3 MESIACE-11.KAPITOLA
1.apríl.2011-piatok
1.apríl! Dnes by som si mala dať pozor. Nechcem, aby ma niekto nachytal. Lucia si asi neuvedomovala dátum, keď párty stanovila presne na 1.apríl. Len, aby ju niekto nenachytal, že nikto nakoniec nepríde. To by bola iná haluz...
Ráno som vstala a poobliekala sa ako v iné dni. Keďže bol už ten prvý apríl, obliekla som sa veselo farebne. Nech poriadne svietim. Medzi časom som dostala od mamy ešte jedny „úžasné“ lodičky červenej farby, ktoré som si napokon dnes obula. Zladila som ich s modro-bielym prúžkovaným tričkom, naň som si dala červený kabátik a obyčajné rifle. Bola som viac než spokojná so svojím vzhľadom, tak som sa sebavedomo vybrala do školy.
Nastúpila som na autobus. Pohľadom som blúdila po autobuse a hľadala tam Peťa. Jasné, že keď som ho tam očakávala nebol tam. Ach, ten hlúpy zákon schválnosti.
„No, jasné, že prídem dnes večer! Ja tam chýbať nemôžem.“ Začula som Veronin hlas ako hovorila svojej pätolízačke Monike. Stáli vo vestibule školy
„To som rada.“ Vydýchla si Monika a vyzerala, že už je konečne spokojná, keď jej Verona odsúhlasila účasť. Akú účasť vlastne?!
„Aha, kto ide!“ zvolala a ukazovala na mňa prstom. To ju v škôlke neučili, že sa to nepatrí?!
„Ach, tá chudera. Myslí si, že vyzerá štýlovo!“ hovorila Monika, čo najhlasnejšie. Nieže prepočujem čo i len jedno slovko.
Ja som sa ich snažila ignorovať a chcela som len tak prejsť okolo nich. Nemala som náladu na ranné hádky. No naša milovaná Veronika zrejme áno.
„Mirka! To ma ani nepozdravíš?“ skríkla po mne, keď som už takmer bola v nedohľade za ňou.
„Čau!“ odvrkla som jej a dúfala, že ma nebude prenasledovať a zapárať do mňa.
„Včera si sa nám na spevokole nejako rozkašľala. Čo sa stalo?“ hovorila naoko súcitným tónom. Kebyže ju nepoznám, tak si pomyslím, že sa ma pýta naozaj a že ju môj zdravotný stav zaujíma.
„Bolí ma hrdlo.“ Opäť som bola stručná. Chcela som sa jej zbaviť.
„No isteže. Len sa nám vylieč, aby ťa nemusel niekto nahradiť!“ toto znelo ako vyhrážka. Nikto v spevokole nespieva tak dobre ako ja. Nebála som sa nahradenia. Síce... Žeby ma chcela nahradiť Verona? To nie... Ona hrá predsa na flaute. Ona spievať nevie...Či?!
„Neboj sa. Budem v pohode.“ Povedala som jej drzo v nádeji, že definitívne zmizne.
„Tak to dúfam. Nemôžeš premeškať dnešnú Luciinu párty, však?“ čože? Tak ona potvrdzovala účasť na Luciinej párty. Lucia dobre vie, že Veronu neznášam a ona ju pozve?!
„Ehm... hej!“ vypľula som a rozbehla sa od nej. Nechala ma potom už na pokoji. Asi sa jej nechcelo za mnou bežať.
„Ty si pozvala aj tú sviňu?!“ vybehla som na Luciu, len čo som sa dostala k nej.
„Ahoj. Tiež ťa rada vidím.“ Povedala bezstarostne.
„Ty si pozvala na svoju párty Veronu?“ zopakovala som svoju otázku trošku miernejšie.
„Ach....tak o toto ide.“ Došlo Lucii, že prečo sa správam tak „drsne“.
„Hej! Prečo si ju pozvala?!“ pýtala som sa naďalej, keďže som sa odpovede stále nedočkala.
