Stránka mojej tvorby

             11. 6. 2011- sobota

            Ako to už býva zvykom aj v nemocnici, sobota bola pre mňa tiež plná návštev. Moje návštevné hodiny začali už v skorých raných hodinách, keď o ôsmej ráno zvonila pri našich dverách Lucia. Mama ju okamžite doviedla do mojej izby a ja som si nemohla nevšimnúť jej zhrozený výraz, keď zbadala moju ranu cez pol tváre. Síce patrila medzi tie schopnejšie osoby, ktoré dobre dokázali predstierať veci, toto neuhrala.

„Ahoj, Mirka!“ pozdravila ma a vycerila po mne svoj dokonalý chrup. Bol to taký neúprimný úsmev, ktorým chcete potešiť človeka v núdzi, ale väčšinou vám to nezhltne a vyzeráte nakoniec len trápne.

„Čau.“ Hrala som s ňou jej hru a tvárila som sa, že som si nevšimla jej zhrozený výraz.

„No čo moja? Čo si to zase vyviedla?“ zaujímavý spôsob zistenia môjho stavu.

„Ja nič. To Andrej.“ Hups... toto vyznelo akoby som ho obviňovala. „Teda, ani on nie. Nikto z nás za to nemôže. Jeden debilný šofér.“ Opravila som sa po chvíľke.

„Tak to hej.“ Pritakala.

„No sadni si, čo tam stojíš?!“ vyzvala som ju, keď prešľapovala v prahu mojich dverí a vyzerala akoby sa jej chcelo ísť na záchod. No poslúchla ma a pritiahla si k mojej posteli stoličku. Niežeby som bola taká chorá, že nemôžem vstať z postele, len som ešte spala a ona ma zobudila.

„Inak prečo si prišla tak skoro?“ spýtala som sa jej, keď bola usadená pekne krásne na stoličke.

„S Kubom sme si naplánovali piknik.“ Povedala.

„Od rána?“ prekvapilo ma to.

„No... chceme byť celý deň spolu.“ Jasala Lucia.

„Nejdete na to trošku prirýchlo. Spoznali ste sa len včera.“ Povedala som pár racionálnych slov.

„To nerieš. Toto je proste láska a ideme do toho naplno obaja.“ Toto znelo ako z nejakej blbej tínedžerskej frašky.

„Aha, tak fajn.“ Nechala som to radšej tak.

„Ale nerozprávajme sa o tomto. Ako sa tá nehoda vlastne stala?“ zaujímala sa a upriamila na mňa pohľad.

„Tak Andrej ma niesol domov zo školy a začalo strašne pršať. Nejaký sprostý šofér jazdil ako blázon a predbehol nás. O pár metrov ďalej už bol havarovaný a s ním aj iné autá a Andrej to neubrzdil a zišli sme so priekopy.“ Opísala som jej dej našej nehody. Nebola som si v ňom celkom istá. V poslednom čase dosť zabúdam.

„To je brutálne. A vie sa, kto bol ten debil?“ spýtala sa na šoféra.

„Nie, ale ma to ani nezaujíma.“ Povedala som úprimne. Nie je jedno, kto mi spôsobil na tvári doživotnú jazvu, ktorú možno neprekryje ani nejaký úžasný plastický chirurg?!

Lucii zazvonil mobil.

„Haló?... Áno... Okej... Dobre, budem tam... pápá...“ počula som útržky z jej dialógu, ale usúdila som, že to bol Kubo a že ju niekam ide vyzdvihnúť. Nakoniec som mala pravdu.

„Mirka, ja už budem musieť ísť. Určite ešte dobehnem, aj úlohy ti donesiem, lebo asi nepôjdeš takto do školy.“ Práve mi nepriamo naznačila, že vyzerám hrozne. Ale nič som jej nehovorila.

