Stránka mojej tvorby

 30. 6. 2011- štvrtok

            Posledný školský deň! Nenormálne som sa tešila na tento deň. Od začiatku roka som sa nemohla dočkať tohto dňa a teraz mi možno tá škola bude tak trošku aj chýbať. Ale nie! Srandujem... Vôbec mi nebude chýbať.

            Do školy som išla ráno s Peťom. Minulý týždeň sa mi konečne ozval a bol príliš milý. Nemala som z toho dobrý pocit, kto vie čo mi zase plánoval vyviesť.

„Čo robíš poobede?“ spýtal sa ma, keď sme boli takmer pred školou.

„Hm... neviem. Asi niť. Lebo?“ zamyslela som sa, ale nemala som žiadny program.

„Tak by sme spolu mohli niekam skočiť. Čo povieš?“ navrhol. Dosť som sa čudovala, lebo sme spolu dávno neboli spolu na verejnosti. Vlastne ja som nikde okrem školy s mojím vynoveným ksichtom nebola.

„Tak fajn, môžeme.“ Súhlasila som.

Pred školou sme sa rozišli bozkom a potom som už prekročila brány školy a zmizla v jej zákutiach.    

            „Takže najprv si povieme niečo o dochádzke. Čo je pozitívne je to, že ste skončili na prvom mieste v dochádzke. Vymeškali ste najmenej hodín. To je teda 1080.“ Podľa mňa to bolo aj tak dosť veľa. Týmito slovami začala svoj koncoročný príhovor naša triedna.

„Dobre, teraz môžeme prejsť na prospech. Nakoniec ste všetci prešli do ďalšieho ročníka, aj keď sme sa s niektorými potrápili viac, však Mirko?“ vtedy veľavýznamne pozrela na môjho zavalitého spolužiaka.

„Deviati prospeli s vyznamenaním, piati prospeli veľmi dobre a šiesti prospeli. Teraz vám rozdám vysvedčenie.“ Postupne volala každého jedného žiaka.

„Miroslava Malecová, prospela s vyznamenaním so samými jednotkami. Gratulujem!“ dala mi vysvedčenie a už som aj sedela na zadku v lavici pri Lucii a Nadi. Lucia nakoniec prospela tiež s vyznamenaním, ale z jej obľúbenej matiky mala dvojku. To je fajn.

            Potom nás triedna vyhnala von na príhovor riaditeľa, ktorý jakživ nikto nepočúval. Zachytila som len pár slov: „Milí študenti,... pozdravujem,... teším sa,... budúci rok,...veľa šťastia!“ to bolo tak akurát.

Potom prišiel na rad predseda rodičovského združenia. Bol to otec mojej spolužiačky. Chudák chlap, ani jemu sa nepodarilo upútať našu pozornosť. Nakoniec to vzdal a nás konečne pustili domov.

            S kamoškami z triedy sme zašli do cukrárne a tam ohovárali každého, kto nám prišiel na um. Začali sme Veronou.

„Ste zlaté, že ste netlieskali, keď si išla Verona pre knihu.“ Pochválila som ich, keď som si vychutnávala svoj punčový koláč. Stále si ho dávam, keď som v cukrárni.

„To bolo samozrejmé. Nepamätáš sa, že aj mne prebrala voľakedy Sebastiána?“ ozvala sa pohotovo Viki.

„Jasné, ona to preberanie má asi v krvi.“ Podotkla som.

„Počula som, že vraj aj jej mama bola taká za mlady.“ Ozvala sa ďalšia prísediaca, Klaudia.

„Možno nie len za mlady.“ Povedala Lucia.

„Ja som zase počula, že jej mamu podvádza vlastný muž.“ Zapojila sa aj Naďa.

„To fakt?“ ozvali sme sa všetky takmer naraz.

„Hej,“ pokračovala. „Keď chodí na pracovné cesty, tak tam má vraj milenku. Kto vie, či niekde v zahraničí nemá aj druhú rodinu.“ Ohovárala ďalej.

„To by bol riadny odser.“ Vypľula som zo seba.

Potom sme si zobrali na mušku aj Moničku a čašníčku Csillu, ktorá nás obsluhovala a mala nenormálne krátku sukňu a pod ňou hrubočizné nožiská. A v živote som nepočula také meno.

