3 MESIACE-16.KAPITOLA
11. apríl. 2011-pondelok
Víkend prešiel tak nenormálne rýchlo. Ani som si neuvedomila a znovu som kráčala po starej známej ceste do školy.
V sobotu som bola celý deň doma a leňošila som v posteli s bolesťami hlavy. Boli ma pozrieť Beky a spol. Chceli ma vytiahnuť von na čerstvý vzduch, ale keď uvideli moju múmiovito obalenú hlavu, prešlo ich to. Koho by aj nie?! Veď by som im robila hanbu, keby ich so mnou uvideli.
V nedeľu som bola na tom lepšie. Obväz som si z hlavy zmotala dole, keďže som si chcela umyť aj vlasy a potom som usúdila, že ho nie je potrebné dať naspäť. Tak som chodila po dome s chrastou na hlave a otec si za každým neodpustil poznámku typu : Ty si ale šikovná!
No, ale vráťme sa na starú známu cestu do školy. Vykračovala som si pomerne pomalým tempom, keďže sa mi občas zakrútila hlava, ale nikomu som o tom nepovedala. Po chvíli ma dobehla jedna mnou veľmi neobľúbená osôbka. Áno, samozrejme to bola Veronika, ktorá na mňa spáchala atentát.
„Mirkááá, čakaj!“ začvirikala dva metre svojím výrazným hlasom. Neodpovedala som, ale spomalila som. „Za ten piatok sa ti strašne ospravedlňujem. Nemysli si, že to bolo naschvál. Nechcela som, naozaj!“ No do riti! Zaťala som päste, aby som jej jednu nevylepila. Tak som ju nenávidela v tej chvíli. Ešte viac ako inokedy.
„Naozaj?“ vydralo sa z môjho hrdla ironicky. Už ma viac nebavilo sa hrať na tú dobrú a milú Mirku, ktorá všetko znáša, neozve sa ani keby jej na hlavu hnoj hádzali. Musela som sa jej postaviť.
„Prosím? Ty si myslíš, že som do teba úmyselne hodila tú loptu?“ pozrela sa na mňa dotknute. Myslím, že sa u nej objavil náznak psích očí. Tá mrcha....
„Úprimne? Áno!“ odpovedala som jej bleskovo. Vyvalila na mňa tie svoje očiská. A ja som jej grimasu zopakovala. Vyzerala fakt šokovane. Asi sa k nej dávno nikto nesprával tak ako ja teraz.
„Mirka.. Asi si si veľmi udrela tú hlavu.“ Skonštatovala.
„Nie! Teda, udrela som si ju dosť, ale viem veľmi dobre, čo rozprávam.“ Mala som chuť doplniť tam aj to „ty mrcha“, ale radšej som to vynechala.
„Ou... Vieš už mňa nebaví tváriť sa, že ťa mám rada...“ vyšlo z nej. Konečne sa správala prirodzene a prestala hrať to svoje divadielko.
„Je na čase!“ odsekla som jej a zrýchlila tempo. Nemala ma šancu dobehnúť, keďže ja som mala na nohách moje obľúbené botasky a ona opätkové topánky. Bodaj by sa jej bol zlomil opätok...
„Myslím, že zmením školu.“ Pošepkala som Maťovi, keď sme sedeli na nemčine a čakali kým učiteľka doskúša. Jej dnešná obeť bol tichučký chalan menom Paťo. Fakt by som nechcela byť v jeho koži. Skúšala ho skloňovanie prídavných mien po neurčitom člene. Nie práve najšťastnejšie učivo.
„Lebo?“ pozrel sa na mňa Maťo. Doteraz sa mi nevenoval. Robil cvičenia navyše. Konečne som ho upútala.
„Lebo vypukne vojna.“ Povedala som mu smrteľne vážne. Pozrel sa na mňa ešte výraznejšie.
„Mirka? Nemala by si ísť k doktorovi s tou hlavou? Myslím, že rozprávaš z cesty...“ povedal mi opatrne.
„Ale čo! Vojna medzi mnou a Veronou. Dnes ráno som jej povedala, čo si o nej myslím.“ Priznala som sa.
„Fakt? Kde si nabrala odvahu?“ spýtal sa ma a medzitým povedal nahlas: einem kleinen.“ Pozrela som na neho, čo to malo znamenať. „Odpovedal som na otázku, čo sa pýtala profesorka.“ Povedal mi ako samozrejmosť. Dosť som ho obdivovala, že sa dokázal sústrediť aj na náš rozhovor a zároveň na otázky učiteľky. Bol dobrý...
