Jdi na obsah Jdi na menu
 


3 MESIACE-13.KAPITOLA

7. 9. 2011

 5. apríl 2011-utorok

 

            Svitol nový deň a s ním aj nové skúsenosti do života. Fuj! Toto znelo ako nejaká nepodarená zvučka do reklamy na cereálie.

            Ale! Ak si dobre spomínam, dnes mali prísť Peťovci. Aká škoda, že to auto zrazilo mamu presne včera! Nemohlo ju zraziť radšej zajtra?! Asi som dosť morbídna! Nemalo ju zraziť vôbec...

Ale hlavná vec teraz je, že Peťovci nevedia, že mama je mimo, takže dnes večer predsa prídu. Mám sa na čo tešiť. Teda, ak sa dotrepe Peťo.

            „Čo si dnes taká?“ skočil do mojich myšlienok Maťo na hodine nemčiny, keď som sa snažila si spomenúť ako sa skloňuje nepravidelné sloveso „brennnen“ .

„Hm? Aká som?!“ strhla som sa, keď ma oslovil.

„Bez nálady.“ Povedal.

„Jaj... no mamu včera zrazilo auto a je v nemocnici.“ Povedala som mu, ale tak trochu bez emócií... Akoby mi to bolo jedno. Ale jedno mi to určite nebolo. Len viem, že bude v poriadku, tak si z toho nerobím ťažkú hlavu. V podstate to má výhodu, že ju zrazilo. Že akú? Dobre dlho nebude variť tie svoje špecialitky z časopisov. Vyhneme sa otrave žalúdka.

„Och. A je v poriadku?“ prekvapil sa mojou reakciou.

„Hej... Je v pohode. Má len otras mozgu a zlomenú ruku.“ Odvetila som stále akosi bez emócií. Potom som nazrela do učebnice a napísala ako sa asi skloňuje „brennen“ v „ich“ osobe.

„Máš to zle.“ Klepkal mi ceruzkou po zošite Maťo.

„Daj to sem!“ pritiahla som si jeho zošit a začala odpisovať kompletne dokončené cvičenie. „Dikes!“ dodala som na záver.

„Ehm... Mám pocit, že ťa netrápi len mamino zrazenie.“ Začal opatrne rýpať.

„Hej?“ to som mu fakt mala hneď zavesiť na nos, ako som vysrala s Korim?!

„Hej. Niečo sa stalo na tej Luciinej párty, že?“ trafil do čierneho. Ďalší chalan, ktorý je dobrý v dedukcii.

„Presne.“ Priznala som.

„Tak? Čo sa stalo?“ začal sa vypytovať.

„Nebavte sa!“ zakričala po nás medzitým nemčinárka. My sme nereagovali, len sme sa zošuchli nižšie na stoličke.

„Pamätáš si Koriho?“ začala som.

„Toho rockera?“ rozpamätal sa rýchlo Maťo.

„Toho. Tak s ním som išla k Lucii. A tak trochu som chcela, aby Aďo žiarlil... No a tak trochu som sa bozkávala s Korim a on to asi zobral príliš vážne. Keď som prišla včera na tenisové kurty, začal ma objímať. Zrejem si myslel, že teraz akože niečo spolu riešime.“ Šepkala som mu.

„Ou... prepáč, ale pekne si ho využila.“ Povedal úprimne bez okolkov.

„Ja viem! A najviac ma trápi, že takéto správanie je hodné akurát tak Verony!“ znervózňovala som sa.

„Hej... ale ty si stokrát lepšia než ona. Ospravedlň sa mu a jeho to prejde. Snáď...“ ten teda dokáže človeka podporiť.

„Budem musieť.“ Priznala som.

„Dobre, Mirka, čítaj prvú vetu.“ Zahlásila profesorka a začala som čítať „svoju“ vetu.

            Matika. Neviem, prečo je vlastne povinná. Mala by byť skôr ako voliteľný predmet. Neznášam ju. Neznášam ju ešte viac ako nemčinu.