„Nuž... veď patrí medzi najpopulárnejšie baby v škole. Ona musí byť na každej párty.“ Čože? Neverila som vlastným ušiam. Lucia nepatrila do Veroninho fanklubu, tak nechápem, ako toto mohla vypustiť z úst.
„To myslíš vážne?“ vyvaľovala som na ňu oči.
„Áno. Prečo? Máš s tým problém?“ ja tuším zájdem k ušnému. Nie! K psychiatrovi!
„Či s tým mám problém. Nie... vôbec!“ vyzerala som ako pred infarktom. „Mne sa zdalo, že neznášaš Veronu rovnako ako ja. Ale asi som sa mýlila.“ Nevychádzala som z úžasu. Ale v zlom slova zmysle.
„No...neznášala som. Ale od tej minulej párty sme sa celkom skamošili a bola v pohode. Tak som sa rozhodla ju pozvať. Skús to s ňou aj ty. Nie je až taká zlá ako si myslíš.“ Hovorila mi. Ja sa na ňu len kukala a...
„Kto si a čo si spravila s Luciou?“ prešla som na inú taktiku. Použitím vety z filmov som si myslela, že obmäkčím jej srdce a že odvolá Veroninu účasť na párty, no nestalo sa. Zvozila ma za to, že Verone nedám šancu a ju súdim bez toho, aby som ju spoznala.
„Tak, vieš čo? Keď ti je Verona zrazu taká úžasná kamoška, ani si nevšimneš, že ja na tej párty nebudem.“ Zareagovala som na jej výčitky.
„Mirka, neblázni! Ja chcem, aby si tam bola. Len budeš musieť tolerovať Veroniku.“ Už ju volá pekne. Je to zlé.
„Nie! Nikam nejdem!“ povedala som rozhodne a potom už začala hodina a celý deň v škole sme sa už o tom našťastie nebavili.
A prišiel čas aj na môj milovaný tenisový tréning.
„Čaute!“ hlasno som pozdravila všetkých, ktorý práve hrali tenis, alebo len tak sedeli pri stole. Zopár hlasov sa mi odzdravilo a ja som sa vybrala k Sise.
„Ahoj, Mirka!“ privítala ma svojou zvyčajnou frázou. Ja som jej znovu povedala „čau“ a vybrala sa prezliecť sa.
Vošla som, pokojne do šatne s očakávaním, že tam nikto nebude. Jasné, že som tam nebola sama, no to som zase zistila až v nesprávnu chvíľu. Vybrala som si z ruksaku tričko, mikinu a tepláky a začala sa vyzliekať. V tom zrazu prišiel Marek.
„Čau!“ zvolal nenútene.
„Kori, choď von! Prezliekam sa!“ neunúvala som sa ani pozdraviť, hneď som ho poslala kade ľahšie.
„Ale no. Čo sa hanbíš. Myslíš si, že si prvá baba, ktorú takto vidím?“ hovoril tým najflegmatickejším tónom, aký dokázal vypustiť z úst.
„To nie... ale vadíš mi tu.“ Hurá! Tričko som už mala na sebe. Ešte zvládnuť nohavice. Videla som jeho pohľad, akým pozeral na mňa. Vyzeral akoby sa na mňa chcel každú chvíľu vrhnúť. „Čo tak pozeráš?!“ vyštekla som po ňom.
„Si pekná. Páčiš sa mi.“ Úprimnosť. Ďalšia vlastnosť, ktorou je obdarený Kori. Všetko vždy povedal na rovinu. Rýchlo som si natiahla aj nohavice a plánovala vyjsť zo šatne. Kori mi však východ zablokoval.
„Čo podnikneme večer?“ spýtal sa ma akoby sme boli manželia a ako samozrejmosť si plánovali spoločný večer.
