3 MESIACE- 38. KAPITOLA
6. 4. 2011- sobota
Ráno som sa zobudila riadne dolámaná a podľa všetkého aj Kori. Predsa len spánok na niečiom pleci nepatrí medzi najkomfortnejšie. Zato taký spánok na vodnej posteli môže byť úžasný. Raz si určite takú posteľ kúpim!
„Dobré ránko!“ pozdravil ma s úsmevom Kori a začal ma uhladzovať vlasy, keď si z nich vybral svoju ruku. Zrejme som bola strapatá, ale to sa už nedozviem.
„Aj tebe...“ vzdychla som si a preventívne si pretrela ústa, čo keď mi tiekli sliny?! „Všetko ma bolí.“ Začala som sa preťahovať.
„Aj mňa.“ Zajajkal a obzeral sa okolo.
„Kde máš rodičov? Je tu priveľké ticho.“ Poznamenal po chvíľke Kori.
„Podľa mňa ešte spia.“ Odvetila som a postavila som sa na nohy.
Prešla som k stolíku a našla som na ňom odkaz od rodičov. Bolo na ňom: „Ahoj Miruška, išli sme s ockom do Viedne, mám tak mať poradu. Zabudla som ti to včera povedať. Vrátime sa večer. Maj sa. Mama + Ocko.“ A bol tam ešte obrázok srdiečka. Mama mala asi tvorivú chvíľku.
„Píšu mi, že nebudú doma celý deň. To bude zase nuda.“ Pozrela som smerom k nebu a dúfala, že Kori príde s nejakým spásonosným nápadom.
„Hm... To ťa nemôžem nechať trpieť samú. Skočme niekam.“ Navrhol. Vedela som, že niečo vymyslí.
„A čo ak mi zase bude zle?“ spomenula som si na včerajšiu príhodu.
„Nebude!“ vyhlásil.
Potom sme sa naraňajkovali a Kori povedal, že má pre mňa prekvapenie, tak som nevedela, kam ideme.
„Sme tu.“ Zaplesal, keď sme zastali na blízkej farme za mestom.
„Ideme si zajazdiť?“ neveriacky som na neho pozrela.
„No... čo sa ti na tom nepáči?“ zvraštil obočie a pozrel sa na mňa pohľadom typu „neskús nesúhlasiť“.
„Páči, páči.“ Ubezpečila som ho rýchlo a vystúpili sme z auta.
„Vieš o tom, že neviem jazdiť, že?“ šepla som mu, keď som nastupovala na svojho koňa. Bola to krásna čierna kobyla. Vyzerala byť veľmi krotká, tak som sa jej ani tak veľmi nebála.
„Viem.“ Chytil ma za pás a pomohol mi naskočiť na koňa.
„Nie je to až také ťažké.“ Vyhlásila som, keď sme už nejaký čas „cválali“ a ja som už nemala pocit, že už- už spadnem.
„No vidíš. Si proste šikovná od prírody.“ Pochválil ma.
Na chvíľu sme zmĺkli a každý blúdil vo svojich myšlienkach a rozmýšľal o niečom. Ja som rozmýšľala o Korim. Prečo to všetko pre mňa robí, čím som si zaslúžila túto jeho pozornosť.
„Prečo si ku mne takýto?“ svoje myšlienky som preniesla aj do audio podoby a spýtala som sa ho na to.
„Aký?“ zrejme ho zaskočila otázka.
„Taký dobrý ku mne... pozorný.“ Vysvetľovala som.
„To je prirodzené.“ Povedal akoby nič.
„Podľa mňa ani nie.“ Hovorila som tichšie.
„Asi medzi nami nie je taký štandardný priateľský vzťah.“ Povedal a zabrzdil koňa.
„Nie?“ zastala som nejakým zázrakom aj ja a zahľadeli sme sa navzájom hlboko do očí. Pohľad jeho hnedých očí ma zahrial a nebol mi taký nepríjemný ako Peťov modrý prenikavý zrak.
„Nie. Ja ťa mám viac než rád... len mám taký pocit, že to nie je obojstranné.“ Pozrel mimo a zbadala som v jeho tvári bolesť a smútok. Nejako som k nemu podišla bližšie a chytila ho za ruku.
„Tiež ťa mám veľmi rada.“ Usmiala som sa na neho a prinútila ho, aby sa na mňa pozrel.
„Ale ma neľúbiš...“ povedal za mňa.
Nedokázala som vysloviť nie, tak som len pokývala hlavou. Bolo mi to všetko strašne ľúto.
„A čo keby si to skúsila. Nikdy si mi nedala šancu. Najprv tu bol Andrej, potom ten exot Peťo. Kto ti stojí v ceste teraz?“ spýtal sa ma a ja som si uvedomila, že v podstate nikto.
