3 MESIACE-20.KAPITOLA
22.apríl 2011- piatok
A už mám oficiálne sedemnásť rokov. Narodila som sa presne pred polhodinou. Teda pred sedemnástimi rokmi pred polhodinou. Teraz je pol siedmej a ja som sa narodila o šiestej. Škoda, že si to nepamätám. Bolo by zaujímavé si pamätať ako som prvýkrát uzrela svetlo sveta.
O škole je škoda reči hovoriť. Nebolo tam absolútne nič zaujímavé. Niektorí moji spolužiaci, ktorých som nepozvala na oslavu mi zablahoželali, iní sa tvárili, že ani nevedia, že mám narodky. Kto by aj nevedel, že robím žúrku?! Ale tvárila som sa, že mi to nevadí. V podstate ani nevadilo.
No, čo sa týka tenisu, bolo to v pohode.
„Ahojte!“ zakričala som na celé kurty, keď som vstúpila do areálu. Všetci si hneď všimli moju príliš dobrú náladu.
„Ahoj...Čo ty taká vysmiata?“ komentovala Sisa.
„Mám dobrú náladu.“ Odpovedala jej a ešte viac sa usmiala.
„Čo sa deje?“ spýtala sa zase a vyberala loptičky medzitým.
„Mám konečne sedemnásť rokov.“ Začvirikala som a zobrala jej loptičky z rúk a išla sa rozcvičovať. Prezliekať som sa nemusela, lebo som medzičasom bola doma a už som bola prezlečená. Sisa po mne len pozerala, že čo mi je.
„Naozaj? Tak teda všetko naj, Miruš!“ zablahoželala mi. Potom som začula vrzgot bránky a videla, ako na kurty vošiel Kori.
„Čau, Kori!“ zakričala som už z diaľky. On divne po mne pozrel.
„Niečo si šľahla.“ Vysvetlila mu Sisa.
„Nešľahla! Len mám dobrú náladu.“ Opravila som Sisu. Kori pomaly schádzal po schodoch a ja som sa rozbehla oproti nemu.
„Ahóóój!“ skočila som mu do náručia a on len stál a čudoval sa, potom sa spamätal a zacítila som objatie aj z jeho strany.
„To sa natoľko tešíš na večer?“ spýtal sa ma so zdvihnutým obočím.
„Hej.“ Poskakovala som vedľa neho, kým prichádzal na kurt.
„Takže na budúci týždeň ideme na ten turnaj.“ Oznámila nám Sisa. „Budeme tam aj spať. Odchádzame v piatok večer, v sobotu celý deň hráme a v nedeľu ráno ideme domov.“ Hovorila nám.
„Super!“ zaplesala som.
Potom sme si dali poriadny tréning. Na konci som bola unavená ako kôň, ktorý ťahal záprah minimálne tisíc kilometrov, bez zastávky.
„Ty, budeš vládať mať večer tú oslavu?“ začal ma podpichovať Kori.
„A čo by som nevládala?“ odvrkla som mu naspäť.
„No, ja len, že vyzeráš veľmi zničene...“ vŕtal ďalej, keď sme si sadali do jeho auta.
„To si sa asi nevidel ešte v zrkadle ty.“ Povedala som mu a vyplazila jazyk.
Pohli sme sa a pomaly došli k nám domov. Dom bol prázdny a tichý. Pomaly som sa vytackala po schodoch a vybrala sa hore do izby. Kori ma nasledoval.
„Tu si môžem nechať veci?“ spýtal sa, keď si zhodil tašku vedľa mojej postele.
„Jasné... Ja si idem dať sprchu, daj si aj ty ak chceš, môžeš ísť do dolnej kúpeľni.“ Navrhla som mu.
„Idem radšej s tebou.“ Povedal s koketným úsmevom na tvári.
„Nezmestíš sa.“ Oponovala som mu a dlho som nevydržala byť vážna.
Potom som si pokojne vošla do sprchy a ďalej sa nestarala, kde sa bude umývať on. Keď som však vyšla, sedel celý vyvoňaný na mojej posteli, takže predsa len bol v tej dolnej kúpeľni.
„Chceš niečo jesť?“ spýtala som sa ho.
„Uhm.“ Kývol hlavou a tak sme zišli do kuchyni a narýchlo som vymyslela, že si spravíme praženicu.
„Nakrájaš zeleninu.“ Prikázala mu a on automaticky vybral papriku z chladničky a začal krájať. Správal sa, akoby v našom dome, býval už celé roky. „Nevieš náhodou, kde máme to miešatko, s čím sa šľahajú vajcia?“ spýtala som sa ho po chvíli. On bez slova otvoril jeden šuplík a našiel to „miešatko“. „Si tu dosť zabývaný.“ Skonštatovala som.