„No, s tebou nič. Pôvodne som chcela ísť na Luciinu párty, ale nejdem. Takže si asi stiahnem nejakú komédiu a budem ju pozerať.“ Objasnila som mu vlastné plány na večer.
„To je na nič. Zoberiem ťa niekam.“ Navrhol mi celkom milo, no po pondelkajšom incidente som nemala chuť s ním niekam ísť.
„Nie!“ odmietla som rozhodne a konečne sa dostala von.
„Stávka?“ navrhol.
„Nie!“ zopakovala som ešte podráždenejšie. Naša minulá stávka tiež dopadla zle.
„Bojíš sa, že zase prehráš?“ začal do mňa zapárať.
„Nie!“ zaklamal som. Pri tom som sa presne toho bála.
„Mirka, choď sa rozcvičiť!“ prikázala mi Sisa, keď som došla na náš kurt. Ja som si rýchlo pobehala, ponaťahovala sa a začala som hrať so Sisou. Asi v strede tréningu som si všimla, ako na kurt zavítal chlapík v okuliaroch. Bol to ten istý chlapík, ktorý tu bol pred týždňom a hľadal nové talenty. Ja som sa snažila hrať lepšie ako doteraz a chcela som urobiť na neho dojem. Po tréningu Sisa zhodnotila: Dnes to bolo super, snáď si to ten týpek všimol.“
„Dobrý deň!“ začula som hlboký mužský hlas. Pozdravil nás ten „týpek“ ako povedala Sisa. Bol to okolo 40-ročný muž a malou plešinkou na hlave. Na svoj vek vyzeral staršie, ale celkovo pôsobil šarmantne.
„Dobrý deň!“ slušne som zopakovala po ňom. Dúfala som, že aj týmto na neho spravím dojem.
„Som Dušan Babic a som hľadať tenisových talentov. Všimol som si ťa, keď si hrala. Bolo to fakt dosť dobré.“ Prešiel rovno k veci. Výborne. Aspoň nerobil trápne chvíľky napätia.
„Ehm...ďakujem.“ trošku som sa zabrblala. Nečakala som takúto priamu pochvalu.
„Hráš súťažne?“ spýtal sa ma so záujmom.
„No zatiaľ nie. Hrala som len vrámci mesta. To nebolo nič veľkého.“ Objasnila som mu.
„A mala by si záujem hrať vo veľkom?“ navrhol mi.
„Och... samozrejme.“ Odvetila som mu s jasnou dávkou nadšenia.
„Výborne! S tým chlapcom tam by ste mohli byť skvelý tým.“ Povedal a ukázal smerom k Marekovi. Ja som nemohla uveriť. Ja a tým s Marekom?! No určite...
„Môžete ho sem zavolať aj s jeho trénerom?“ poprosil Sisu chlapík, keď zbadal, že ja som trošku mimo.
„Maťo! Poďte sem aj s Marekom!“ zakričala na Marekovho trénera. O chvíľku stáli už pri nás. Marek si, samozrejme, zastal čo najbližšie ku mne.
„Som Dušan Babic, hľadač tenisových talentov. Takže, ja som tuto slečnám vysvetľoval, že ty, mladý muž, by si mohol tvoriť s touto slečnou úžasný tým. Mohli by ste spolu súťažiť vo štvorhre.“ Vysvetľoval.
„Naozaj? To by bolo skvelé!“ zareagoval pozitívne Maťo.
„Áno. Mohli by ste si dať teraz jeden rýchly krátky zápas, aby som vás ešte videl spolu na jednom kurte?“ navrhol Babic.
„Iste. Choďte na túto stranu, my dvaja budeme proti vám.“ Organizovala Sisa.
Ja som nič nehovorila len poslúchla a prešla na kurt. Postavila som sa k sieti a čakala kým si zastanú aj ostatní. Hra bola dobrá. Ja a Marek sme vyhrali.
„Ako som hovoril. Bude z vás skvelý tým.“ Potvrdil Babic. „Kedy máte najbližší tréning?“ spýtal sa.
