3 MESIACE-14.KAPITOLA
7.apríl 2011-štvrtok
A je tu ďalší deň. Kto vie čo ma čaká. Kto vie do akého problému sa namočím. Ale nie! Bude to fajn. Bude svietiť slniečko, vtáčiky budú štebotať... Ale radšej nech sú ticho. Presne takéto ideálne počasie bolo, keď sa so mnou rozišiel Andrej. Radšej nech prší, sú blesky a nech vtáčiky čušia. Len nech ma nečaká taký šok ako v ten deň. To som vtedy fakt nečakala. Bol to silný úder pod pás. Rovno do brucha. Au...
Ďalší dôvod, prečo sa obávam dneška je, že keď som vtedy raz videla Peťa s jeho dokonalou babou bol ku mne hnusný. A pár dní predtým bolo všetko v najlepšom poriadku. Takže sa obávam, aby to nedopadlo zase takisto. A keď si ešte spomeniem ako mi predvčerom naznačil, že robia so svojou babou a prečo s ňou chodí... No koniec. Teraz si vezmime situáciu, že by teoreticky začal so mnou chodiť. To aj mňa by využíval na to na čo ju?! Dúfam, že nie. Asi sa obávam zbytočne. Nádej, že chalan ako Peťo bude chodiť s babou ako som ja, je mizerná. Ale toto isté som si hovorila aj pri Andrejovi. A vyšlo to...
Asi by som mala prestať s týmito úvahami takto skoro ráno. Neprospieva mi to...
„Mirka? Ty sa na mňa hneváš?“ spýtala sa ma Lucia, keď sme sedeli spolu na matike a mali riešiť nejaký príklad.
„Nie, prečo?“ odvetila som jej, ale som sa neobťažovala zdvihnúť hlavu od príkladu.
„Hm... lebo sa spolu nejako nebavíme.“ Vravela ďalej, očkom som na ňu kukla a predvádzala pohľad á la zmoknutý pes.
„Ale bavíme. Veď aj teraz sa rozprávame.“ Dorátala som príklad. Aspoň ma už nebude rozptyľovať.
„No tak to sa teším. Pomôžeš mi?“ pozrela som do jej zošitu a mala tam napísané akurát tak zadanie. Takže sa začala so mnou baviť, len aby som jej pomohla. Nemala som náladu sa nad tým znervózňovať alebo nejako extrémne to riešiť, tak som jej len hodila zošit na lavicu a oprela sa o stoličku. Ona na mňa pochybovačne pozrela, ale rýchlo začala odpisovať príklad.
V poslednom čase prichádzam o kamarátov. Začalo to Korim, pokračuje to Luciou, kto bude ďalší. Len nech ma Maťo neopustí. Toho zase ja potrebujem na nemčinu. No nie! V tomto som rovnaká ako Lucia. Gratulujem si!
Keď sme už pri Korim. Ešte stále som nevymyslela adekvátne riešenie. Čo mu mám len povedať?! Ako sa mu ospravedlniť? Už zajtra sa stretneme na tenise. Zase po mne bude celý tréning zazerať a ja sa budem chcieť zahrabať pod tú najhlbšiu zem?! V tomto prípade skôr pod najhlbšiu antuku?!
A dnes ma čakal aj spevácky zbor. Najviac ma tam asi očakávala Verona, aby mi mohla urobiť aj v dnešný deň zo života peklo. Rozhodla som sa nejsť. Pokojne som sa prezúvala v šatni, keď som v tej chvíli vo dverách zočila Soňu.
„Všakže neuvažuješ o tom, že nepôjdeš na spevokol?!“ pozrela na mňa tým najprísnejším pohľadom. A to som si myslela, že sa vie len usmievať. Asi nie.
„Ehm... ja. Nie. Jasné, že som o tom neuvažovala.“ Na začiatku som zaváhala, ale potom, ako v poslednom čase dosť často, som sa rozhodla pre klamstvo.