            „Tak... kam teda pôjdeme?“ spýtala som sa Peťa, keď som nastúpila k nemu do auta a on vyštartoval po našej príjazdovej ceste veľmi pomaly. Nebola som zvyknutá na takúto jazdu u neho. Samozrejme, že som nechcela, aby nás zabil rýchlosťou, ale toto bola taká psychopatická pomalosť, či ako to mám nazvať.

Na moju otázku mi neodpovedal.

„Peťo? Kam, ideme?“ spýtala som sa znovu hlasnejšie a ráznejšie.

„Sorry, bol som zamyslený. Čo povieš, keby sme išli k tomu jazeru, kde sme raz boli?“ navrhol po chvíli rozmyslenia. On ma niekam pozval a vôbec nemal premyslené, kam to bude a čo tam budeme robiť?! Čudné... Celkovo bol akosi mimo.

„A ako bola na ukončení školského roka?“ spýtal sa, aby prerušil to ticho. Dokonca nemal zapnuté ani rádio. Začínala som sa cítiť nepríjemne.

„V pohode.“ Odvetila som krátko. Čo iné sa dalo na toto povedať? Hej, hej... ja viem. Dalo by sa o tom poriadne rozrečniť.

Kedysi som poznala jednu babu. Volala sa Andrea. Tá toho teda dokázala narečniť až až. Bola som sa raz s ňou korčuľovať a spýtala som sa jej nejakú otázku, už neviem presne akú, na ktorú stačilo odpoveď len áno, alebo nie. No ona namiesto toho, aby povedala „áno“ alebo „nie“ sa rozrečnila na polhodinu. Aspoň som nemusela hľadať témy na rozhovor ja. Postarala sa o to. A ako rada...

„A aké si mala vysvečko?“ spýtal sa ma znova. Zrejme chcel rozprúdiť konverzáciu. Slová zo mňa šli ako z chlpatej deky.

„Čisté jednotky. Ale veď som ti hovorila, že budú jednotky.“ Napomenula som ho.

„Fakt? Tak prepáč. A dostala si aj nejaké ocenenie?“ chrlil ďalšiu otázku.

„Áno. Dostala som knihu Búrlivé výšiny za to, že som chodila so spevokolom spievať na súťaže a za matematickú olympiádu. Sranda.“ Odpovedala som mu nadšene. Úprimne povedané, vždy som sa rada chválila. Ani tento krát to nebolo inak.

„To je fakt super.“ Vzdychol si.

Konečne sme došli na to miesto. Nemuseli sme sa už dusiť v tom aute. A to doslova dusiť. Nemal pustenú ani klímu a ja som sa mu neopovážila povedať to. Ešte by strhol volant do jarku.

„Prejdeme sa?“ spýtal sa ma Peťo, keď som si zastala na auto a pozrela na neho pohľadom: „A teraz čo?“

„Môžeme.“ Tak sme sa teda vybrali vyšľapanou cestičkou okolo jazera.

Peťo nič nehovoril. Zrejme o niečom veľmi tuho uvažoval. Tak som ho teda nechala v jeho myšlienkach osamote.

„Sadnime si.“ Uvidel lavičku a okamžite sme sa k nej vybrali. Akoby si potreboval sadnúť, lebo ďalej už nevládze niesť tú ťarchu. Stále som netušila, o čo tu ide.

„Von s tým.“ Vyzvala som ho, keď sme len tak sedeli na tej lavičke ako dvaja cudzinci v parku, ktorí si k sebe prisadli na jednu lavičku, lebo inde nebolo miesto.

„S čím?“ nadskočil Peťo.

„Ty vieš. Ale ja nie. Niečo mi chceš zrejme povedať, ale sa bojíš. Tak do toho!“ povzbudila som ho, aby sa už vykoktal.

„Tak fajn. Vieš... ako som ti raz rozprával o tom projekte, v ktorom je zapojený môj otec s firmou v Španielsku.“ Nespomínala som si na žiadny otcov projekt. Nič to.

„Teraz dostal zo Španielska ponuku, aká sa len tak nenaskytuje. Ponúkli mu šéfovať celému projektu, ale len pod podmienkou, že by to riadil zo Španielska.“

Pomaly som začínala chápať, o čo sa tu jedná. A nepáčilo sa mi to.

