Stránka mojej tvorby

 9. 6. 2011- štvrtok

            Hm.... Tak fajn... Trošku čudný spôsob ako začať rozprávať obsah dnešného dňa, ale nič kreatívnejšie ma nenapadlo. Ráno som si spomenula, že už len pár týždňov chýba do začatia letných prázdnin a ja som si to v tom zmätku ani neuvedomila a skoro ani nevšimla. Že ako som si to všimla dnes? Pozrela som sa do kalendára a zanadávala som na seba, že som si vôbec dovolila myslieť, že som tehotná, keďže krámy mi vôbec nemeškali. Urobila som zbytočný rozruch len kvôli tomu, že mi je občas zle na žalúdok a občas ma bolí hlava. Možno sa len nesprávne stravujem, do čerta!

            „Mirka? Si v pohode?“ vyrušila ma v mojich veľmi hlbokých myšlienkach Lucia.

„Čo? Hej som, som.“ Odpovedala som hekticky.

„Čo je s tebou v poslednom čase? Úplne si sa zmenila.“ Čo nepovie... Aj sama som si to všimla.

„Nič. Je mi totálne fajn.“ Ubezpečovala som ju.

„Neskočíme po škole na kávu alebo niekam?“ napadlo ju. Je fakt, že sme spolu už dávno nikde neboli a to si hovoríme naj kamošky.

„Jasné, veľmi rada. Len ja mám spevokol. Tak by si ma počkala?“ napadlo ma.

Hej, alebo tam pôjdem s tebou.“ Navrhla. Tak sme sa nakoniec dohodli.

            „Was ist das?“ zastala nado mnou nemčinárka a ja som sa zamyslela, kedy sa tu objavila.

„Ehm... das iste ein... ein Hause.“ Zahabkala som.

„Wirklich?“ zapochybovala nad mojou odpoveďou, ale snažila sa ma zmiasť, ešteže som bola bystrá a nedala sa oklamať.

„Ja, naturlich!“ odpovedala som sebavedomo a tak mi už našťastie dala pokoj.

„Ty si vypustila súvislú vetu z úst, síce zloženú len z dvoch slov, aj to nie plnovýznamových, ale bola to veta.“ Zašepkal mi do ucha Maťo. Ja som ho dobre kopla za to pod lavicou.

„Závidíš?“ zasmiala som sa.

„Hej, brutálne. Prečo sa len nepýtala mňa, čo je na obrázku?“ zahral smutný ksicht.

„Lebo nevyzeráš tak inteligentne ako ja.“ Našťastie už zazvonilo a ja som sa dostala preč z pelechu diabla.

Kráčali sme hore schodmi do našej milovanej materskej triedy, keď sa tam zrazu objavila Verona. Jed jej nechrlil z tváre ako zvyčajne, ona bola uplakaná. Áno, áno, tiekli jej slzy po tvári. Vo svojom najhlbšom ja som sa potešila, že je konečne nešťastná aj ona a kráčala som ďalej.

            „Počúvajte sem! Mali by sme si začať vybavovať stužkovú.“ Zahlásila Karina, jedna z mojich spolužiačok. Ja som mimovoľne pozrela k nebu a spýtala sa sama seba, čo som komu spravila, že už v júni chce vybavovať stužkovú, ktorá je až v decembri.

„Na internete som našla zopár vzoriek oznamiek, aké by sme mohli mať. Napíšem im mail, aby nám poslali nejaké.“ Rečnila si ďalej. Ja som veľký záujem rozhodne neprejavovala. Organizovanie podobných vecí nikdy nebola moja záľuba.

„A stužkovú by sme mohli mať u nás v jedálni.“ Ozvala sa Lucia. „Vyšlo by ti lacnejšie ako v nejakom hoteli.“

„V jedálni? Čo ti je? To je veľká noc pre nás... Nemyslime na peniaze, ale na krásu a luxus.“ Ozvala sa nesúhlasne Karina a videla som rozhorčenie z nesúhlasu na jej názor.

„Fajn... ak si ochotná platiť zbytočne, tak dobre.“ Postavila sa na Luciinu stranu aj Viki.

„Kurník šopa, čo som komu spravila, že toto musím počúvať?!“ šepla som Maťovi, ktorý sa zhodou okolností vyskytoval v mojej blízkosti.