„Aha... Že kde som nabrala odvahu? Sama neviem... Proste to zo mňa vystrelilo. Nedokázala som viac udržať v sebe tú nenávisť voči nej.“ Rozvášnila som sa a výrazne mykala telom. Obzrel sa na nás celý rad pred nami.
„Bola tu mucha!“ povedala som nahlas ako vysvetlenie.
„Dobre si spravila, že si jej povedala svoje. Ale takto asi fakt začne vojna. Na tvojom mieste by som si dávala pozor, kade kráčaš. Lebo Veronike sa ľahko môže podariť vyliať pohár mlieka na obede tesne pred tebou. A podobné nehody...“ začal ma poučovať.
„Neboj sa. Už sa ma raz pokúsila potknúť a nakoniec to dopadlo dobre.“ Skočila som mu do reči.
„Hej? Ako to dopadlo?“ spýtal sa ma s poriadnou dávkou záujmu.
„Zachránil ma jeden chalan. Presnejšie, spadla som mu do náručia.“ Zasnívala som sa a potom som sa rozpomenul na to, že v piatok mi Peťo sľúbil, že mi zavolá. A ešte sa tak nestalo!!!
„Mirka, pozeráš priveľa telenoviel.“ Neveril mi Maťo.
„Fakt! Veď ti ho ukážem na mojej tohtoročnej narodeninovej oslave.“ Narodeninový oslava! To je každoročná podarená žúrka u mňa doma. Rodičov stále na víkend pošlem k starkej, maminej mame a tak mám voľný celý dom. Dúfam, že nebudú tento rok namietať. Minulý rok to bolo super. Zbehlo sa tam asi päťdesiat ľudí. Všetkých som ani nepoznala, ale všetci mali toľko slušnosti, že doniesli darček. Aspoň nejakú čokoládu. Okolo druhej v noci boli už všetci na mol ožratí a musela som kriesiť polovicu hostí. Ale čo som sa nasmiala pri tom. Vtedy sme boli ešte úžasní kamaráti s Korim, ešte ani nemal na mňa zálusk a spoločne sme im dávali prvú pomoc. Bolo to nezabudnuteľné. Som zvedavá ako to bude tento rok.
„No to som zvedavý, čo za čávo to bude.“ Vytrhol ma z myšlienok Maťo.
„Bude sa ti páčiť.“ Zaškerila som sa na neho. Maťo bol v poslednom čase niečo ako moja najlepšia kamarátka. Nie je to ten typický teplý kamoš, on je hetero, niekedy až príliš, ale so mnou je len kamarát. Našťastie.
„Som si istý.“ Odsekol mi s úsmevom na tvári a učiteľka doskúšala.
„Wer mochte antworten?(Kto chce odpovedať?)“ zaznelo zrazu z jej úst. Stuhla mi krv v žilách. Ona ešte ide skúšať?! „Miroslava Malecová, komm bitte! (Miroslava Malecová, poď, prosím!)“ povedala. Celkom som obledla a ani neviem, ako som sa dostala pred tabuľu a už ma aj skúšala slovíčka. Nejako som sa zabudla počas víkendu učiť nemčinu a tak som nakoniec dostala dvojku, čomu som sa veľmi, veľmi potešila.
„Čo si dostala?“ spýtal sa ma Maťo, keď som sa vrátila naspäť na miesto.
„Dvojku, chvála Bohu.“ Odpovedala som mu nadšene.
„Sa tešíš, čo?“ začal podpichovať.
„No a? Viem, že tebe by sa už dávno zrútil svet, keby si dostal z neminy dvojku, ale ja fakt teším.“ Vrátila som mu to aj s úrokmi. Prebrali sme ešte nové učivo a vypustili nás z mučiarne zvanej Trieda nemčiny.
„Už som tu, už som tu!“ zadychčane som kričala z bránky pred tenisovými kurtami.
„Kde trčíš, Mirka?!“ spustila na mňa Sisa.
„Skôr sa mi nedalo.“ V podstate sa aj dalo, len sa mi skôr nechcelo. Zarozprávala som sa v škole s Luciou. Nakoniec to dopadlo tak, že mi vynadala, že som povedala Verone svoj názor, keďže ona si s ňou v poslednom čase až príliš dobre rozumie. Nech ich čert vezme!
„Dobre, rýchlo sa prezleč a začneme.“ Nakázala mi Sisa a ja som si to namierila do šatní. Samozrejme, sa za mnou vybral Kori.