„Dobre, tak sa maj.“ Dala mi ešte letmú pusu na ľavé (!!!) líce a zmizla v útrobách nášho domu. Počula som ešte hlasné čvirikanie s mojou mamou a potom len buchot dverí. Odišla.

Potom som si ešte trošku zdriemla.

            Okolo jedenástej doobeda ma obehol pozrieť Maťo. Môj klebetný spolusediaci z nemčiny. Bol to chalan na správnom mieste.

„Maťko môj!“ potešila som sa mu, keď som ho zbadala.

„Miruška moja!“ zasrandoval tónom mojej mamy.

„Konečne si ma prišiel pozrieť. Už som plánovala byť urazená, že si sa na mňa vykašľal.“ Zaútočila som na neho s úsmevom na tvári. Cestou ako som mu to hovorila, sme si sadli na gauč v obývačke,

„No... tak na toto nemám žiadnu výhovorku. Ale nie, mám. Nebol som doma včera. A večer mi volala Lucia, čo sa ti stalo, tak som dobehol hneď. Ešte pred polhodinou som ani doma nebol.“ Bol fakt zlatý.

„Ó! Aký si milučký. A kde si bol?“ zaujímala som sa.

„Boli sme s kamošmi na chate. Do školy som nešiel, keďže polka triedy zdúchla na plavecký. Išli sme už v piatok ráno a večer sme mali žúrku.“ Pochválil sa mi.

„Teraz žiarlim.“ Povedala som úprimne.

„Nemusíš. Vôbec neľutuj. Bola tam Verona.“ Už sa to zle začínalo.

„Čo vystrájala tá mrcha?“ spýtala som sa. Zvedavosť mi nedala.

„Bola tam s nejakým chalanom. Taký čudný týpek.“ Povedal mi.

„Jej ďalšia obeť?“ zasiahla som.

„Asi. Lepila sa naňho ako žuvačka, ale on bol taký nejaký meravý. Akoby tam s ňou bol s donútenia. Tak naša Žuvačkagirl prišla ku mne a normálne začala so mnou flirtovať. A pri tom vie, že ju nemám rád.“ Rozprával mi záživný príbeh Maťo a ja som bola v pozore.

„Dúfam, že si ju poslal do riti.“ Podotkla som.

„Ani som nemusel. V okamihu, keď mi do nosa vnikol jej prisilný smradľavý parfém, som ju okýchol a odbehla odo mňa akoby som mal epidémiu.“ Povedal.

„Aspoň si sa jej zbavil.“ Blažene som sa usmiala.

„Presne, presne. Škoda, že si nebola. Bola sranda. Bol tam jeden chalan menom Igor, teda to je len jeho prezývka. Normálne ani neviem, ako sa volá. Ten tam teda robil šou. Tancoval po stole, behal hore bez, potom bohužiaľ aj dole bez. Spieval Majka Spirita s vlastným celkom vydareným textom. Proste bola pecka.“ A takto mi postupne opísal každú jednu chvíľu chatovačky, ktorej som sa nezúčastnila.

„Toto mám na tebe rada. Dokážeš ma vniesť do deja, že sa nakoniec cítim, akoby som tam bola.“ Pohladkala som ho provizórne po ramene.

„A teraz si dajme chvíľku úprimnosti.“ Vyzvala som ho. Robievali sme to niekedy. Bol to sled otázok, na ktoré sme odpovedali len pravdu.

„Sa bojím.“ Sykol potichúčky s hanblivým úsmevom na tvári.

„Ale...“ zahriakla som ho. „Tak čo? Vyzerá tá moja jazva tak strašne?“ spýtala som sa na rovinu.

Maťo sa na ňu zahľadel, ale v očiach som mu nevidela hnus, ani zdesenie...

„Je to dosť nepekná rana, ale podľa mňa sa ti to zahojí a bude to v pohode.“ Povedal.

„Toto bolo tak na 80% úprimné.“ Pozrela som na neho neveriacky.