„Som.“ Pousmial sa a krájal veselo ďalej. Najedli sme sa a pomaly sme začali pripravovať miesto činu- teda celej akcie.
„Ty? A kde je vlastne ten chľast? Zatiaľ som o ňom len počula, ale nevidela som ho.“ Napadlo mi, keď som vybaľovala umelé poháre a taniere kládla ich na pripravený stôl v predsieni. Môj plán bol taký, že vždy, keď niekto príde, si zoberie pitie a bude postupovať ďalej, kam sa mu zachce. Niečo ako stôl na darčeky som sa neunúvala pripravovať, pretože som pochybovala, že by mi niekto nosil darčeky. Už som vyrástla z toho typu osláv, kde vyvrcholenie oslavy bolo otváranie darčekov.
„V aute. Ideme poň?“ spýtal sa Kori a už si bral kľúče od auta.
„Jasné.“ Prikývla som a bežala za ním. Otvoril kufor auta. Bol fakt plný alkoholu. Boli tam 2 sudy piva, nie práve najmenšie; niekoľko fľašiek vodky; borovička, a asi desať fľašiek šampanského. Od údivu som poznamenala len: „To by malo byť dosť.“
„To si myslím. Z tohto budete čerpať ešte aj na tvojho otcove narodky.“ Dodal Kori. Otcove narodky boli až v decembri, mimochodom.
„Snáď sa to dnes celé spotrebuje.“ Vyslovila som „prianie“. Začali sme vyberať všetko von z kufra. Zrazu som zbadala ako cez plot zíza naša stará susedka, ktorá bola dosť klebetná.
„Dobrý deň, pani Mansonová.“ Pozdravila som ju za účelom zalíškať sa jej, aby nič neprezradila rodičom o tom, čoho bola svedkom.
„Dobrý deň, Miruška. Čo to máte v tom kufri?“ odľahlo mi. Bola stará, takže až tak dobre nedovidela.
„To sú malinovky na moju oslavu narodenín.“ Zaklamal som jej.
„Ty máš narodeniny... Tak všetko najlepšie. A veľa ľudí príde? Len aby som sa dobre vyspala, lebo zajtra má prísť môj syn zo Švajčiarska.“ Ale sa rozkecala. Pri každom rozhovore nezabudla spomenúť svojho syna, ktorý medzičasom žil vo Švajčiarsku a vraj tam veľmi dobre zarábal. Ale žijeme v tomto dome už desať rokov a nikdy sme jej syna nevideli. Ktovie, či nie je ten syn náhodou len vymyslený...
„Nebojte sa, príde len pár ľudí.“ Zaklamala som opäť.
„To som rada. Tak sa maj. Idem nachovať mačky...“ povedala mi a počas toho ako odchádzala od plotu, začala si pospevovať známu melódiu. Pani Mansonová bola pravý dôkaz toho, že naozaj existujú bosorky s tuctami mačiek v dome.
„Máte príjemnú susedku.“ Povedal Kori, keď bola pani Mansonová nadobro preč.
„Hej... strašne. No vyberajme tie fľaše, nieže príde ešte nejaká zvedavá duša.“ poznamenala som dramaticky a pomaly sme vynosili všetky „malinovky“.
O pol ôsmej sme mali všetko pripravené a spokojne som sa vyvalila na gauč a zahľadela sa po vyzdobenej miestnosti. Kori ešte niekde behal. Zdalo sa mi, že je vonku.
„No tu si!“ zakričala som po ňom, keď som ho zbadala prebehnúť po chodbe.
„Hneď idem.“ Začula som krátku odpoveď. Potom došiel ku mne a v ruke zvieral malú krabičku.
„Mirka, všetko najlepšie!“ sadol si ku mne a podal mi krabičku. Ale ešte predtým, akoby som ju stihla otvoriť, pobozkal ma na líce.
„Ďakujem.“ Usmiala som sa na neho a odhodlala otvoriť krabičku. Pomaly som rozviazala tmavomodrú mašličku, ktorú mi ju bránila priamo otvoriť. Potom som ju otvorila. Vnútri bola strieborná retiazka so srdiečkom ako príveskom. Bolo to veľmi pekné. Akurát, že srdiečko. Takže on to ešte stále nenechal tak.
„Jéj... Je to fakt krásne.“ Usmiala som sa na neho, aby sa tešil, že sa teším. Veď som sa v podstate aj tešila.
„Nedáš si ho?“ spýtal sa ma.
„Ale, ale... zapni mi ho.“ Začala som habkať a dala mu retiazku nech mi ju zapne. „Pristane mi?“
„Samozrejme.“ Bleskurýchlo pritakala vtom zazvonil zvonček. Začali prichádzať prví hostia.