„No nikto...“ odvetila som a pomaly sme zoskočili z koňov. Pritiahol si ma k sebe, tváre sme mali tak blízko k sebe a pomaly sa dotkol svojimi perami mojich. Bol to príjemný hrejivý bozk. Potom začal zrýchľovať, páčilo sa mi to, tak som spolupracovala. Ani neviem, ako dlho sme sa tam tak bozkávali, keď som zrazu za nami začula chlapčenský hlas.
„Ale, ale!“ zvolal neznámy. Ja som sa otočila a spoznala som, že je to Peťo.
„Čau.“ Vytisla som nútene zo seba a odlepila sa konečne od Koriho.
„Ahoj.“ Pozdravil sa zo slušnosti aj Kori.
„Čo vy tu robíte?“ opýtal sa nás a ruky si vložil frajersky do vreciek.
„Podľa teba?“ ozval sa sarkasticky Kori.
„Jazdíme tu na koňoch.“ Povedala som, aby k nedošlo k žiadnej bitke.
„Aj ja... a prečo ste tu spolu?“ pýtal sa ďalej.
„Čo ťa do toho?“ nasrdil sa Kori.
„Sme kamaráti a prišli sme sa sem poobzerať.“ Povedala som znovu zmierlivo.
„Pred chvíľou ste tak nevyzerali.“ Podotkol Peťo.
„No a čo? Ty s ňou nechodíš. Vôbec nič ťa do toho nie je!“ vybuchol Kori. Peťo sa tiež nezdržal a pustili sa do seba. Zrazu sa tam váľali po zemi, robili rôzne pohyby a ja som nad nimi stála a kričala, nech prestanú. Jasné, že ma ani jeden z nich nepočúval. Tak som sa rozhodla zasiahnuť fyzicky. Skočila som medzi nich a voľaktorý z nich ma sotil a ja som spadla na zem. Začernelo sa mi pre očami a na chvíľu som nevnímala okolitý svet.
„Daj jej pokoj!“ začula som nad sebou Koriho, ako odo mňa strká Peťa preč.
„Choď do riti!“ skríkol Peťo.
„Som v poriadku, ak to niekoho zaujíma.“ Ozvala som sa konečne aj ja.
„Choď od nej!“ strčil do Peťa Kori.
„Kurník šopa, prestaňte obaja!“ povedala som rázne a postavila sa. „Ste ako malé deti. Idem domov!“ vyhlásila som a už som kráčala k svojmu koňovi.
„Mirka, čakaj!“ skríkli na mňa dvojhlasne, potom na seba zazreli.
Ja som ich ignorovala a snažila sa vyštverať na svojho koňa, nakoniec sa mi to aj podarilo a pomaly som odcválala k stajniam. Jasné, že ma naháňali aj tí dvaja blázni, ale úplne som ich oboch ignorovala. Potom som si zavolala taxík a išla som domov.
Doma ešte nikto nebol. Tak som si zapla televízor a bezducho prepínala stanice. Zrazu niekto zazvonil pri dverách.
„Čau!“ vytisla som zo seba pozdrav, keď som pri dverách uvidela Andreja. Ešte tento mi chýbal ku šťastiu.
„Ahoj, Mirka.“ Pozdravil sa a predieral sa dnu. Nemala som silu mu v tom brániť.
„Čo ty tu?“ spýtala som sa ho, keď kráčal do obývačky. Bez pozvania.
„Nereagovala si na Facebooku, tak som prišiel osobne.“ Povedal vážne. Bola som zvedavá, čo je pre neho také dôležité.
„Nemala som čas... O čo ide?“ vyhovorila som sa pohotovo.
„V pondelok máme koncert.“ Povedal. „So spevokolom.“ Dodal, keď videl, že mi nedopína.
„Aha... a?“ tvárila som nechápavo ďalej a on si sadal na gauč.
„No písal som o tom to našej skupina na facebooku a ty si tam nereagovala a myslím si, že ty si najdôležitejší článok nášho spevokolu. Spievaš predsa sólo.“ Rozvravel sa.
„Hej.“ Odpovedala som v skratke.
„Prídeš, že?“ pozrel na mňa psími očami.
„Tak čo mám robiť?!“ horko- sladko som sa usmiala.
„Prísť.“ Odvetil a vyceril na mňa zuby. Ten jeho úsmev. Na chvíľku som sa na neho zahľadela a on dokonale využil moju slabú chvíľku a v tom okamihu stál pri mne.
„Čo robíš?“ šepla som. Srdce mi bilo tak silno, že som sa obávala o svoj vlastný život z dôvodu infarktu.
„Chýbaš mi.“ Povedal a snažil sa ma pobozkať, ale ja som mu nastavila len líce a tak ma pobozkal na líce.
„Fajn.“ Odpovedala som ľadovo a odtiahla sa od neho. Nechcela som sa zvábiť starými citmi opäť. „Mal by si ísť.“ Povedala som po chvíľke.