„V pondelok.“ Odpovedali sme dvojhlasne s Marekom.
„Super. Prídem sa na vás pozrieť. A dohodneme sa, čo bude ďalej. Dovtedy dovidenia!“ rozlúčil sa a odišiel z kurtov.
„Dovi!“ pozdravili sme sa všetci štyria naraz.
„No super!“ potešil sa Maťo!
„To je skvelé. Budete najlepší!“ plesala Sisa.
„Hej...“ pokúsila som sa o úsmev. Tešila by som sa, keby som mohla hrať sama, a nie s Marekom. Dokáže byť odporný.
„Takže sa uvidíme v pondelok a začneme trénovať spolu.“ Zavelil Maťo.
„Fajn, tak sa majte.“ Vybrala som sa domov. Dúfala som, že ma nebude prenasledovať Marek. Našťastie mu tam Maťo našiel nejakú robotu a tak som mu unikla.
Konečne som došla domov. Dúfala som, že budem mať od všetkých pokoj.
„Čaute!“ zakričala som do domu.
„Ahoj, Miruška.“ Privítala ma mama. Vyšla z kuchyne a za ňou išiel aj mráčik dymu. Takže varila.
Tašku som zhodila len tak do kúta a išla za ňou do kuchyne.
„Čo varíš?“ zahrala som, že ma to zaujíma.
„V časopise som našla recept. Je to taká špecialitka. Toto.“ Ukazovala na obrázok v časopise. Na obrázku to vyzeralo dobré, ale v reáli a od mamy to ani z ďaleka nie je dobré.
„Vyzerá to skvele.“ Skonštatovala som.
„A ešte aké dobré to bude...Čo nové?“ zmenila tému.
„Hm... ani nič. Len na tenise nás oslovil jeden hľadač tenisových talentov a že mám hrať štvorhru s Korim.“ Vysypala som.
„No ale to je skvelé. Gratulujem! A ešte k tomu s Korim.“ Potešila sa mama. Koriho poznala veľmi dobre. Jeho a naša rodina sa spolu dosť intenzívne kamarátia. A z toho vyplýva, že sme sa dosť často stretávali. Teraz je to už lepšie, ale voľakedy...Ach...
Potom sme sa pokojne navečerali, ale okolo siedmej večer nám niekto zazvonil pri dverách. Keď som začula mamine jasanie, vedela som koľká odbila.
„Marek! Poď ďalej. Tak dávno sme sa nevideli! Ako sa majú vaši?“ počula som z dolu. Hneď som začala prevracať očami a ani náhodou som nemala náladu ísť dole.
„Mirka! Poď dole!“ kričala mi mama. Prečo?! Chcela som sa robiť, že nepočujem, ale keď už tretíkrát zakričala a tak hlasno, že to ešte aj naši piati susedia počuli, voľky-nevoľky som zišla dole.
„Ahoj!“ pozdravil ma Marek s úsmevom hodný Hollywoodu.
„Čau!“ a mne nebol ani náznak úsmevu.
„Že ty si zabudla na tú večernú párty. Veď sme sa dohodli, že tam pôjdeme spolu.“ Vybehol na mňa Marek.
„Ako si mohla zabudnúť?!“ karhala ma už aj mama.
„Čože? Veď ja som povedala...“ chcela som sa brániť, ale nemohla som. Marek mi skočil do reči.
„No poď, niečo spolu na teba vyberieme.“ Povedal a už ma aj ťahal hore po schodoch. Najprv som sa bránila, ale keď som zbadala mamin pohľad, poddala som sa a nechala sa viesť.
„Čo toto má znamenať?“ skríkla som na Koriho, keď sme došli do mojej izby.
„No čo asi?! Ideme spolu na tú párty. Nájdi si niečo na seba a poďme.“ Prikazoval mi a ako doma sa rozvalil na mojej posteli.