„Skontrolujeme si domáce úlohy.“ Zahlásil profesor. Ja som bleskurýchlo otvorila zočiť a videla tam len zadanie, ale žiadne riešenie. Do riti! Otvorila som rýchlo aj učebnicu a začala počítať.  Mala som ešte dosť veľa výpočtov pred sebou, keď ma profesor vyzval: Mirka, prvý výsledok je koľko?“

„Ehm...“ začala som habkať, potom som zbadala záporné číslo v zadaní a sebavedomo vyhlásila. „Nemá to riešenie.“ Bola som na seba hrdá, že mi to tak rýchlo doplo.

„Lebo?“ pýtal sa opäť.

„Lebo je tam záporné číslo.“ Odvetila som mu.

„Presne tak, ďalej, Lucia, druhý výsledok...“ zvyšok hodiny som nedávala pozor. Rozmýšľala som nad správnym ospravedlnením pre Koriho.

Po škole som zašla aj za mamou. Bola v pohode, len hlava ju stále bolela.

            Došla som domov. Rovno som si to namierila do maminej pracovne zistiť, kedy prídu Peťovci. Hľadala som tam niečo ako diár. V stolnom šuplíku som ho aj našla. Nalistovala som si dnešný dátum a pozerala mená. Zistila som, že majú prísť o piatej. Mala som ešte dve hodiny kým prídu.

            Aj mi napadlo, či by som sa nemala nejako krásne nahodiť, ale potom mi došlo, že to by bolo príliš nápadné a tak som zostala v tom, v čom som bola v škole.

„Dobrý deň!“ privítala som s prekvapivým úsmevom celú Peťovu rodinku. Očkom som pozrela na Peťa a venoval mi krásny úsmev.

„Prišli sme za pani Malecovou.“ Povedal bez pozdravu „sympatický“ Peťov fotrík.

„Ou... no ona je mimo. Včera ju zrazilo auto a v tom zhone sme vám zabudli dať vedieť, že dnes, ani nejaký čas nebude k dispozícii.“ Hrala som svoje dokonale premyslené divadielko pod názvom : Tváriť sa zaskočene.

„Och, naozaj, to nám je veľmi ľúto.“ Prejavila súcit Peťova maličká mamička.

„A kedy bude k dispozícii?“ Zato Peťov otec neprejavil ani štipku poľutovania. Veľmi rozdielny pár.  Tu asi naozaj platí pravidlo, že sa protiklady priťahujú. Ale, že až natoľko...?!

„No myslím, že do takého týždňa už bude doma a potom sa spolu môžete... dorovnať.“ Nenapadlo ma žiadne vhodnejšie slovo.  „Ona sa vám ozve.“ Dodala som nech vyzerám inteligentnejšie.

„Aha, fajn.“ Zareagoval Peťov otec. Trošku som bola z neho sklamaná.

„Ehm... mami? Môžem chvíľku zostať?“ spýtal sa Peťo mami, kým na ňu hľadel psím pohľadom.

„Tu?“ prekvapila sa jeho mama.

„Hej, pokecať s Mirkou.“ Pri slove Mirka, žmurkol na mňa.

„A ako prídeš domov?“ spýtala sa ho dosť praktickú otázku mama.

„Taxíkom...?“ odsekol jej tak trošku kruto. Zase to jeho podivuhodné správanie.

Čo to má znamenať?!

„Peniaze máš?“ opäť praktická otázka.

„Jasné, že mám prachy mama.“ Odsekol jej a vošiel do domu. „Čaute!“ tak povediac, vyhodil svojich rodičov z môjho domu.

„Dovidenia!“ chcela som uvoľniť napätú situáciu a tak som sa pekne pozdravila a usmiala. Potom odišli.

            „Občas sú riadne otravní!“ zašomral Peťo, keď sme sa usadili v kuchyni.

„Ale nie. Len starostliví.“ Bránila som jeho rodičov.

„Keď myslíš...“ odsekol. Mala som pocit, že dnes nemá práve svoj najšťastnejší deň. Bodaj by bol milý aj napriek tomu.