„Už si v pohode?“ spýtal sa ma, keď sme boli obaja v šatni a ja som si vyberala medzitým veci z ruksaku.
„Jasné.“ Odpovedala som rýchlo a zamyslela sa, či je vhodné začať sa prezliekať pred ním. Ale keďže som videla, že neplánuje odísť, otočila som sa mu chrbtom a dala si dole tričko. Potom som si rýchlo natiahla druhé. Cítila som jeho pohľad na mojom obnaženom chrbte. Až ma striaslo...
„To sa teším. Bál som sa, že by to mohlo ovplyvniť náš výkon na súťaži.“ Povedal sucho. Tak nejak bezcitne.
„Nie, neboj sa. Na turnaji budem maximálne v poriadku.“ Ubezpečila si ho a tentoraz si stiahla nohavice. Tu som mu už chrbtom byť otočená nemohla. A tento krát som aj videla jeho pohľad na mojich nohách. Zrazu si kvokol a dotkol sa mojej nohy. Zmätene som na neho pozrela.
„Prepáč mi to...“ povedal mi. Čože? Mala som pocit, že ospravedlňovať by som sa mu mala skôr ja.
„Za čo?“ neskrývala som prekvapenie a chytila ho za ruku v snahe dostať jeho ruku preč z môjho stehna.
„Za to aký debil som.“ Vyštekol. Ruku stále úspešne držal na mojom stehne. Začínalo mi to byť nepríjemné.
„To nie... Kori, ty prepáč mne. Ja som tu tá zlá. Fakt! Nehnevaj sa na mňa.“ Zvrtla som situáciu a keď už nechcel dať ruku preč, aspoň som mu ju chytila do dlane. To už povolil.
„Ja sa na teba nedokážem hnevať.“ Povedal mi. Potom vstal a bez slova odkráčal zo šatne. Toto bol jeden z najčudnejších rozhovorov, aké som kedy s ním zažila. Postavila som sa a natiahla si tepláky.
Tréning prebehol v pohode. Občas sa mi zle pozeralo na loptičku, ale nikomu som nič nepovedala. To mám asi ešte od tej hlavy. Do konca apríla bude určite v pohode.
Pred kurtami ma čakal otec. Dohodli sme sa, že spoločne pôjdeme po mamu do nemocnice.
„Ako bolo?“ spýtal sa ma otec, keď sme už sedeli v aute a trošku stíšil Metallicu, ktorá mu hrala sladučkú pesničku Nothing else matters.
„Fajn. Na konci apríla ideme s Korim na turnaj.“ Oboznámila som otca.
„Naozaj? Čo si mi to nepovedala skôr?“ spozornel otec a ešte ubral z hlasitosti. Bol totiž tiež zapálený tenista. Občas si zvykol zahrať aj s Koriho otcom.
„Aj ja som sa to len v piatok dozvedela.“ Obránila som sa.
„Aha...“ potom sme cestovali v tichosti, teda vlastne sme obaja spievali Nothing else matters. Bola to jediná pesnička, ktorá sa aj mne, aj otcovi páčila.
„Vitaj doma!“ zvolala som, keď sme vstúpili do domu s mamou.
„No ďakujem... po tých pár dňoch. Hovoríš, akoby som tu nebola rok..“ odfrkla mama s unudeným a otráveným hlasom. Súcitila som s ňou, lebo v nemocnici je dosť veľká nuda. Ešte nikdy som tam nemusela zostať na pozorovanie, alebo tak podobne, ale myslím si, že to nie je žiadna slasť.
„Poď do izby, musíš oddychovať.“ Zmenila som prístup.
„Určite! Celý čas som oddychovala. Idem niečo robiť...“ juj! Nejako zhyperaktívnela počas pobytu v nemocnici. Možno jej na rozlúčky pichli nejakú injekciu plnú energie.
„Nie, nie, nie! Ideš oddychovať!“ zasiahol konečne aj otec. Chytil ju za rameno (na nezlomenej ruke) a pomaly ju viedol ku schodisku.
„Nechaj ma... Musím dorobiť zopár projektov.“ Vytrvalo namietala mama.
„Odnesiem ti hore notebook, len si prosím ťa ľahni!“ prosil ju otec, dobre, že nie na kolenách.
„Áno, mami. Idem ja po ten notebook, ty ju zaveď zatiaľ hore.“ Povedala som z časti otcovi a z časti mame. Tak sa aj stalo. Mama pracovala na Peťovcov dome dlho do noci. Keď som sa v noci zobudila stále som z popod dverí videla slabučké svetlo, zrejme žiaru notebooku.