„Nie si trošku drzý?“ ihneď som ho z tej posteli chcela dostať dole, ale bezvýsledne. Nechala som ho tam a ja som stála nad ním s rukami v bok.
„No choď sa obliekať.“ Kázal mi zase.
„Tebe to stále nedošlo? Ja s tebou nikam nejdem.“ Rázne som mu vysvetľovala.
„Ale prečo? Daj mi jeden rozumný dôvod!“ stále sa nevzdával.
„Lebo tam bude Andrej s Veronou. Stačí?“ povedala som mu na rovinu, prečo nechcem ísť.
„To je teda dosť úbohý dôvod. Týmto tej mrche dáš najavo, že vyhrala. To chceš?“ v podstate mal pravdu. Bolo to, akoby som sa pred ňou chcela skryť.
„Nie... Mne to proste nepadne dobre, keď ich spolu vidím.“ Vysvetľovala som mu.
„Mirka! No tak! Vzchop sa! Poď a tým sa jej pomstíš.“ Povzbudzoval ma ďalej.
„Fajn.“ Privolila som na koniec.
„Daj si tie chutné čierne šaty, v ktorých si odfotená na Facebooku.“ A zase mi chcel rozkazovať.
„Ktoré? Tieto?“ načiahla som sa do skrini a vytiahla čierne šaty, ktoré mi siahali kúsok pod stehná. Bola som v nich dosť sexy.
„Áno, presne. Daj si ich.“ Kázal mi opäť.
„Mne je to už jedno.“ Vzdala som akékoľvek pokusy o nesúhlasenie a vošla do šatníka, aby som sa mohla prezliecť. Potom som si dala make-up, medzitým mi Kori niečo rozprával, väčšinou som ho ani nepočúvala, len mu prikyvovala.
„Dávajte si pozor.“ Lúčila sa s nami mama.
„Jasné...“ nechcela som u nej vzbudzovať strach, keďže nie je isté, že ma dnes večer nezadrží polícia za vraždu Verony.
„Nebojte sa o ňu. Bude so mnou, bude o ňu postarané.“ Uisťoval mamu aj Kori.
„Tak dobre.“ Asi ju to fakt upokojilo. No neviem, či by aj mňa upokojilo, keby moja dcéra išla na žúrku s rockerským rebelom. Mamu nikto nepochopí.
Došli sme na miesto. Lucii dom len tak žil hudbou. Všade okolo bolo plnou áut. Myslela som si, že je to takto len v amerických filmoch. Tak asi nie. Kori začal hľadať miesto. Jedno dosť dobré, blízko domu uvidel, ale už malo naň zálusk iné auto, ktoré sa tam snažilo nacúvať. Kori trhol volantom a šupol sa na to miesto on. Bolo to drzé, ale aspoň sme mali miesto.
Vystúpili sme von z auta a ja som sa o auto oprela a nehla sebou.
„No čo je? Nejdeš?“ ozval sa Kori, keď videl, že nejdem za ním.
„Ja si asi zavolám taxík a pôjdem domov.“ Povedala som.
„Neblázni! Veď sme už tu. No tak poď!“ a znovu ma presviedčal. „Poď!“ vyzval ma ešte a potiahol ma za ruku. Ja som sa poddala a kráčala oproti domu ruka v ruke s Korim.
Vošli sme dnu. Hudba tu bola silnejšia, hlučnejšia, nepríjemnejšia. Mám rada disco hudbu, ale nie tak hlasno. Všade naokolo ľudia. V rukách mali nejaké plastové poháre, pravdepodobne v nich bolo pivo, mojito s fantou, kola alebo tak ďalej... Brodili sme sa davom ľudí a hľadali nejaké miesto.
„Chceš si sadnúť?“ spýtal sa ma Kori.
„Hej.“ Precedila som pomedzi zuby. Dotiahol ma na gauč a zastal si nado mňa.
„Donesiem ti niečo?“ ponúkol sa.