„Zdieľam s tebou podobný názor. Vypadnime odtiaľto.“ Nenápadne sme sa postavili a bez zbytočných rečí sme opustili triedu. Nikto si nič nevšimol.

            „To vás tu býva tak málo?“ zdvihla obočie Lucia, keď sme vošli do triedy, kde nacvičuje spevokol.

„Nie, ešte všetci neprišli.“ S tou odpoveďou sa trošku uspokojila a usadila sa na najbližšiu stoličku a svoje dlhé nohy si koketne prekrížila. Nebol tu žiadny chalan, ktorého by chcela ohúriť. Jediný, ktorý tu za niečo stál bol Andrej a na toho si Lucia zo známych dôvodov netrúfla.

Do miestnosti práve vstúpil Kubo. Lucia sa neprirodzene narovnala a sukničku potiahla vyššie ako by sa patrilo. To zaujalo Kubov pohľad.

„Prečo si mi nepovedala, že sem chodia takí fešáci?“ drgla do mňa, keď prešiel.

„Veď si nás už videla po kope vystupovať, čo si si ho tam nikdy nevšimla?“ prekvapilo ma, že Lucia nepozná našich členov.

„Ani nie... nezvykla som byť duchom prítomná.“ Nadhodila a vybrala sa smerom ku Kubovi, ktorý si práve vyberal z puzdra gitaru.

Ja som opäť pozrela smerom k nebu ako dnes už ani neviem po koľký raz.

Sadla som si do prázdnej lavice a len tak čumela pred seba a čakala, kedy kto príde.

„Ahoj.“ Začula som Andrejov hlas.

„Ahoj.“ Zopakovala som po ňom. Prisadol si ku mne.

„Čo tu tak sama?“ spýtal sa ma, aby začal konverzáciu.

„Doviedla som si spoločnosť Luciu a ona mi ušla za Kubom.“ Hodila som hlavou ich smerom. Lucia už obdivovala Kubovu gitaru.

„Ach tak... ty a Lucia... to je také čudné priateľstvo, úprimne.“ Povedal po chvíľke.

„Čudné? Prečo si to myslíš?“ neprekvapila som sa natoľko. Vedela som to aj sama, že nie sme typické naj kamošky, ktoré si všetko hovoria a bla bla bla...

„Tak nie je medzi vami štandardne priateľský vzťah. Ona je taká svojská.“ Povedal.

„Svojím spôsobom som svojská aj ja. Ale aj tak ju mám rada.“ Povedala som mu.

„To je fajn.“

Prišla Soňa. Hneď sme začali s „tréningom“. Aj Lucia musela uvoľniť Kubovu gitaru, aj keď dosť neochotne. Verona sa na počudovanie na nácviku vôbec neobjavila.

            „Mirka... prišlo mi do cesty niečo nečakané. Kubo ma pozval von. Uznaj, nemôžem povedať nie.“ Nabehla za mnou Lucia, keď sme mali vyraziť na spoločnú kávu, ktorú by som si aj tak nedala, lebo mi je z nej nevoľno.

„Hej? No tak len utekaj.“ Povedala som bezstarostne. No celkom ma to urazilo, že dala prednosť Kubovi predo mnou. Ale tvárila som sa, že som v pohode.

„Vidíš, vidíš... tu je základný rozdiel medzi tebou a Luciou.“ Začula som pri svojom uchu Andrejov hlas.

„No a čo? Nevadí mi to. Nech len ide.“ Tvárila som sa na oko v pohode.

„Fakt ti to nevadí?“ spýtal sa jemným hlasom.

„Trošku, ale tak prežijem to.“ Povedala som konečne úprimne niečo.

„Poď, zoberiem ťa aspoň domov.“ Navrhol mi zrazu Andrej.

„Nie.“ Pohotovo som odmietla.

„Áno.“ A už ma aj ťahal smerom zo školy.

            „Mal by si si už vymeniť stromček v aute.“ Klepkala som ukazovákom na vonný stromček, ktorý mu visel zo zrkadla.

„Nepáči sa ti jeho vôňa?“ zarazil sa.

„Ale hej, len je už otrepaná.“ Zasmiala som sa.