„Dáš si niečo? Kolu, sprite...?“ ponúkla som ho, aby nestála reč. Myslím, že sa zlepšujem v konverzácii s chlapcom, po ktorom šaliem.

„Hej, sprite.“ Odvetil a ja som behom zmizla v kuchyni. Po chvíli som sa vrátila aj s dvoma pohármi a s fľašou spritu. Jeho som našla ako si pozerá otcovu zbierku dvd-čiek.

„Máte tu zaujímavé veci.“ Zhodnotil. Pri pozeraní na ne vyzeral ako obrovský odborník na filmy zo 70-tych rokov. No stále vyzeral strašne, strašne sexy!

„Naozaj? Sú to otcove filmy zo 70-tych rokov. Nedá na ne dopustiť.“ Hovorila som mu počas nalievania do pohára.

„Podľa mňa sú úžasné.“ Povedal, keď som si zastala vedľa neho a podávala mu pohár. Potom som od neho odkukala postoj a rovnako znalecky sa pozrela na stojan s dvd-čkami. No asi vám ej jasné, že som nesústredila na ne, ale na niečo celkom iné.

„Môže byť. Ja osobne som z nich ani jeden nevidela.“ Priznala som sa.

„Nie? To je ako možné?“ zaskočilo ho to.

„Tak, že Mirka je len na tie usmrkané telenovely Šeherezádinho typu.“ Odpovedal za mňa môj otec, ktorý práve vstúpil do miestnosti a mňa tým zhodil k čiernej zemi. Celá som očervenela.

„Ach, dobrý deň!“ pozdravil sa hneď Peťo.

„Ahojte! Tak chlapče, vidím, že sa ti páčia moje filmy.“ No super! Teraz sa s ním bude baviť môj otec. Tak trochu ma odsunuli na vedľajšiu koľaj.

„Áno, máte naozaj úžasnú zbierku. Napríklad tento, El Topo, je to super film. Žiadny z novodobých filmov sa mu nemôže rovnať.“ Hovoril zapálene Peťo.

„Máš naozaj dobrý vkus. Keby sa trochu z neho prenieslo aj na Mirku.“ Mrkol po mne otec, keď som urazene sedela na gauči a upíjala si z pohára.

„Ona časom zistí, čo je dobré.“ Zasmial sa a ja som po ňom hodila opovržlivý pohľad, čo ho rozosmialo ešte viac.

S otcom rozobrali každý jeden film, ktorý mal otec v stojane. Bolo ich pätnásť! Teda možno aj viac, lebo pätnástom som vyhlásila: Nejdeme si sadnúť do záhrady?“

„Ehm... môžeme.“ Privolil zaskočený Peťo, na ktorom som videla, že by mu bolo viac po vôli zostať s otcom a komentovať nudné filmy.

„Poď!“ prikázala som mu a ťahala ho cez terasu von. On sa zrejem môjho tónu zľakol a poslušne ma nasledoval.

Usadili sme sa v altánku vedľa bazéna.

„Máte to tu pekné.“ Pochválil našu záhradu.

„Ďakujem!“ odsekla som.

„Hneváš sa na mňa, že som kecal s tvojím fotrom?“ trafil do čierneho.

„Nie.“ Zaklamala som, no on si to všimol. Kto by si to aj nebol všimol?!

„Aha, no dobre. V piatok som ťa videl.“ Zmenil bleskurýchle tému.

„Naozaj?“ tvárila som sa zaskočene.

„Áno, na tej párty. Frajerka ma tam vytiahla. Myslím, že aj ty si tam mala frajera.“ Hovoril mi a konečne si odpil so spritu. Muselo mu vyschnúť v ústach po toľkom záživnom rozoberaní zaujímavých filmov s mojím otcom.

„Nie! Teda... Áno, bola som tam a nie, nebola som tam s frajerom.“ Vysvetľovala som.

„Fakt? A kto bol ten chalan, s ktorým si tam bola?“ zisťoval. Žeby môj pôvodný plán bol vyšiel? Óóó... to by bolo skvelé.

