3 MESIACE-15.KAPITOLA
8.apríl 2011-piatok
Cítila som v kostiach, že dnešok by mohol byť dobrý. Len či to tak aj bude...
Prvá hodina v škole bola telesná. Nepochopila som celkom človeka, ktorý zostavoval tento rozvrh. To akože, aby sme sa prebrali? Dnes sme mali hrať volejbal. Aj sa tak stalo. Jasné, že sme opäť mali hodinu s príjemnou Veroninou triedou a jasné, že sme mali hrať zápas proti sebe. Verila som, že jej to natriem. Hrali sme si, hrali, lopta lietala, odrážala sa a naša trieda vyhrávala 18:11. Myslela som si, že to už nedorovnajú. V tom sa otvorili dvere na telocvični a prišli chlapci z oboch tried. Medzi nimi bola aj Andrej. Cítila som znevýhodnenie. Videla som, že to Veronu potešilo. Zdalo sa mi, akoby začala hrať lepšie, agresívnejšie, pružnejšie. Nestíhala som sa čudovať. Na chvíľku mi myseľ odbehla, už ani neviem kam a potom som zacítila tupú pálivú bolesť na hlave a následný dopad na tvrdú dlážku školskej telocvične. Zatmelo sa mi pred očami a na chvíľu som prestala vnímať okolitý svet. Zhŕkla sa okolo mňa skupinka z mojej triedy. Zacítila som dotyky na mojej hlave, akoby ma niekto hladkal. Stále som ležala a mala zatvorené oči. Pocítila som ako mi po tvári tečie krv. Žeby ma bola lopta tak silno trafila? Nie! To ako som spadla na zem a buchla si ju. Strašne ma všetko bolelo. Vnímala som len zvuky ľudí akoby som bola pod vodou. Žiadne konkrétne slová. Potom som zacítila stisk na mojom tele a všimla som si, že ma niekto nadvihol a pohol sa so mnou. Stále som však nedokázala identifikovať, kto to bol. Išli sme dlho. Teda aspoň mne sa tak zdalo.
„Zranila si hlavu.“ Započula som už jasnejšie známy mužský hlas. Oči som mala zavreté a rozmýšľala, kto to povedal. Potom som sa pomaly pokúsila otvoriť oči. Videla som jeho krásnu tvár, ktorá vyzerala práve dosť zdesene. Skláňal sa nado mnou Andrej. Doniesol ma do ošetrovne a už som videla ako okolo mňa pobehuje osoba, ktorá tam tým bola poverená., Sestričkou by som ju nedovolila nazvať.
„Čo sa jej stalo?“ spýtala sa a videla som, že má v ruke obväz.
„Na volejbale ju náhodou trafila lopta a ako spadla, tak si buchla hlavu o zem.“ Vysvetľoval pohotový Andrej.
„Náhodou? Toto vyzerá skôr ako útok.“ Skonštatovala ironicky.
„Možno. Je v poriadku?“ spýtal sa starostlivo a pohladil mi tvár.
„Asi hej. Obviažem jej to, ale mala by ísť radšej domov.“ Povedala žienka a začala prikladať obväz k mojej hlave.
„Au...“ zaukala som ako sa mi dotkla bolestivého miesta.
„Mirka!“ zajasal Andrej, keď si všimol, že som už ako tak pri rozume.
„Čo sa stalo?“ položila som najzákladnejšiu otázku.
„Verča ťa trafila pri volejbale.“ Oznámil mi.
„Pomstila sa...“ zašomrala som si pre seba.
„To bolo nechtiac.“ Bránil ju automaticky Andrej.
„Určite.“ Odfrkla som mu. Zbadala som sa v zrkadle. Žienka mi obalila hlavu ako takej múmii.
„Musíš ísť domov.“ Povedala mi žienka.
„Som v pohode. Len ma trochu bolí hlava.“ Začala som jej odvrávať.