„Hneď som si myslela. Počkám ťa v triede.“ Povedala a išla na pred. Tu som mala možnosť ujsť a tak sa vyhnúť spevokolu. Aj som to plánovala zrealizovať a keď som už bola za nebezpečnou pasážou, kde by ma už Soňa nemohla vidieť, išiel oproti mne Andrej a pod pazuchou niesol klavír. Bol to náš prvý bezprostredný kontakt od kedy sme sa rozišli.
„Čau!“ pozdravil ma a zdvihol kútiky úst. U neho to bolo niečo ako úsmev. Pripomenulo mi to staré časy, keď ma zvykol odprevádzať na autobusovú zastávku, tam ma bozkával, všetky staré tetky po nás zazerali, a jemu to absolútne neprekážalo. Vtedy sa zvykol takto usmievať. Alebo, keď sme si v zime urobili výlet do lesa. Husto snežilo, skoro sme nevideli pred seba, až sme napokon spadli do kopy snehu a začali sme sa smiať, tiež sa usmieval rovnako. Tento úsmev mi pripomenulo aj to, keď sa ma opýtal, či s ním budem chodiť, a keď som mu povedala „áno“ takto isto sa usmieval. Bolo to také krásne, keď sa to všetko začalo:
Boli Vianoce. Soňa vymyslela, že založ spevokol na škole, aby sme mali nejakú tú kultúru. Hneď sa dala do kopy skupinka ľudí- hudobníkov. V podstate sa už zloženie spevokolu nemenilo. V prvý deň, keď som prišla na miesto, kde sme mali nacvičovať, som si hneď všimla Andreja. Práve kládol klavír na stojan. On si ma hneď nevšimol. Až, keď sa narovnal. Potom pozrel svojimi krásnymi očami do tých mojich, menej pekných a usmial sa. Ja som bola v rozpakoch, ale nakoniec som sa tiež usmiala. Hodiny ubiehali, my sme sa stále viacej zbližovali, stali sa z nás najprv veľmi dobrí kamaráti a potom to nejako prerástlo do „lásky“.
Mali sme vianočný program. Vystúpenie sa nám podarilo úžasne. Spievali sme pesničku „All I want for Christmas is you“. Každý nám po skončení gratuloval. Postupne sa rozišli všetci diváci a zostali sme baliť aparatúru ja a Andrej. Ako som tak odkladala stojany, zrazu si nado mňa zastal a v rukách držal malú krabičku zabalenú do zlatého ligotavého papiera previazanú červenou stuhou.
„To je pre teba.“ Povedal mi a podával mi krabičku. „K Vianociam.“ Dodal, keď videl, že vám, či mám, či nemám zobrať krabičku. Napokon som si tú krabičku zobrala.
„Ale.. ale ja pre teba nič nemám.“ Povedala som sklamane namiesto poďakovania.
„Ja od teba nič nechcem. Vlastne... jedna vec by sa našla.“ Hovoril mi a medzitým ma chytil za ruku. „All I want for Christmas is you.“ Zaspieval jemne a melodicky. Ja som sa na neho stále neveriacky pozerala. „Chcela by si so mnou chodiť?“ dodal napokon.
„Áno.“ Odpovedala som mu a v tej chvíli sa zobrazil ten úsmev na jeho tvári, kvôli ktorému som tu teraz opísala celú históriu mňa a Andreja pred naším chodením...
„Ahoj.“ Pozdravila som sa mu po dobre veľkej chvíľke. Asi videl, že som sa na chvíľu zasnívala. Len hlupák by si to nebol všimol.
„Ty nejdeš na spevokol?“ spýtal sa ma. A oprel klavír o zem. Zrejme mu už začínal byť ťažký. To riadne dlho som musela byť mimo.
„Ehm...“ začala som habkať.