„Mám ju rád. Od kedy mám toto auto, mám tu túto vôňu.“ Povedal a prihlasno sa nadýchol.

„Hej, pamätám si na deň, keď si ho dostal. Bol si celý bez seba.“ Spomenula som si na staré časy.

Pomaly sme sa dostali na diaľnicu a Andrej pridal. Vždy som sa s ním cítila byť v aute v bezpečí. Bol to dobrý šofér. Rozvážny a pokojný. Zrazu nás predbehol nejaký bláznivý šofér, ktorý sa z neznámych dôvodov veľmi ponáhľal. Začalo pršať, ale veľmi husto, Andrej spomalil, lebo sme boli na dosť nebezpečnom úseku diaľnice. Bláznivý šofér bol už niekde vpredu a nemala som šajnu o tom, čo sa deje na ceste. Zrazu som začula škripot bŕzd a v žalúdku som zacítila nepríjemný pocit, ako keď ide lietadlo do vzduchu. Vyleteli sme z cesty a rútili sme sa dole priepasťou, ktorá sa nachádzala pri diaľnici.

„Mirka... Mirka...“ počula som vystrašený Andrejov hlas, ktorý ma držal za ruku a druhou rukou ma jemne fackal po tvári. Otvárala som oči a nad sebou som videla len Andreja a všade naokolo som cítila vlhkosť a nepríjemný pach.

„Musíme sa odtiaľto dostať.“ Hovoril mi. Ja som ešte celkom nevnímala čo sa deje.

„Čo sa stalo?“ pozerala som po ňom a snažila sa pochopiť, ako som sa tu ocitla..

„Mirka, havarovali sme a spadli sme do priekopy, musíme sa odtiaľto dostať von.“ Povedal mi to ešte raz Andrej a z tváre mi vyťahoval kus skla.

Nejako otvoril dvere a ja som ho nasledovala. Celé telo ma nesmierne bolelo a keď som sa konečne dostala von z auta, uvidela som v akom strašnom stave je. Začala som sa báť. Nevedela som, kde sme. Či je niekto zranený, držala som len Andrejovu ruku a chcela byť na inom mieste.

„Pozri, je tu ešte jedno auto. Idem sa pozrieť, či v ňom niekto je.“ Povedal mi Andrej a vzdialil sa. Ja som tam stála a prezerala si ruky. Boli doráňané a z rán mi tiekla krv. Chytila som si tvár. Bola celá špinavá a zacítila som zárez aj na nej. Aj na nej som mala ranu. Hneď ma napadlo, že mi tam zostane jazva.

„Nikto tam nie je. Poďme preč.“ Zakričal mi Andrej a prišiel opäť ku mne.

„Mirka si v pohode?“ spýtal sa ma, keď som nič nehovorila.

„Ja... neviem.. moja tvár... je tam rana, budem mať jazvu.“ Hovorila som a z očí mi tiekli slzy. Ani neviem prečo... Všetko na mňa doľahlo.

„Tvoja tvár je prekrásna.“ Povedal mi a silno ma objal. Dážď stále padal na nás, stáli sme v blate, celí špinaví a mokrí a silno pritisnutí k sebe.

Pohli sme sa a snažili sme sa dostať von z tej priekopy a hustých stromov. Dostali sme sa na hlavnú cestu a tam sme uvideli tú katastrofu. Plno áut pozrážaných spolu a okolo záchranka a policajti.

„Ste v poriadku? Odkiaľ ste prišli?“ pribehol k nám hneď jeden ošetrovateľ.

„Asi nie.. My sme prišli z tej priekopy. Sú tam dve autá.“ Povedal pohotovo Andrej a sadal si pri tom do sanitky, ku ktorej nás priviedol ošetrovateľ.

„Pošlite tam niekoho.“ Zakričal ošetrovateľ do éteru a hneď sa začal venovať nám. Chytil nejakú vatičku a potrel mi ňou tvár. Na líci ma to riadne zaštípalo. Zrejme v mieste mojej rany. Jemne som stiahla tvár, ale nevydala som žiadny zvuk.

„Bolí ťa niečo?“ spýtal sa na mňa súcitne. Zrejme mi tá tvár musela vyzerať fakt otrasne, keď sa ma pýtal s takým súcitom.