„Len choď domov. Odpočiň si.“ Kázala mi.
„No... teraz sa budem trepať cez pol mesta domov. Otca nemám doma. Nemá kto prísť po mňa.“ Povedala som jej.
„Ja ťa zaveziem.“ Hneď sa ponúkol Andrej.
„To naozaj nie je potrebné.“ Odporovala som mu.
„Ale je, poď!“ prikázal mi a podal mi ruku, aby som ľahšie zoskočila z postele. Doteraz som si nevšimla, že na nej sedím. Ja som sa ho chytila a pomaly vykráčala za ním.
Pri aute mi otvoril dvere ako gentleman a ja som si sadla do jeho tmavomodrého BMW. Dávno som v ňom nesedela. Keď som zacítila tú vôňu v ňom, okamžite sa mi vrátili spomienky na staré dobré časy.
„Si v pohode?“ spýtal sa ma, keď si vedľa mňa sadol a štartoval auto.
„Hej, len ma tvoja frajerka nenávidí a pokúsila sa ma zabiť.“ Povedala som mu s čo najpokojnejším tónom.
„Ale nepreháňaj. Ona to určite nespravila naschvál.“ Zase ju začal brániť. V podstate som sa natoľko nečudovala. Bola to predsa jeho baba.
„Iste.“ Zahundarala som si pre seba a posunula sa nižšie na sedadle. Túžila som byť už vonku z toho auta. Už sa mi ani tá vôňa viac nepáčila.
„Bolí ťa to?“ spýtal sa, nech nesedíme v tichu.
„Hej.“ Zaštekala som.
„Doma si daj nejaký aspirin, alebo také dačo.“ Radil mi. „Alebo ti dám tie tabletky, ktoré som ti dal, keď si spadla zo schodov a buchla si hlavu.“ Ach nie! Začal spomínať na staré časy. Voľakedy sme spolu boli v kine. Po skončení filmu som bola taká rozjarená, že som si nevšimla, že sme už pri schodisku a z úplného vrchu som sa skotúľala dole. A to schodisko nebolo nízke!
„To nemusíš.“ Oponovala som mu.
„Mám ich tu. Aha...“ a začal vyberať lieky z vrecka a medzitým sa snažil sústrediť na šoférovanie.
„Stále ich nosíš so sebou?“ zasmiala som sa, keď sa mu ich podarilo vyloviť z vrecka.
„Hej... Od kedy si ich potrebovala, vždy ich mám pre istotu so sebou.“ Zasmial sa a podal mi ich.
„Ďakujem.“ Vzala som si ich od neho.
„A... tu mám aj vodu.“ Vytiahol odniekiaľ aj fľašku s vodou.
„Ty si teda riadne pripravený.“ Hovorila som berúc si fľašu z jeho ruky.
„Nikdy nevieš...“ usmial sa.
„Nikdy nevieš, kedy sa stretneš s nešikou.“ Doplnila som ho. „No, ale opíš mi prosím ťa ako som sa to vlastne dokaličila.“ Poprosila som ho. Bola som fakt zvedavá, koľko som bola mimo.
Andrej sa zasmial a začal hovoriť. „No tak hrali ste volejbal a ty si sa niekde zadívala a Verča smečovala a presne do tvojej hlavy. Teba to okamžite hodilo o zem. Všetci k tebe pribehli. Kričali sme po tebe, aby si sa prebrala, no ty si sa nemala k ničomu, tak som ťa zobral na ruky a zobral do ošetrovne. Tam som vysvetľoval sestričke, ako sa to stalo a potom si sa už začala preberať.“ Rozpovedal mi dej mojej nehody.
„Aspoň ste mali šou. Verona sa veľmi tešila, keď ma zložila?“ spýtala som sa a odpor k jeho priateľke som neskrývala.
„Netešila. Nebolo to naschvál.“ Oponoval mi.
Pomaly sme došli k nášmu domu.