„Vyzerá strašne. Ale plastický chirurg to spraví.“ Povedal konečne pravdu. Objala som ho.

„Vďaka Bohu, že to niekto konečne povedal, tak ako to je.“ Zasmiala som sa. Trošku absurdné ja viem. V poslednom čase som sa správala divne.

„Nemáš začo. Teraz idem ja moja otázka. Cítiš ešte niečo k Andrejovi, že si s ním vtedy išla domov?“ vyslovil otázku a mne vystúpil na tvári rumenec.

„Si netaktný, ale odpoviem ti, keďže si bol aj ty maximálne úprimný. Áno.“ Povedala som jednoducho a v tom obyčajnom „áno“ bolo toľko pravdy a toľko citov...

„Miruška, ďalšia návšteva.“ Začula som mamin hlas niekde za mojím chrbtom.

„Ahoj, Miruš.“ Ani som sa nemusela otočiť, vedela som, že to je Peťo. Len on ma volal „Miruš“.

„Čau!“ usmiala som sa. Podišiel ku mne, že ma pobozká, ale v tom zbadal moju jazvu a trošku sa stiahol a zatváril sa, že si len odkašľal a potom ma nasilu pobozkal. Bolo to dosť trápne.

„No ja už teda pôjdem. Ahojte.“ Rozlúčil sa narýchlo Maťo.

„Tak ako sa máš?“ spýtal sa ma. Cítila som sa ako na Pokeci, keď vám nejaký úchylák napíše túto trápnu frázu, potom vám pochváli oči, spýta sa, či máte skype a nakoniec sa spýta, či nechcete „sexík“.

„Už lepšie, ale mala som obrovské nervy.“ Povedala som mu rozvinutejšiu odpoveď ako sa zvykne písať na Pokeci.

„Prečo?“ zbystril pohľad.

„Lebo mi nikto nechcel povedať, čo mám s tvárou. Všetci okolo mňa chodia ako na ihlách a tvrdia mi, že vyzerám super, ale konečne mi Maťo pekne krásne povedal, že tá tvár mi vyzerá strašne.“ Usmiala som sa na neho. On na mňa prekvapene civel. Asi nie je bežné, že sa človek teší z toho, keď mu iný človek poviem, že vyzerá hrozne. Ale ja som už raz taká...

„Tak to je zaujímavé. Bude to v poriadku.“ Utešil ma, ale prišlo mi to také strojené.

„Snáď.“ A čo teraz? O čom sa budeme baviť? Toto bol problém s Peťom. O čom sa s ním mám, do riti, baviť?

„Inak, sorry, že som nedošiel skôr, ale nebol som doma.“ Povedal po chvíli a ja som si vydýchla, že tému nemusím hľadať zase ja.

„Kde si bol?“ spýtala som sa ho.

„Bolo sme u starkej a starkého.“ Ach jaj... Na ich dom mám veľmi zlé spomienky.

„A sú v poriadku?“ automaticky mi napadlo, že je nejaký problém s nimi, keď tam išli.

„Hej, jasné. Len rodičia vymysleli, že tam chcú ísť a keďže už mám po škole, mám kopu voľného času.

„Nerozmýšľal si o nejakej brigáde, kým pôjdeš na výšku?“ napadlo mi.

„Rozmýšľal, len nemám konkrétnu predstavu o čom, ako by tá brigáda mala vyzerať.“ Urobil grimasu. Neriešila som to ďalej...

„Jaj... a čo nejdeš za nejakého čašníka alebo tak? To zvládne každý.“ Navrhla som mu.

„Aj debil ako ja si chcela doplniť?“ zasmial sa.

„Hej, chcela, ale radšej som zostala ticho.“ Srandovala som s ním.

„Peťko?“ zaštebotala mama. Znova z poza môjho chrbta.

„Áno, Bea?“ kedy si títo dvaja potykali?!