„Fajn.“ Zopakoval po mne a pobral sa smerom k dverám. „Takže v pondelok o štvrtej na mestskom úrade. Začíname o piatej.“ Povedal mi ešte raz.
„Dobre.“ Zakončila som to všetko a on konečne zmizol. Ja som si vydýchla.
Znova som si sadla pred telku a bezducho prepínala. Celkom ma upútal jeden program na Music TV menom Tínedžeri. Bola časť, kde mladý chalan mal pomer so svojou učiteľkou. Celkom sa mi to páčilo. Potom dávali Room Raiders. To bola riadna blbosť, ale nasmiala som sa na tom kvalitne. A zazvonil zvonček pri dverách. Modlila som sa, aby to boli rodičia, ale tento krát ma svojou návštevou poctil Peťo.
„Ach... čo dnes všetci otravujete?“ vzdychla som si, keď som otvorila dvere.
„Mám ísť preč?“ prekvapil sa mojej reakcii.
„Áno!“ povedala som prihlučne, potom som sa uvedomila a dodala som: „Poď ďalej.“
„Môžeme sa porozprávať?“ spýtal sa nesmelo, keď sme vošli do obývačky, kde sa dnes odohrávali najdôležitejšie udalosti dňa.
„Počúvam ťa.“ Neochotne som si sadla vedľa neho.
„Ja strašne ľutujem všetko, čo som spravil alebo ti povedal. Som jeden obrovský debil, že som ti tak strašne ubližoval a je mi nenormálne ľúto. Ak môžeš, odpusť mi. Zabudnúť sa to asi nedá a ak to je možné nehnevaj sa na mňa. Asi už teba nemám šancu na vzťah, ale nemajme medzi sebou zlý vzťah, prosím ťa.“ Povedal od srdca. Cítila som, že hovorí pravdu.
„Fajn... tak teraz počúvaj ty mňa.“ Začala som zostra. „Je mi to tak strašne ľúto. Bolí ma to viac ako si myslíš. To čo prežívam v posledných dňoch je horšie ako smrť. Nedokážem dýchať, rozmýšľať, rozprávať, smiať sa keď viem, že s tebou už nebudem. Mám ťa stále pred očami, tvoj úsmev, tvoje krásne oči, tvoje telo...Nevládzem...Som strašne zmätená. Myslela som si, že ťa dokonale poznám. Ale v niektorých veciach ťa už nespoznávam vôbec. Som zmätená z toho, aký vlastne si, a kto vlastne si v skutočnosti. Ale aj tak ťa milujem a neviem či niekedy prestanem.“ Dopovedala som a nadýchla sa.
Pobozkal ma. Nechala som ho. Bolo príjemné cítiť jeho pery znovu. Ani neviem, aký čas prebehol, keď som sa uvedomila, bleskovo som sa od neho odtiahla a poutierala si ústa.
„Peťo... príliš veľakrát si to pokazil, ja už nemôžem.“ Povedala som mu a utrela si slzy.
„Hej, máš absolútnu pravdu. Nezaslúžim si tvoju lásku, ale aj tak ťa milujem.“ Šepol mi do ucha a chytil ma za ruky. Znovu ma pobozkal, to ma už dosť nasrdilo.
„Prečo ma dnes všetci máte potrebu bozkávať?! Dajte mi pokoj!“ náhle som sa postavila a potočila sa mi hlava a spadla som do Peťovho náručia.
„Toto čo bolo? Je ti zle?“ zľakol a náhlivo ma začal „oživovať“.
„V poslednom čase mi je zle a točí sa mi hlava.“ Ako som to vypovedala, napadlo mi niečo strašné.
„Ty... ty si?“ zrejme to napadlo aj jemu. „Tehotná?“ s ťažkosťou to vypovedal a ja som na chvíľku zabudla dýchať.
„Nie!“ skríkla som pohotovo. „Teda neviem. Dúfam, že nie som.“ Preľakla som sa.
„Och nie...“ vzdychol si a prehrabol sa vo vlasoch.
„Čo budeme robiť?“ spýtala som sa ho.
„Ou... tak v prvom rade by sme mali zistiť, či fakt si a... a potom sa uvidí.“ Povedal naoko s chladnou hlavou, ale ja som vedela, že mu nie je všetko jedno.
„Ako?“ pozrela som na neho.
„Kúpim test a uvidíme.“ Povedal.
„Okej. Prídeš zajtra?“ bola som zvedavá a chcela som sa to čo najskôr dozvedieť.
„Hej. Zavolám ti, kedy. Dobre?“ ja som len prikývla
Potom odišiel. Bola som na smrť vyľakaná. Ale keď prišli rodičia, musela som sa tváriť, že je všetko v najlepšom poriadku. Išlo mi to skvele.
Večer som samozrejme nevedela zaspať, nedokážem si predstaviť, že by som mala byť matkou. Som len dieťa. Ja potrebujem ešte výchovu, nie ja mám vychovávať niekoho. Ach...