„Kamarát.“ Odpovedala som mu a nepozerala mu pritom do očí.

„To sa bežne bozkávaš s kamarátmi?“ Vau! Zacítila som v jeho hlase štipku irónie. Potešilo ma to.

„Ehm... Ani nie...“ snažila som sa dostať zo seba vyhýbavú odpoveď.

„Tak?“ nedal sa a ďalej zapáral.

„No ja neviem... Tak to prišlo. Ale nebolo to nič vážneho.“ Uistila som ho. Neodpovedal na to, len pozrel do zeme a usmial sa.

„A ako sa má tvoja frajerka?“ spýtala som sa ho, keď dlhšiu chvíľu nič nehovoril. Mala som pocit, že nad niečím silno rozmýšľal.

„Asi fajn. Už dva dni som o nej nepočul.“ Povedal akoby ho to absolútne netrápilo. Ja som na neho len vypúlila oči.

„Ako to?“ ani som sa nepokúšala skrývať prekvapenie.

„No, ona je na internáte a nie sme spolu tak často.“ Ale veď to predsa nie je výhovorka. Nie sme v 18. storočí, že sa aj na poštu čakalo týždne. Dnes by mohol mať toľko možností.

„Jáj?! A čo mobil, či internet?“ hovorila som priamo.

„Tak... Ja neviem... Asi je nám dosť, keď sa vidíme cez víkend a vtedy si to spolu užijeme. Ani jeden z nás nie je na zbytočné slová...“ fúha! Týmto mi veľmi zreteľne a priamočiaro naznačil, že má svoju priateľku len na jednu vec!

„Ou... takže tak...“ nedokázala som zo seba vypotiť žiadne zmysluplnejšie slová.

„Koľko je hodín?“ spýtal sa zrazu. Ja som mu ukázala na náramkové hodinky, ktoré som mala na rukách. „Ja radšej digitálne.“ Zasmial sa a vytiahol mobil z vrecka a pozrel naň. „No, pomaly by som asi aj mohol ísť. A ešte jedna vec. Nemám tvoje číslo. Dáš mi ho?“ spýtal a vyčaril ten svoj úsmev. V momente som zabudla na to, čo robí so svojou priateľkou cez víkend a poslušne mu diktovala číslo. „Ďakujem.“ A znova som zazrela v úsmeve jeho chrup. Potom si zavolal taxík a išla som ho vyprevadiť ku dverám. Do piatich minút trúbil pred domom.

„No... tak sa maj.“ Začal sa váhavo lúčiť. Potom bez všetkých okolkov sa ku mne naklonil a dal mi pusu na líce. Očervenela som a tak trochu som sa mu zabudla pozdraviť. „Ahoj!“ povedal hlasnejšie. Asi si si všimol, že som mimo.

„Čau!“ spamätala som sa a stále s farebnejšou farbou tváre ako je normálne som sa pokúsila usmiať. On si strčil ruky do vrecka a zoskackal po schodoch rovno do taxíka. Ešte mi stihol aj zakývať.

            Večer, keď som išla spať, som si ani neumyla tvár, nech tam mám najdlhšie jeho bozk. Aké trápne ja viem! A okolo pol jedenástej večer ma prezvonil a ja jeho späť. Aké milé! A o pár minút neskôr mi prišla sms-ka : Dobrú noc! :) Peťo

Lietala som niekde v oblakoch. Vznášala som sa ako to najľahšie páperie a snívala. No a samozrejme, ako slušnosť káže, som mu odpísala: Aj tebe dobrú noc :) .

A zaspala som. Môžete trikrát hádať o kom som snívala túto noc.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

komentar

(e2, 7. 9. 2011 20:13)

Hm ten Peto ma ale povahu :DD no som zvedava ci tyto sa daju dokopy...a som rada ze si nas nenechala dlho cakat na dalsiu kapitolu :)))

Re: komentar

(milka, 7. 9. 2011 20:15)

obcas si dam aj na cas :D