„Nezostaneš na obed?“ pozvala ho moja mama.

„Jasné, veľmi rád.“ Súhlasil s dokonalým úsmevom od ucha k uchu. Len som nevedela, či sa mám tešiť, alebo zaplakať.

„Tak už aj môžete ísť jesť, jedla je hotové.“

Tak sme teda išli do kuchyne a sadli sme si stôl ako idylická rodina. To by bola krásne rodinná fotka. Rodičia, s dcérou a jej frajerom. Počkať?! Ani som si nebola istá, či chodím s Peťom, alebo nie.

Obed prebiehal v pohode. Veľa som toho nenarozprávala. Našťastie Peťa rozptyľoval môj otec, ktorý mu o niečom veľmi zapálene rozprával a zrejme to zaujímalo aj Peťa, lebo sa často zapájal do jeho monológu.

Onedlho sa Peťo ospravedlnil, že musí ísť, tak teda šiel. Ja som dúfala, že už nikto nebude taký milý a nepríde ma pozrieť. Jasné, že niekto prišiel

            Ten niekto bol konkrétne Andrej. Prišiel asi o tretej poobede.

„Ahoj!“ veselo ma pozdravil a objal. Potom zaaukal. Mal totiž narazené rebro.

„Čau!“ opätovala som mu úsmev.

„No čo? Ulievaš sa?“ zvolal, keď sme sa zašili v mojej izbe.

„Jasné... vieš, nemám lepšiu prácu.“ Spolupracovala som s ním.

„Hanbi sa!“ herecky sa na mňa zamračil.

„Veď sa aj. Bol si včera v škole?“ spýtala som sa ho.

„Čo ti šibe? Keď nemusím, nejdem tam.“ Povedal mi ako samozrejmosť.

„Nápodobne. A na budúci týždeň budeš chodiť?“ vyzvedala som.

„Asi hej. Veď som v podstate v pohode. Ty prídeš?“ spýtal sa pre zmenu on.

„Aby som vyplašila primanov? Určite nie. Minimálne týždeň budem doma.“ Povedala som mu.

„A potom sú už prázdniny.“ Doplnil.

„Naozaj! Ako dobre...“ potešila som sa.

„Idete niekam s rodičmi?“ spýtal sa.

„Asi hej... len ešte neviem kam.“ Povedala som. „Vy?“

„Hej. Do Turecka. Teším sa.“ Usmial sa.

„Nie je veľmi typické, že by sa 18-ročný chalan tešil na dovolenku s rodičmi.“ Povedala som.

„Ja viem, ale vieš.. ja som výnimočný.“ Zatváril sa namyslene.

„Veď aj ja s nimi rada chodím. Asi ma to nikdy neomrzí.“ Priznala som.

Potom sme ešte pokecali ani už neviem, o čom všetkom a rozlúčili sme sa. S ním som tému na rozhovor hľadať nemusela. Išlo to prirodzene.

            Moje návštevné hodiny sa pomaly, ale iste blížili ku koncu. Bolo totiž už osem hodín večer. No jeden zvedavec sa ešte našiel.

„Ahoj Mirka.“ Pozdravil ma Kori, ale len v telefóne.

„Čauko!“ potešila som sa mu.

„Čo nové?“ spýtal sa.

„Rana cez pol líca.“ Povedala som mu pohotovo.

„Čože? Čo si robila?“ prekvapil sa. Vtedy mi doplo, že on asi ešte o nehode nevedel. Nemal odkiaľ.

„Ach... ty si o tom nepočul... no jasné.“ Habkala som.

„Tak čo sa stalo?“ zvyšoval hlas.

„Upokoj sa... mala som nehodu s Aďom, ale som v pohode, až na tú jazvu cez pol líca.“ Vysvetlila som mu. On bol ešte chvíľu hysterický, ale sľúbil mi, že ma príde zajtra pozrieť.

            A skončil sa môj deň plný návštev.