3 MESIACE-10.KAPITOLA
30.marec 2011-streda
Zle, zle, zle! Všetko je zlé! Všetko sa tak zvrhlo za tých pár dní. Ani nedokážem pochopiť, ako sa to vlastne všetko zomlelo. Ale stalo sa. Budem musieť s tým žiť. Aj keď vôbec nie som nadšená.
„Okej! Takže v piatok vás všetkých čakám!“ zazrela som Luciu ako na celú triedu oznamuje. O čo zase ide?! „Ach, Mirka! No! V piatok musíš prísť!“ prikazovala mi Lucia. Čo zase chystá?
„Čo? Kam?“ pýtala som sa blbo, keď som ešte nebola zorientovaná.
„No však na párty. V pondelok som ti o nej hovorila, nepamätáš?“ kdeby som sa pamätala. V pondelok som absolútne nedávala pozor, čo tára. Predpokladala som, že to boli výmysly ako zvyčajne, no asi na tom bolo aj kúsok pravdy.
„Ale isteže sa pamätám.“ Zaklamala som pohotovo. „Len mi to nejako vyletelo z hlavy...“ doplnila som rýchlo.
„Nevadí. Začíname o siedmej. Nebudeme sa zbierať na chľast. Budeme mať totižto super sponzora.“ Och. Začínala sa hrať na tajomnú. A mňa jej chľast aj tak nezaujímal.
„Áno? Koho?“ zahrala som záujem.
„Môj nový kamoš pracuje v bare a povedal mi, že to nejako vybaví. Nie je skvelý?“ a čo ja viem, či je skvelý. Veď som ho ani nepoznala.
„Iste je.“ Povedala som a pokúsila sa o úsmev.
„No veď ho v piatok spoznáš. Okej, idem to ešte oznámiť do druhej triedy.“ Začvirikala a zmizla.
Rozhodne som nemala chuť sa trepať na nejakú trápnu párty, ktorá bude aj tak len o alkohole a o opitých ľuďoch. Fakt nič pre mňa... Lenže nemôžem sklamať Luciu.
Škola prešla v podstate dosť rýchlo, ani som si neuvedomila a bol čas vyraziť na zastávku. Kráčala som smerom k nej a rozmýšľala, či aj dnes tu bude mať Peťo frajerku. A či vôbec uvidím jeho. Nie vždy sme chodili domov na rovnakom autobuse. Asi by ma aj potešilo, keby teraz nešiel so mnou.
Ale je už všeobecne známe, že keď si ja niečo prajem, stane sa to presne opačne. Jasné, že Peťo dnes cestoval so mnou autobusom
Došla som na zastávku, on sa tam už opieral o múr, tento krát, a, samozrejme, fajčil. Naschvál som si zastala od neho čo najďalej a modlila som sa, aby ma neuvidel. Očkom som však sledovala, čo robí a či sa náhodou nepozerá mojím smerom. A jasné, že mi venoval jeden dlhý pohľad a prebodával ma tými jeho modrými očiskami. Až mi to prišli nepríjemné. Ani som si neuvedomovala, že sa ku mne blíži, ale zrazu stál pri mne a vyfukoval mi dym presne do očí. Začali ma štípať a slziť oči.
„Ehm... prepáč.... Neuvedomil som si, že ti to natoľko vadí.“ Uvedomil si, čo robí a tak rýchlo vytiahol cigaretu z úst a začal ju zašľapovať a drviť na zemi.
„Nevadí.“ Odpovedala som chladne. Rovnako chladne, ako sa on včera na mňa pozeral.
„Ako sa máš?“ spýtal sa a asi čakal, že na ten včerajšok len tak zabudnem.
„Fajn!“ moje obľúbené a často používané slovo, keď sa na niekoho hnevám.
„Aj ja...“ a ďalej už nehovoril nič.
Len sme tam tak stáli a zazerali po sebe. Vlastne, len ja som zazerala. A jemu mohlo dôjsť, že prečo.
Došiel autobus.
„Ach, konečne.“ Ozval sa, keď sa zjavil autobus a všetci ľudia vykročili smerom k nemu, len ja som tam stála akási neprítomná. Ja som len stála a zazerala do zeme. „Tak ideš?“ drgol do mňa, keď som sa ani nehla.
„Hej!“ odsekla som a vykročila smerom k autobusu a nechala ho za sebou.
Všetci nastúpili a už nebolo takmer miesta, tak si Peťo sadol ku mne.
„Môžem?“ spýtal sa, keď stál nad mojím sedadlom. Drzo som tam mala položenú tašku a rozmýšľala som nad tým, že mu proste odseknem „nie“ , ale potom som zobrala odtiaľ tašku a on si sadol. Všetko to však prebehlo v tichosti.
„Ty sa na mňa hneváš?“ spýtal sa, keď sme už cestovali.
„Nie.“ Odpovedala som so sarkazmom.
„Je to kvôli včerajšku, že?“ fúha! Aký bol len bystrý, že na to prišiel aj sám. Gratulujem!
„Ale kdeže....“ môj sarkastický tón ma stále neopúšťal.
„Ja... Vieš bola tam moja baba a ona je dosť žiarlivá a tak som nechcel, aby robila scény.“ Začal sa vyhovárať.
„Hej...“ nervózne som kývala hlavou. „A preto si sa na mňa musel tak ľadovo dívať.“ Hovorila som.
„Ja....“ došli mu slová. Bola som veľmi zvedavá, ako sa vyhovorí z tohto.
„Ty...?“ pomáhala som mu.
„Je mi to ľúto. Ja som len nechcel, aby žiarlila.“ Hovoril pokornejšie.
„Fajn!“ odsekla som.
„No tak... nehnevaj sa už!“ prosíkal sa mi.
„Ja nehnevám, len mi to nepadlo dobre.“ Odvetila som mu už pokojnejšie.
„Ja viem.“ Zvesil hlavu. „Dosť často zraňujem ľudí, ktorých mám rád.“ Čože? On ma má rád.
„Ehm.... no asi by si sa mal najprv zamyslieť nad tým, čo spravíš alebo povieš.... Potom to tých ľudí naozaj zraňuje.“ Povedala som mu úprimne.
„Okej, poslúchnem ťa.“ Usmial sa na mňa. „Takže zase kamoši?“ vystrčil ruku oproti mne.
„Jasné!“ stisla som mu ju a silno ňou potriasla.
„No, už som doma.“ Ozvala som sa, keď začal autobus spomaľovať.
„Maj sa, ahoj!“ pozdravil ma.
„Čaves!“ usmiala som sa naňho a vystúpila z autobusu.
Domov som prišla s celkom dobrým pocitom pri srdci. Lenže som silno pochybovala o tom, že sa to nebude opakovať, keď sa najbližšie stretneme s jeho frajerkou.
„Miruška?“ ach mama.
„No?“ ozvala som sa zo svojej nory.
„Zajtra prídu zase moji klienti. Tých, ktorých poznáš syna.“ Oznámila mi mama.
„A?“ prečo mi to oznamuje?!
„No, že potom sa pekne bav s tým ich Peťom. Dúfam, že dobre zaplatia.“ Aha... Takže ide o biznis.
„Iste.“ Nahodila som falošný úsmev a mama zmizla s myšlienkou, že je všetko v poriadku.
V podstate bolo všetko v poriadku. Prečo som tak zúrila, fakt neviem....