„Sprite.“ Odvetila som mu krátko. Potom som sa pohodlne oprela na gauči a zízala na bozkávajúci sa pár, ktorý na sebe ležal vedľa mňa. „Nechutné!“ pomyslela som si.
„Ahój!“ započula som hlasný pozdrav za sebou. Obzrela som sa a pozerala som sa do tých najmodrejších očí v miestnosti, ak nie na celom svete.
„Čau.“ Zasmiala som sa. Na čom? Od radosti, že tu bol on. Bol tu Peťo.
„Čo ty tu?“ spýtal sa ma a vopchal sa medzi ten pár a mňa.
„No, túto párty organizuje moja kamoška, tak som tu. A ty si sa sem ako dostal?“ opýtala som sa ho pre zmenu ja.
„Ani neviem. Išiel som s partiou len tak von a zrazu niekto zahlásil, že ideme na nejakú žúrku a došli sme sem.“ Vysvetľoval mi
„Fajn, že ste sem trafili.“ Skonštatovala som.
„A ty tu prečo sedíš tak sama?“ zaujímal sa.
„No... pôvodne som sem vôbec nechcela ísť, ale nakoniec ma sem dotiahol kamoš a išiel mi pre pitie.“ Objasnila som mu.
„Vlastne, aj ja som išiel po pitie. Pre priateľku.“ No super! Je tu aj tá jeho dokonalá baba.
„Takže ideš?“ pozrela som na neho smutne.
„Mal by som. Snáď sa ešte stretneme a pokecáme dlhšie.“ Postavil sa a odišiel.
Práve sa vrátil aj Kori s dvoma pohármi a sadol si na Peťovo miesto.
„Kto to bol?“ spýtal sa ma.
„Jeden taký... poznám ho z busu.“ Vykrúcala som sa. A čo je ho vlastne do toho, kto to je?!
„No tu máš ten sprite a usmej sa trošku. Vyzeráš ako chodiace nešťastie.“ Snažil sa ma rozveseliť. Ja som mu neodpovedala, len si upila a oprela sa dozadu. Rozhliadla som sa po miestnosti, či niekde nezazriem tú mrchu Veronu. A, jasné, že práve prišla ruka v ruke s Andrejom. Oblečené mala asi to najsexy čo našla doma v skrini. Musela som uznať, že vyzerala dobre. Videla som, že sa brodia davom ľudí a idú niekam.
„Ty, Kori, idem na záchod.“ Zahlásila som a rozhodla sa, že ich budem sledovať.
„Fajn.“ Začula som Koriho, keď som už bola na ceste za tou krásnou dvojicou.
Došli za Luciou. Verona objala Luciu akoby boli odjakživa najlepšie kamarátky a potom jej začala niečo rozprávať. Mňa si, našťastie, nevšimli. Rozprávali sa asi päť minút. Andrej tam nad nimi zatiaľ len stál. Potom niečo povedal mrche a odišli od Lucii. Išli do časti domu, ktorá bola teraz premenená na tanečný parket. Verona a Andrej začali tancovať. Verona sa o neho obtierala ako posledná šľapka. Síce, veď to aj bola šľapla. Andrejovi sa to zrejme páčilo, lebo ju chytal za najrôznejšie miesta. Vyvrcholenie bolo, keď sa začali vášnivo bozkávať. Bolo mi z nich až zle!
A ďalšia rana pod pás. Na tanečný parket došli aj Peťo a slečna dokonalá. Bola znovu vo forme. Zlatisté vlasy jej viali kade-tade. Bol to zostrih z filmu. Ako, keď pustia ventilátor a daná osoba vás má totálne očariť. Jej sa to podarilo. Myslím, že som otvorila ústa a tak na ňu zízala. Peťo na ňu zaľúbene pozeral a mne to trhalo žily. Tak rada by som bola bývala na jej mieste. Prečo konečne nemôžem mať šťastie aj ja. A bum! Knock out! Aj oni sa začali bozkávať. To sa vážne každý naokolo na žúrke musí oblizovať?! Asi hej.