„Kori., choď ich privítať, ja sa chcem ešte prezliecť.“ On ma poslúchol a ja som vybehla do svojej izby. Vyhrabala som trblietkavé lesklé šaty nad kolená s ružový opaskom a dala si ružové baleríny. Na rýchlo som sa nalíčila a bežala som dole.
Hemžilo sa to tam ľuďmi, keď som zišla po schodoch. Tešila som sa, lebo oslava bola v plnom prúde.
„Ahoj, Miruš! Všetko naj!“ objal ma Maťo a do ruky mi vtisol darček.
„Ďakujem, zlatý si.“ Poďakovala mu a chcela si otvoriť darček, keď sa v tom vyrútil na mňa ďalší hlúčik ľudí aj s malými a veľkými krabičkami v rukách. Predsa som len mala zriadiť stôl na darčeky. Všetky darčeky som začala ukladať na najbližší stôl.
Behala som pomedzi ľudí a očami ho hľadala. Áno, jasné, že Peťa. Nebol tam. Zato ma po pleci poklepkal Andrej.
„Ahoj, Mirka!“ zakričal, keďže hudba bola dosť hlasná a kvákajúci ľudia všade na okolo.
„Čau!“ sklamane som sa odzdravila. Dúfala som totiž, že to bude Peťo.
„Všetko naj!“ zaprial mi a dal mi balík. Neotvorila som ho, len ho položila k ostatným veciam na stôl.
„Ty si to nepozrieš?“ prekvapil sa Andrej.
„Teraz nemám čas, nehnevaj sa. Sľúbila som niekomu, že zoženiem ľad.“ Neklamala som, lebo jedna moja spolužiačka zháňala ľad, že ona predsa nebude piť vodka- džús bez ľadu. Tak som jej sľúbila, že jej ho určite prinesiem, ale nestalo sa, keďže som v mrazničke nemala žiadny ľad.
Andrej sa odhodlal, že to nevzdá a išiel za mnou.
„Mirka, máš ten ľad?“ spýtala sa ma Renáta. To bola tá spolužiačka, ktorá chcela ľad.
„Pracuje sa na tom.“ Odpovedala som jej vyhýbavo a brodila sa ľuďmi. Tak trochu sa mi to vymklo z pod kontroly. Nepredstavovala som si to celkom takto.
„Mirka? Je ešte šampanské?“ spýtal sa ma nejaký chalan. Bola pomerne tma, preto som ho nevedela rozoznať. Okrem toho mi do očí práve svietila disko guľa, ktorú sme s Korim namontovali.
„Hej, pozri sa na tom stole.“ Odpovedala mu a ukázala neurčitým smerom.
Andrej ma prestal prenasledovať a ja som hľadala tiché miesto, kde by som si trochu oddýchla. No stále ma niekto zháňal a niekto pýtal niečo odo mňa.
Okolo polnoci ma zrazu niekto chytil za ruku a ťahal ma preč z toho zhonu. V tom pomykove som si nestihla všimnúť tvár môjho „únoscu“, len som videla, že má na hlave prúžkovanú šiltovku, ale zdalo sa, že ma ťahá do bezpečia, tak som sa nebránila. Únosca ma dotiahol do našej záhrady a konečne som uvidela jeho tvár. Bol to Peťo.
„Videl som, že si zúfalá...“ usmial sa na mňa a pustil mi ruku.
„No to som teda.“ Súhlasila som s ním. „Poď, sadneme si k bazénu.“ Navrhla som a tentoraz som ho ja ťahala za sebou. Pri bazéne sme mali lehátka, síce v ňom nebola ešte voda. Bol celkom príjemný večer. Vetrík trochu pofukoval, ale počasie na kúpanie ešte rozhodne nebolo. Sadli sme si na lehátka.
„Tak teda všetko najlepšie.“ Zaprial mi Peťo a odniekiaľ vytiahol elegantne zabalenú krabičku. Ale nie takú malú, aby to bol nejaký šperk. Nevadilo mi to.
„Ďakujem.“ Ihneď som sa pustila do otvárania darčeka. Peťo ticho sedel vedľa mňa a čakal, čo poviem, keď uvidím obsah darčeka. Konečne som ho uvidela. Bol tam hrnček. Prekvapila som sa. Vybrala som ho von a zbadala na ňom červeným nápis: „Ešte nikdy som nikomu nedaroval hrnček z lásky!“ Vyvalila som na to oči, keď som si to prečítala. Pozrela som sa na Peťa.
„No? Môže byť?“ spýtal sa s očakávaním.