„Poď! Bez teba to bude na prd.“ Začal ma presviedčať. Nemohla som tomu uveriť. Môj ex ma presviedča, aby som išla na spevokol, kde je aj jeho aktuálna baba. Prestávam rozumieť normám dnešného sveta.
„Ja asi s tým spevokolom nadobro skončím.“ Povedala som mu so zvesenou hlavou.
„Kvôli...?“ neopovážil sa to ani on vysloviť.
„Áno. Nie je to vhodné.“ Pokračovala som svojím trpiteľským tónom hlasu.
„Lenže bez teba ten spevokol nebude ono.“ Presviedčal ma ďalej.
„Ale bude. Ja si myslím, že aká je Veronika šikovná, stihne aj hrať na flaute, aj spievať sólo.“ Iste si všimol značnú dávku irónie v mojom tóne. Nereagoval na to, len sa zasmial.
„Vy ste ešte tu?! Už na vás čakáme!“ začula som Soňu ako na nás kričí zo schodov.
„Už ideme.“ Povedal za nás oboch Andrej a tým rozhodol, že idem na spevokol. Nedobrovoľne.
Keď sme vstúpili naraz do triedy s Andrejom, Veronu dobre, že čert nezobral od jedu. Uvidela som, ako očervenela a zaťala päsťami do flauty. Nechcela by som byť tou flautou v tej chvíli. Muselo ju to bolieť. Andrej sa musel ísť postaviť vedľa Verony. Ona mu, samozrejme, hneď začala robiť výčitky, že kde v pekle bol...
„Dobre, začneme.“ Zavelila Soňa a my ako poslušné detičky sme sa začali rozospievavať. Postupne sme si dali nejaké technické cvičenia a prešli sme ku konkrétnej pesničke „Happy Ending“
Začali sme spolu spievať refrén. Klavír nám do toho pekne hral. Prišlo moje sólo. Spievala som, išlo mi to dobre. Ale prišli moje „obľúbené“ výšky. Nevydalo mi to a vyznelo to trošku falošne. Verona to, jasné, že stihla okomentovať.
„Trochu mimo.“ Moje uši zachytili jej nepríjemný hlas. Až ma striaslo. Myslím, že som na ňu alergická. Raz v Súdnej sieni som videla prípad, kde bola manželka alergická na svojho muža a zvykla sa z neho vyhádzať. Myslím, že som podobný prípad. Vyhádžem sa od Verony.
„To nič.“ Ozval sa Andrej. Až mi dych zastal. On sa ma zastáva. „Daj jej pokoj.“ Ozval sa znova.
„Čože? Veď bola totálne mimo!“ protestovala Verona.
„Nebolo to až také strašné, že by si z toho musela robiť katastrofu, Verča.“ A znovu. Andrej sa ma zastal pred svojou babou. Vau!
„No pokoj, pokoj. Mirka, poď ešte raz a pozor na tie výšky. Nezľakni sa ich. Ty to dáš.“ Zasiahla Soňa v čas. Hrozilo, že si skočia do vlasov.
Po tomto podporovaní mi to už išlo skvele. Veronu čert nakoniec nezobral, ale nechýbalo k tomu veľa. Snáď ju zoberie inokedy.
Dnešný deň dopadol nakoniec úžasne. Ale predsa je tu len jedna vec, ktorá ma mrzí. Ešte stále som sa nepreniesla cez Andreja. Keď som ho vtedy uvidela, znovu sa vo mne prebudili tie staré city. Znovu som mala chuť ho objať, pobozkať ho a povedať mu, ako veľmi ho ľúbim. Ale to už nesmiem. Teraz patrí inej a ja sa s tým musím zmieriť. Ako potešenie mi prišlo prezvonenie od Peťa. Ja som ho, samozrejme, hneď prezvonila naspäť. O päť minút mi došla od neho sms-ka: „Nespíš ešte? :)“ so smajlíkom. Aké milé. Smajlíci ma vždy dostanú. Pozrela som na hodinky. Bolo pol dvanástej. O takomto čase som už zvyčajne zvykla spať, ale teraz som mala plnú hlavu Andreja.