„Hej, hlava... ale aj celé telo, ale som v poriadku.“ Povedala som na záver. Boli tam podľa mňa ja zrenenejší ľudia ako ja.

„A teba bolí niečo?“ spýtal sa Andreja.

„Nie, nie. Ja som v pohode. Mám len škrabance.“ Hodil nad sebou rukou.

„Okej, nastúpte si, zoberieme vás na vyšetrenie.“ Prikázal nám sanitár. My sme ho poslúchli a vošli do auta.

„Je to také zlé?“ spýtala som sa Andreja, keď sme sedeli v nemocnici a čakali na nejaké vyšetrenie. Volala som medzitým rodičom, okamžite vyrazili na cestu.

„Čo či je zlé?“ spýtal sa

„Tvár... Nikto mi nechce dať zrkadlo. To som až taká strašidelná?“ zopakovala som otázku.

„Mirka, upokoj sa. Si krásna. Tvoja tvár je nádherná.“ Povedal mi a súcitne sa na mňa usmial. Cítila som, že mi klame. Vo vrecku mi zavibroval mobil. Dostala som SMS-ku od Peťa. Pýtal sa v nej, že kde som a čo je so mnou, lebo sme sa mali „stretnúť“ na Facebooku. Rýchlo som mu odpísala: „Som v nemocnici, mala som autonehodu s Andrejom. Som v poriadku. Mirka“

„Nech sa páči, poďte ďalej.“ Pristúpila k nám sestrička a ja a Andrej sme vstúpili do ordinácii.

Hneď ako sme sa v nej ocitli, zacítila som nepríjemnú vôňu prehnanej čistoty a sterility.

„Sadnite si.“ Prikázala mi sestrička a ja som si sadla na bielu „posteľ“. „Urobíme vám zopár vyšetrení. Oblečte si toto.“ Hodila mi bielu... ani neviem ako to nazvať. Niečo ako bielu košeľu, vzadu na zaväzovanie. Andreja separovala odo mňa zatiahnutím závesu. Aj on si mal obliecť podobný odev.

Prišiel ku mne doktor, pýtal sa ma rôzne otázky typu, čo ma bolí a čo nie.

„A tej tváre je mi ľúto.“ Povedal na konci vyšetrenia.

„Čože? Čo mám s ňou?“ vyhŕkla som na neho.

„Ešte ste sa nevideli v zrkadle?“ vypúlil na mňa oči a prekvapene po mne čumel. Mala som ho chuť zabiť.

„No nie!“ pohotovo som zoskočila z postele a rozhliadala sa po miestnosti, kde nájdem zrkadlo. Jedno videlo nad umývadlom. Okamžite som sa k nemu rozbehla.

Keď som uvidela svoj odraz v ňom, bola som zhrozená. Cez pravé líce sa mi tiahla hlboká jazva a videla som až svoje ružovkasté mäso. Prišlo mi zle. A rozplakala som sa.

„Poď odtiaľ!“ priskočil ku mne Andrej a ťahal ma od zrkadla.

„Andrej.. ja ja vyzerám strašne. Klamal si mi. Mám tam jazvu, Bude tam na veky!“ kričala som po Andrejovi a on sa ma snažil utíšiť, ale nezaberalo to.

            „Miruška! Tu sme!“ pribehla ku mne moja mama práve, keď som bol v najväčšom stave zúfania.

„Mama! Moja tvár. Vidíš to?“ kričala som a celkom určite som pôsobila ako blázon.

„To nič Mirka. Lekári to napravia.“ Tíšila ma aj ona.

„Ako sa to vlastne stalo?“ spýtal sa Andreja môj otec.

„Išli sme po diaľnici a začalo husto pršať. Spomalil som, ale jeden šofér ma predbehol a spôsobil haváriu. Keď som uvidel nabúrané autá pred sebou, snažil som sa zabrzdiť, ale už nestihol a spadli sme do priekopy.“ Opísal celý dej Andrej, ktorý som doteraz tiež nepoznala.

Moja dráma v nemocnici trvala ešte hodnú chvíľku. Potom sme išli domov. Po Andreja prišli jeho rodičia.

Doma som išla rovno do postele s uistením, že doma zostanem minimálne týždeň. Do zrkadla som sa už v ten deň radšej nepodívala.