„Otec sa rozhodol, že to miesto vezme. Jasné, že sa nespýtal ani mamy, ani mňa, či s tým súhlasíme. Oznámil to nám to len včera. Ja... neviem, čo mám robiť. Mama aj otec chcú, aby som išiel s nimi, ja ťa tu nechcem nechať, ale sám tu bez nich nemôžem zostať tiež. Potom, čo stratili môjho brata, nechcem, aby stratili aj mňa. Ja musím ísť s nimi do Španielska.“ Hovoril mi s maximálne vážnym tónom hlasu.

„Na ako dlho?“ položila som mu prihlúplu otázku.

„Mirka, ty asi nechápeš... To nie je na ako dlho. To je... to je navždy. My by sme tam mali ísť žiť. Ako bývať. Chápeš?“ koktal mi tam a mne stúpala červeň do tváre. Po tom všetkom, čo som mu prepáčila, čo som u neho prehliadla mi len tak oznámi, že sa ide odsťahovať do Španielska. Takú trápnu vec som v život nepočula.

„No... Veď dobre.“ Vysúkala som zo seba. Do riti! Presne toto som povedala voľakedy aj Andrejovi, keď sa so mnou rozchádzal. Nebola som schopná vypustiť nič iné z úst. Mohla som kričať, nadávať mu, aj keď za ten projekt v podstate nemohol on. Ale už len z princípu. A ja som povedala len toto. Som vážne sprostá.

„Ja verím, že si raz nájdeš niekoho, kto si ťa zaslúži. Ja som to rozhodne nebol.“ Aj tento debil použil tie trápne otrepané, gýčové slová ako Andrej. Neporazí ma?!

„Hej...“ vydýchla som a nedokázala som sa už viac nadýchnuť. Mala som pocit, že na mieste omdliem. Ešte dobre, že som sedela na tej lavičke, inak by som asi bola spadla do jazera.

„Odchádzame zajtra, takže asi by som sa mal ísť domov pobaliť. Odveziem ťa domov.“ Povedal po dlhšej chvíli ticha.

„Nie... ja som v pohode. Ešte tu chvíľu pobudnem.“ Odmietla som ponuku.

„Mirka, je mi to fakt ľúto.“ Povedal a chytil am za ruku. Nemala som energiu si ju odťahovať, tak som sa zmierila s tým, že mi drží ruku.

„Aj mne.“ Oči sa mi naplnili slzami, ale nerozplakala som sa. Chcela som vyzerať silne. Tak, akože mi to veľmi ani nevadí. Ale veľmi veľmi veľmi mi to vadilo.

„Odpusť mi, ak som bol niekedy na teba zlý.“ Ospravedlnil sa mi. Znelo to, akoby som zomierala alebo čo. Ale to som ešte ani z ďaleka nemala v pláne. Možno on hej...

„Nevadí. Prepáč mi aj ty.“ Povedala som mu.

„Nie... Ja ti môžem len poďakovať za to všetko, čo si mi dala do života. Zato, že si ma zachránila.“ Povedal a oči sa mu leskli tiež.

„Keď niekoho ľúbiš, urobíš preňho čokoľvek.“ Povedala som mu a síce somsi pripadala gýčovito, cítila som to tak.

„Veľmi ťa milujem, Mirka.“ Povedal mi Peťo a prisunul sa ku mne bližšie a pobozkal ma. Bol to dlhý precítený bozk plný emócií. Presne taký bozk, ako bol ten náš úplne prvý na moje narodeniny.

„Určite zostaneme v kontakte. Nikdy na teba nezabudnem. Vážne musím ísť. Nemám ťa zaviesť domov?“ spýtal sa ešte raz.

„Nie, zostanem.“ Odmietla som.

„Tak sa maj a dávaj si pozor na seba.“ Objal ma a ja som stále mlčala.

„Ahoj!“ šepla som za ním, keď sa s ním pohlo jeho auto a ja som si uvedomila, že ho už asi nikdy v živote neuvidím.

Klesla som na lavičku a bolo mi strašne. Cítila som takú tupú pálivú bolesť v celom tele.

Všetko prišlo tak náhle a tak náhle to skončilo. Zrazu sa objavil v mojom živote. Zasiahol ma ako blesk a potom len tak zmizol. Oznámil mi, že odchádza a odišiel. Proste odišiel. Nemôžem povedať, že bez rozlúčky. Ale nechal ma samú. Tu v tomto veľkom zlom svete. Pobalil si veci a nadobro zmizol. Sľuboval mi, že zostaneme v kontakte, ale nestalo sa.