„Veľmi pekne ti ďakujem.“ Povedala som mu úprimne.
„To je v pohode. Zvládneš vyjsť hore?“ spýtal sa ma. Prečo musel byť len taký starostlivý?!
„Jasné. Choď už...“ vystúpila som z auta. „Ahoj!“ pozdravila som sa mu.
„Maj sa.“ A on mne a pomaly som vycupkala po schodoch hore. On zacúval a odišiel.
Keďže mi žienka kázala oddychovať, doma som si ľahla spať. Lieky od Andreja asi zaberali, lebo ma hlave natoľko nebolela. Prebrala som sa, až keď sa nado mnou skláňal otec, ktorý sa čudoval, prečo som doma.
„Mirka, čo sa stalo?“ spýtal sa, keď som už bola úplne prebudená.
„Volejbal...“ vysvetlila som mu jednoslovne.
„Natoľko ťa trafila lopta?“ prekvapil sa.
„No... ani nie.. len ako ma trafila, asi som stratila rovnováhu a udrela som si hlavu o zem.“ Toto bolo už rozsiahlejšie vysvetľovanie.
„Aha. A inak si v poriadku?“ štandardná otázka.
„Hej. Len ma poslali domov zo školy, že nech oddychujem. Zavoláš prosím ťa Sise, že dnes nepôjdem na tréning?“ poprosila som otca.
„Jasné, jasné. Tak teda oddychuj.“ Rozlúčil sa so mnou a zabuchol za sebou dvere. „Mama príde domov pondelok.“ Nakukol ešte raz na chvíľu a oznámil mi. Neodpovedala som, len som sa na neho usmiala a kývla hlavou. Znova som zaspala.
Zobudila som sa. Bolo pol piate.. Rozmýšľala som, že čo som to dneska mala v pláne. No jasné! Dnes som mala ísť von s Peťom! Do riti! Okamžite som vyskočila z postele, ale posadila ma naspäť tupá bolesť v hlave a začiernilo sa mi pred očami.
„Do čerta!“ zanadávala som nahlas. Musím mu zavolať, napadlo mi. Začala som hľadať mobil. Kde som ho len položila?! A našla som ho. Bol vo vrecku džínsov. Našla som Peťovo číslo v kontaktoch. V tom som začula zvonček pri dverách. Hneď mi napadlo, že to je on. Mobil som hodila na posteľ, obliekla si džínsy a „bežala“ dole. Keď som zbadala človeka, ktorý stál vo dverách, stuhla mi krv v žilách. Nebol to Peťo. Bol to Kori.
„Kori?“ nesnažila som sa skrývať prekvapenie.
„Mirka. Keď mi Sisa povedala, čo sa stalo, strašne som sa zľakol.“ Vysypal zrazu.
„Ale neboj sa... Ja...ja som pohode.“ Začala som habkať. Nebude dobré, keď sa Kori a Peťo stretnú.
„Poď ďalej, Marek.“ Zapojil sa aj môj otec, ktorý nás doteraz len mlčky pozoroval.
„Ďakujem, Pali.“ No.. Áno. Kori si s mojím otcom tyká. Prečo musia mať také dobré vzťahy?!
Kori si to namieril do obývačky a čakal, že ho budem nasledovať. Aby som zachovala pokoj v našich dušiach, naozaj som ho nasledovala. Sadol si na sedačku a pozrel na mňa. Ja som si sadla do kresla oproti nemu a čakala, čo sa bude diať.
„Ako sa to vlastne stalo?“ spýtal sa ma po chvíli. Počas tej chvíli si prezeral moju mumifikovanú hlavu.
„Hrali sme volejbal a Verona ma trafila.“ Povedala som mu v skratke.
„Tá je teda riadna mrcha.“ Skonštatoval. „Ale to ťa lopta tak silno trafila?!“ prečo sa všetci museli nad týmto pozastavovať?!
