3 MESIACE-2.KAPITOLA
21.marec 2011-pondelok
Dnes bol krásny deň. Slnko svietilo,vtáčiky štebotali, ľudia sa okolo mňa usmievali, len na mojej tvári bol smútok. Že prečo? Lebo môj priateľ si len tak zmyslel, že už pre neho nie som dostatočne dobrá a že to skúsi s mrchou Veronou.
„Mirka, je mi fakt strašne ľúto. Srdcu nerozkážeš. Moje srdce si vybralo Veroniku,“ povedal mi. V tej chvíli som si myslela, že ho na mieste zavraždím. No nejako som sa zdržala a predýchala to. Sídce môj dych bol dosť nepravidelný, vyzeralo to skôr na infarkt ako na upokojenie sa, ale prešlo to.
„No...Veď dobre...“vyšlo to mňa. Na viac som sa nezmohla. Iné dievča by na mojom mieste asi urobilo chalanovi riadny cirkus, ale ja som povedala len toto.
„Tak dúfam, že si nájdeš niekoho, kto si ťa zaslúži.“ Taká otrepaná fráza. Toto sa hovorí predsa vo filmoch, nie pri skutočných rozchodoch. Alebo áno? Mimochodom toto je môj prvý rozchod. Za 16 rokov som ich ešte veľa nezažila. Andrej bol môj prvý priateľ. A skončilo to dosť rýchlo. Dali sme sa dokopy pred Vianocami. Spoznali sme sa v školskom spevokole. Rozmýšľam nad tým, či vôbec budem chodiť aj naďalej do toho spevokolu, keď je tam môj ex. A jeho nová priateľka. Podľa mňa hrá na tej flaute otrasne, ale všetci ju obdivujú, ako úžastne hrá. No...ešte si to rozmyslím.
„Hej...“vysúkala som zo seba zložitú vetnú konštrukciu a otočila sa na podpätku. Teda ani nie na podpätku. Podpätkové topánky som mala na sebe jediný raz, aj to som skončila s vyvrtnutým členkom. Som skôr športový typ. Niet nad pohodlné botasky. Už som pochopila, prečo sa so mnou Andrej rozišiel. Nenosím 12 centimetrové podpätky ako Veronika. Že som na to neprišla skôr. A nie som blondínka. Nemám zlatisté vlasy, ktoré keď zafúka vietor vejú na všetky strany a oslepujú ľudí naokolo. Nie som dokonalá ako ona. Tak rozmýšľam, prečo sa so mnou vlastne dal dokopy. Som len tuctová brunetka s vlasmi po lopatky a rovnou ofinkou, ktorú každé ráno musím žehliť, lebo sa mi vlní. Čo sa týka mojej postavy, som s ňou celkom spokojná, hrám tenis a to sa patrične na tom odráža. Ale Andrej zrejme spokojný nebol. Čert to ber.
Teraz kráčam na autobusovú zastávku s hlavou sklonenou do zeme, v ušiach mám strčené slúchatká od mobilu a počúvam, najnovší objav Lucie, mojej kamošky:Benny Benassiho, pesničku No no no. Celkom fajn pesnička. Divoká, aspoň sa nesústredím na rozchod. Doma neplánujem plakať, tak aspoň teraz vo svojom vnútri zúrim. Už som skoro tam. Vidím ľudí na zastávke. Vôbec sa mi tam nechce ísť. Samé šťastne sa naháňajúce deti, skupinka fajčiacich chalanov a skupinka dievčat. Pridám sa k nim. Sú to baby z našej dediny.
„Ahoj Mirka!“nadšene ma pozdraví Beky, jedna z nich.
„Čaute!“ vytvorím silený úsmev. Oni si to bohužiaľ všimnú.
„A ty čo si taká smutná?“ spýta sa ďalšia z nich menom Lara.
„Nie som...“zaklamem automaticky. Nemám náladu na vypočúvanie a následné vypytovanie sa, prečo sme sa s Andrejom rozišli.
„Ale si! Tak von s tým!“núti ma Lara.