Kori! Došiel za mnou.
„Tu si! Hľadal som ťa.“ Povedal mi, keď sa ku mne prebrodil.
„Aj ja teba. Nejako som ťa nemohla nájsť.“ Zaklamala som a začala som byť prehnane milá.
„Chceš tancovať?“ spýtal sa ma, keď som zízala smerom k tanečnému parketu. Neodpovedala som mu, len som ho chytila za ruku a ťahalo ho tam.
Rozhodla som sa vzbudiť záujem tak u Andreja, ako u Peťa. Začala som opakovať pohyby Verony a slečny dokonalej. Asi mi to šlo, lebo Kori sa tváril ako Andrej, či Peťo. A! Vynechala som ešte jeden prvok, čo robili oba páry. Bozkávanie. Okamžite som to napravila. Stiahla som Koriho na svoju úroveň, keďže bol dosť vysoký, a začala sa s ním vášnivo bozkávať. Presne tak isto ako Andrej s Veronou, či Peťo s dokonalou. Koriho to spočiatku prekvapilo, ale potom začal spolupracovať. Pootvorila som oči a všimla si, že obaja chalani sa pozerajú mojím smerom. A tak som neprestávala. Dráždila som Koriho ďalej a dovoľovala mu stále viac. Zacítila som jeho ruku na mojom zadku. Za bežných okolností by som už bola naňho nakričala, no teraz som ho pokojne nechala.
A dosť! Odtrhla som sa od neho.
„Vau! To bolo za čo?“ spýtal sa, keď mal voľné pery.
„Hm... To máš jedno.“ Zahovorila som a odišla od neho. Chudák chlapec, musel dostať poriadny šok.
Luciu som po celý zvyšok večera videla ešte asi dvakrát. Bola stále vo Veroninej spoločnosti. Ani si nevšimla, že tam bola jej „najlepšia“ kamarátka. To sme ale dopadli. Kori sa pokúšal o zbližovanie v takej forme, v akej to prebiehalo na tanečnom parkete. Dovolila som mu to, len keď bol na okolí Andrej alebo Peťo. Áno, ja viem, že to bolo využívanie. Lenže okolnosti ma donútili.
Z párty sme odchádzali okolo druhej. V podstate tam bolo hrozne. Ale tvárila som sa, že som sa skvele bavila. Už len kvôli Korimu. Fakt sa snažil, aby som sa cítila dobre. Bol milý, aj keď nadržaný.
„Ďakujem za milú spoločnosť.“ Povedala som mu, keď sme sedeli v aute pred naším domom.
„V pohode. Bavila si sa?“ spýtal sa.
„Hej, som rada, že som bola.“ Zaklamala som. V skutočnosti som tam bola alebo skôr zostala do druhej, aby ma videla čo najviac krát sa bozkávať s Korim. Správala som sa tak trochu ako mrcha. Keď som nad tým neskôr tak rozmýšľala, uvedomila som si, že som sa tým znížila na Veroninu úroveň. A ňou predsa opovrhujem. Nebolo to správne.
„Aj ja.“ Vytrhol ma z rozmýšľania Kori.
„Tak teda, čau!“ rozlúčila som sa otvorila dvere auta. Kori ma, však, chytil za ruku a rýchlo ma pobozkal. Nemala som čas sa brániť.
„Ahoj!“ pozdravil sa napokon aj on a ja som vošla dnu.
Večer som už nemala energiu rozmýšľať nad tým, čo sa dnes vlastne udialo. Zaspala som hneď a snívali sa mi tie najrozličnejšie sny.
Plus dobrá správa. Aj, keď bol prvý apríl, nikto ma nenachytal. He-he-he!!!
Komentáře
Přehled komentářů
Dalsia cast ktora ma zaujala,pobavila :) a konecne bola dlha...aj ostatne by mohli byt taketo dlhe :PP
koment
(eve, 9. 8. 2011 0:21)