„Nie... To ako som spadla na dlážku.“ Zopakovala som po x-tý krát.
„A veľmi to bolí?“ pozrel na mňa súcitne.
„Ani nie... Som v pohode. A ako bolo na tréningu?“ spýtala som sa niečo pre zmenu ja.
„Dobre. Bol tam ten chlapík. Ževraj 29. apríla bude ten turnaj. Dovtedy už budeš v pohode, nie?“
„Ja som už teraz v pohode.“ Opravila som ho. „A kde bude ten turnaj?“ znovu som sa spýtala.
„V hlavnom meste.“ Povedal mi.
„A to akože za jeden deň tam aj prídeme, aj zahráme a pôjdeme domov? Veď už len tá cesta nás unaví.“ Šomrala som si.
„Nie, nie. V piatok prídeme, v piatok zahráme a vyhráme a v sobotu pôjdeme domov.“ Čože? To akože dve noci budem spať mimo domu?! No super...
„To ako vážne?“ pozrela som na neho neveriacky.
„Hej. Prečo?“ prekvapilo ho moje nenadšenie.
„Nič, nič...“ nepovedala som mu radšej nič. A v tom zazvonil zvonček. Až som nadskočila. Teraz to už určite bude Peťo, pomyslela som si.
„Idem otvoriť.“ Oznámila som Korimu, ktorý si bezstarostne sedel na gauči. On prikývol a vytratila som sa z obývačky.
Prišla som k dverám. Párkrát som sa nadýchla a vydýchla a potom otvorila dvere.
„Mirka! Čo sa, do pekla, stalo?!“ skríkol Peťo, keď ma zočil.
„Pokoj, pokoj. Som okej.“ Snažila som sa upokojiť.
„Čo to má znamenať?“ bol stále vykoľajený. Kto by aj nebol, keby pred ním stála múmia.
„No... zranila som sa.“ Povedala som mu.
„Netušil som, že tenis je natoľko nebezpečný šport.“ Pokúsil sa o vtip.
„To nemám z tenisu. Toto sa stalo v škole na volejbale. Trafila ma lopta a.... tak ďalej.“ Nemala som chuť mu po stýkrát vysvetľovať každý detail môjho úrazu.
„To mi je ľúto. Takže nepôjdeme von. Môžeme aspoň pokecať tu.“ Sám sa pozval ďalej. A presne ako Kori si to namieril do obývačky. Z dverí bol dokonalý výhľad na sedačku a presne tam sa strhol Peťo a zastal.
„Ehm... čau!“ pozdravil Peťo Koriho. Ale nevyzeral ten pozdrav príliš priateľsky.
„Ahoj!“ odštekol aj Kori a vyskočil na nohy. Asi aby v prípade útoku bol pripravený. Nepochopím chlapčenskú psychiku.
„No... Peťo, toto je Kori. Kori toto je Peťo.“ Skočila som medzi nich a snažila sa ich zoznámiť. Obaja vykročili proti sebe a podali si ruku. Podľa zmeny farby rúk som si všimla, že stisk bol dosť silný.
„Ja som už v podstate na odchode.“ Vyhlásil Kori. Chvála Bohu, pomyslela som si!
„Zostaň.“ Použila som krátku formulku, ale nie príliš náruživo.
„Mám ešte nejakú prácu.“ Cítila som, že klame. Ale len nech ide. Nepotrebujem tu mať konflikt. Išla som ho vyprevadiť. Potom som sa vrátila k Peťovi, ktorý urazene sedel v kresle, kde som predtým sedela ja. Tak som si teda sadla na bývalé Koriho miesto.
„Ehm... Ja som ri chcela zavolať, aby si nechodil, že nebudem môcť ísť s takouto hlavou von, len práve prišiel Kori....“ začala som mu vysvetľovať.
„To bol ten, s ktorým si sa bozkávala na ten párty?“ skočil mi do reči. Vyzeral naštvane. Ale prečo vlastne? Nemal dôvod. Veď vtedy na tej párty bol aj on s dokonalou Alicou.