„Rozišla som sa s Andrejom.“vyklopím to. Nemá cenu to zatajovať. Po čase by to zo mňa aj tak vytiahli.
„To nám je strašne ľúto.“ Povie ďalšie dievča, Gabi.
„Nevadí. V poslednom čase nám to aj tak neklapalo.“priznala som. Stále sme sa hádali.
„Netráp sa! Nájdeš si lepšieho.“ Usmiala sa na mňa Beky. „Aha, už ide autobus!“zvolala, keď videla prichádzajúci autobus. Všetci a rozbehli k autobusu, len ja som sa vliekla ako slimák. Držala som sa obďaleč, nemala som náladu sa tlačiť pri toľkých ľuďoch pred autobusom, ktorí majú dosť často nepríjemnú vôňu.
Pomaly sa míňali ľudia pred autobusom, tak som rázne prikročila k autobusu a čakala, kým príde na mňa rad. A vtedy som Ho uvidela. Vysoký blondiak s tými najmodrejšími očami, aké som kedy videla. Na hlave mal prúžkovanú šiltovku, čiernu mikinu a rifle. Jediné čo mu kazilo štýl bola cigareta v ústach. Vydýchol dym a ja som sa strašne rozkašľala. Ach, také trápne.
„Sorry!“ precedil pomedzi zuby. Ani som si neuvedomila, že to patrilo mne. Hneď som ani nereagovala.
„Nevadí.“ povedala som napokon, keď mi došlo, že to patrilo mne. Nastúpila som do autobusu. Bolo už takmer všetko plné. Ešteže mi Beky obsadila. Rýchlo som si k nej sadla a usmiala sa na ňu.
Došla som domov a všetko to na mňa doľahlo. Doma našťastie nebol nikto. Rodičia boli v práci. Zbehla som do svojej izby a zaborila tvár do vankúša, ale neplakala som. Len tak som si tlačila tvár o vankúš. Snažila som sa vyrvať zo seba všetku zúrivosť, ktorú som práve pociťovala....
Došla mama.
„Miruška! Mám pre teba prekvapko.“ Ach super! Čo zase zmyslela moja extravagantná mama, bytová dizajnérka, ktorá sa svoje „umenie“ snaží presadiť aj u nás doma ? Uvidela som v jej rukách krabicu od topánok. Neboli v nich však botasky, ktoré by som s nadšením prijala. Otvorila ich. „Pozri, aké krásne lodičky. Zajtra v nich pôjdeš do školy.“ Oznámila mi s úsmevom od ucha k uchu.
„Určite!“ zahlásila som ironicky. „Nikdy,“ dodala som.
„Ale áno. Všetky dievčatá chodia v pekných elegantných topánkach...len ty chodíš v botaskách ako taký chlapec.“ Výborne! Zase ma ide presviedčať, aby som sa správala viac dievčenskejšie.
„Ale mami, prosím ťa! Tie topánky môžeš nosiť maximálen ty.“ Zatvárila sa sklamane. Sklamaná je zo mňa väčšinu života. Asi túžila po dieťati, ktoré bude ako ona. Večne elegantná a nahodená, na nohách s minimálne 8 centimentorovým opätkom...bla bla bla.
„Zajtra v nich pôjdeš do školy a zhasla fajka!“
Komentáře
Přehled komentářů
krásne Milka :), moje predstavy to absolútne naplnilo :) :D každá postava pre mňa predstavovala kus môjho snového života, kedy som sa vžil do ich situácií :)Oceňujem, kde sa v tebe berie toľko fantázie, vždy ma prekvapiť s niečim novým :D....ale čo, veď život sám píše :D:D
Re: najs :)))
(Milka, 1. 5. 2011 22:01)ehm.. :D je to čisto vymyslenéé :D neije tu žiadny andrej klavirista ani nič podobnéé :DD
komentar
(Evelyn, 30. 4. 2011 16:58)Velmi sa mi to pacilo..... velmi ti to ide :P si hotova spisovatelka :) Gratulujem :))
najs :)))
(andy, 1. 5. 2011 21:58)