Ja som mu odpísala: „Nedokážem zaspať. A čo ty?“ Logiku tejto správy som si uvedomila, až keď som ju odoslala. Predsa jediná otázka, na ktorú neexistuje kladná odpoveď je: Spíš? A ja sa ho to opýtam v správe. A takto prebiehalo naše sms-kovanie:
On: Som na tom podobne. Asi veľa rozmýšľame nad niečím...
Ja: Asi. Alebo skôr nad niekým.
On: Trápi ťa niečo?
Ja: Nie. Len mám zmiešané pocity.
On: To ja mám stále.
Ja: No povedz, čo sa stalo.
On: Rozišiel som sa s Alicou. (Div, že mi mobil nevypadol z ruky, keď som to čítala. Takže on sa rozišiel s tou svojou dokonalou babou?! A jej meno bolo Alica?! Čo ich už nenapĺňal spoločný sexuálny život počas víkendov? Ale HURÁÁÁ!!!)
Ja: S Alicou? S tvojou babou? :O (Nemohla som si odpustiť toho začudovaného smajlíka)
On: Hej... môžem ti zavolať? (On mi chce volať?! Jeden šok za druhým.)
Ja: Jasné.
A on naozaj zavolal. Moje krásne zvonenie od Rihanny sa rozospievalo a ja som zdvihla.
„Ahoj, Mirka.“ Ozval sa jeho smutný hlas v telefóne. Nebol to ten bezstarostný tón, ktorý stále počujem z jeho úst. Teraz znel, akoby ho niečo veľmi trápilo.
„Ahoj. Tak čo sa stalo?“ prešla som rovno k veci. Mohla som to spraviť aj citlivejšie.
„No... je koniec.“ Povedal krátko.
„Ako to? Prečo?“ začala som sa vášnivo vypytovať. „Teda, ak môžem vedieť.“ Dodala som napokon zo slušnosti.
„Podviedla ma.“ Vyriekol potichu. Nemohla som tomu uveriť. Ako mohla Alica podviesť takého úžasného chalana ako je Peťo...
„Čože?“ vypľula som zo seba a ani som sa nepokúšala skrývať prekvapenie.
„Hej. Zajtra sa stretneme? Chcel by som sa s tebou porozprávať.“ Hovoril stále smrteľne vážne. Kebyže ho nepoznám (v podstate ho nepoznám poriadne), pomyslím si, že si teraz po dotelefonovaní pôjde podrezať žily, ale to mu, myslím, nehrozí.
„No... môžeme.“ Potešila som sa, ale radšej som si dávala pozor na príliš nadšený tón hlasu. Ešte by si to rozmyslel.
„Kedy máš čas?“ spýtal sa ma.
„Ehm...“ zamyslela som sa na chvíľu. „Po škole mám tréning, tak po ňom. Okolo piatej budem doma.“ Rozpomenula som sa na môj harmonogram.
„Dobre, prídem po teba.“ Ešte vždy ho neopustil ten tón. Síce aj ja som bola dosť bez nálady v ten deň, keď sme sa rozišli s, už spomínaným, Andrejom.
„Okej.“ Usmiala som sa v duchu.
„Dobrú noc.“ Povedal napokon s trošku milším hlasom.
„Aj tebe.“ A zložila som.
Túto noc som spala asi tak štyri hodiny. Kto by vedel spať viac na mojom mieste?! Mala som plnú hlavu Andreja a Peťa... Bola som z nich fakt zúfalá.
Komentáře
Přehled komentářů
Čím ďalej, tým viacej sa to zamotáva a to sa mi veľmi páči :D Mohlo by to vyjsť aj knižne!
:) :)
(Gretii, 14. 9. 2011 19:41)