„No áno, bol to on.“ Dostala som zo seba.
„Čo tu robil?“ začalo to vyzerať ako výsluch. Prestávalo sa mi to páčiť.
„Dozvedel sa čo sa mi stalo a tak ma prišiel pozrieť. Ale... upokoj sa, prosím ťa.“ Rázne som ho poprosila, lebo som mala pocit, že s nepríjemnými otázkami neplánoval skončiť.
„Prepáč, prepáč. Som ešte vykoľajený z toho včerajška.“ Spamätal sa a znovu sa premenil na toho očarujúceho Peťa, ktorý sa mi tak páčil.
„A čo sa to vlastne stalo?“ spýtala som sa teraz ja.
„Podviedla ma. Dopočul som sa, že sa vrátila skôr z internátu, ona mi to však nedala vedieť. Bolo mi to hneď podozrivé. Tak som išiel za ňou, že ju prekvapím a načapal som ju s nejakým jej spolužiakom zo školy...“ rozpovedal mi svoj príbeh.
„Och... to fakt? To je dosť kruté.“ Skonštatovala som. V skutočnosti som nevedela, čo povedať, keďže ma ich rozchod veľmi, veľmi potešil.
„Je... Mohol som však vedieť, že baba ako ona nebude dlho verná.“ Vyzeralo to skôr akoby len rozmýšľal nahlas a nie sa so mnou rozprával.
„Tak si ťa možno proste nezaslúžila. A čo si jej povedal, keď si ich uvidel?“ bola som zvedavá. No čo som mala robiť? Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie.
„Nuž... najprv som toho chalana, ani neviem ako sa volá, strhol z nej, lebo ležali na sebe na gauči, jednu som mu vylepil, Alica začala bedákať, nech ho nebijem a potom som na ňu nakričal. Ona hovorila, že on pre ňu nič neznamená. Zapojil sa do našej hádky aj on. Dozvedel som sa, že toto nebolo prvýkrát. Pohádal sa s ňou aj on, ja som sa s ňou rozišiel a zabuchol dvere na ich dome. A už tam nikdy viac nechcem ísť!“ povedal rázne
„Juj... tak toto fakt poteší.“ Povedala som smutným tónom. Do izby vošiel otec.
„Fúha... chlapci sa tu dnes len tak striedajú.“ Skonštatoval. „Kde je Marek?“ spýtal sa ma?
„Išiel domov.“ Odpovedala som krátko. Dúfala som, že sa viac nebude vypytovať.
„Nevadí. Vitaj Peťo!“ zvolal nadšene otec a rozbehol sa podať ruku Peťovi.
„Dobrý deň!“ zareagoval pohotovo a už aj podával ruku môjmu otcovi.
„Mimochodom... pribudli nejaké filmy do mojej zbierky...“ povedal Peťovi. Potom pozrel na mňa a zbadal, že som rázne kývla hlavou. „Ale to môžeme prebrať inokedy.“ Dodal. A našťastie odišiel. My sme sa s Peťom ešte trošku rozprávali a potom už musel ísť domov.
„Ďakujem za návštevu.“ Povedala som mu pri odchode.
„Aj na nabudúce. Zavolám ti.“ Ževraj zavolám ti... Toto hovorievajú muži ženám, keď sa už s nimi nechcú stretnúť. Ale myslím, že v našom prípade to nehrozí.
„Dobre, ahoj!“ súhlasila som a znovu sa ku mne naklonil. Dali sme si pusu navzájom, no zatiaľ nie na ústa. Snáď raz príde aj to...
Spať som išla pomerne skoro. Aj zaspať sa mi darilo celkom dobre, aj napriek tomu, že som cez deň spala viac ako dojča. Tak som sa tešila, že na druhý deň nebola škola...
:-)))
(Agika, 25. 9. 2011 20:15)