o ňom povedali to isté.“ Musím uznať, že hovoril dosť presvedčivo.
„Jasné...“ reagovala som flegmaticky.
„Veď never. Uveríš, keď ťa začne núkať džointom.“ Povedal.
„Poďme radšej nacvičovať.“ Navrhla som a tak sme si to párkrát skúsili a išlo mi to oveľa lepšie, ale bola som strašne znepokojená. Rozmýšľala som nad tým, ako by som sa na to mohla nepriamo spýtať Peťa. Asi nijako...
Snažila som sa už potom na to nemyslieť, ale bolo to veľmi ťažké. Andrej vo mne naštartoval púť pochybností a zamýšľaní sa nad tým, čo ak na tom niečo je, čo aj je to pravda, čo ak Peťo fakt mal niečo s drogami...
„Dík, že si prišiel.“ Poďakovala som Peťovi, keď som nastúpila k nemu do auta. Vonku bola dosť zima. Pritom už prichádzal máj. Celý bláznivý premenlivý apríl.
„No veď tak sme sa dohodli.“ Povedal mi. Nebol až taký milý ako inokedy, ale bol v pohode. „Bude ti veľmi vadiť, ak si zapálim?“ spýtal sa ma po chvíli.
„Prežijem.“ A znovu som si spomenula na džointa. Sledovala som akú cigaretu si vkladá do úst. Od niekadiaľ vytiahol krabičku a vybral jednu von. Keby to bol džoint asi by to šúľal.
Peťo ma doniesol domov a ešte chvíľu u nás pobudol, ale rozlúčili sme sa skoro, lebo som sa ešte musela učiť na zajtra literatúru.
Takže, ako zhodnotiť dnešný deň? Tak, že v podstate bol dobrý, ale nebol dobrý. Blbosť, čo? Ja viem... Ale tiež viem, že som veľmi začala pochybovať. Mala by som však viacej veriť svojmu priateľovi, ako svojmu bývalému. Peťo nemá nič s drogami!