„Jasné. Je to veľmi milé. Ďakujem ti.“ Hneď som vyjadrila svoju radosť. Potom sme na chvíľu zmĺkli. Cítila som sa trochu trápne, že nič nehovoríme.
„Vieš, Mirka,“ ozval sa konečne Peťo. Obľahlo mi. „V poslednom čase som si ťa veľmi obľúbil.“ Hovoril sludučkým hlasom a držal ma pritom za ruky. Sedeli sme oproti sebe na lehátkach a nad nami bolo nebo plné hviezd. Scéna ako vystrihnutá z romantického filmu. Ja som stále mlčala a čakala na to, čo povie ďalej. „Ja viem, že sa nepoznáme dlho, ale asi ťa ľúbim.“ On to vyslovil! On povedal, že ma ľúbi!!! Nemohla som tomu uveriť. Keby som bola prestala kontrolovať, asi by som skončila do bazéna, aj keď v ňom nebola voda.
„Peťo...“ vzdychla som si a objala ho. „Aj ja, aj ja ťa... ľúbim.“ Začala som habkať a cítila som ako mi červeň stúpa do hlavy. On mi chytil svojimi studenými rukami líce, trochu ma to schladilo, ale potom prišiel ďalší šok, viac červene stúplo do mojich líc, keď sa spojili naše pery v magickom, priam, zázračnom bozku. Jeho pery chutili sladko, nemohla som si pomôcť, ale hneď som začala porovnávať s Andrejom. Tento bozk bol úplne iný. Bol taký sladký, plný citu, plný lásky, plný Peťa. Netrval síce veľmi dlho, najviac päť, šesť sekúnd, ale bolo to úžasné. Počas bozku sme mali zavreté oči, potom sme sa na seba pozreli a naraz sa usmiali.
„Ehm... takže, chceš so mnou chodiť?“ spýtal sa ma s úsmevom na tvári.
„Áno.“ Povedala som s maximálnou vážnosťou. Bolo to niečo ako manželský prísľub pre mňa. On nič nepovedal, len ma znovu pobozkal.
„Konečne...“ vzdychla som si po chvíli.
„Čo?“ pozrel na mňa nechápavo.
„No, že si sa ma na to konečne spýtal. Od prvej chvíle som...“ vysvetľovala som mu, ale on mi nečakane skočil do reči.
„Aj ja som po tom túžil. Len som vtedy chodil s Alicou... a tak ďalej.“ Doplnil ma.
„Ale teraz som šťastná.“ Povedala som úprimne a silno ho objala. Chvíľu sme tam ešte sedeli na lehátkach, rozprávali si sladké rečičky, ako to dvaja ľudia, tesne po dohodnutí sa na chodení, robia.
„Ideme naspäť?“ spýtal sa ma Peťo a postavil. Asi očakával jednoznačnú odpoveď.
„Hej.“ Vstala som tiež a ruka v ruke sme vykročili naspäť k domu. Hneď som si všimla zvedavé, prekvapivé, závistlivé a neviem ešte aké pohľady. Ľudia na oslave to, rozhodne, nečakali. Asi najväčší šok, či zdesenie (???) som videla na Koriho a Andrejovej tvári. Snažila som sa ich nevšímať a užívať si svoj narodeninový deň.
Oslava bola fakt úžasná. Poslední nevítaní hostia odchádzali okolo piatej nad ránom. Potom sme zostali v dome už len ja, Peťo a Kori.
„Ja si idem po veci.“ Oznámil nám Kori namrzene a vybehol do mojej izby a zobral si veci.
„Čaute...“ zaštekal, keď odchádzal. Zrejme mu dosť vadilo, že sa okolnosti vyvinuli týmto smerom.
„Mimochodom, na to chodenie si sa ma mohla pokojne spýtať aj ty.“ Ozval sa Peťo, keď sme ležali v mojej posteli a ja som pomaly zaspávala. Mohlo byť asi šesť hodín ráno.
„Čože?“ zazívala som v polospánku.
„No, že aj ty si sa ma mohla spýtať, či by som s tebou nechcel chodiť.“ Zopakoval mi to. Pochopila som.
„Určite... To chlapec sa ma pýtať na takéto.“ Odpovedala som už čulo.
„Ach tak... staromódne názory.“ Zašomral si popod nos, ale naschvál tak, aby som to počula.
„No a čo?“ odsekla som mu s úsmevom a rozhodla sa pokračovať v spánku.
„A pusu na dobrú noc nedostanem?“ začal zapárať.
„Skôr na dobré ráno, ale dostaneš.“ Opravila som ho a pobozkala som ho. Na toto sa fakt ľahko zvykalo. Bola som asi najšťastnejšia osoba na zemeguli.
:PPP
(aaagika, 8. 11. 2011 18:12)