3 MESIACE- 37. KAPITOLA
3. 6. 2011- piatok
Peťa som už niekoľko dní nevidela a úprimne povedané vôbec mi nechýba. Cítim sa byť teraz taká voľná, až slobodná, keď mi nedýcha na krk. Ten vzťah nikdy nemal perspektívu a už ani mať nebude
V škole som sa snažila dávať pozor na každej jednej hodine a zrejme sa to vyplatilo, keď som dostala jednotku za aktivitu na nemčine.
„Sa nezdáš...“ pošepol mi pohotovo Maťo.
„Vidíš, vidíš. Keby som občas dávala pozor, vedela by som dokonale po nemecky.“ Vychválila som sa.
„Zato to nepreháňajme.“ Dal mi odfajč a potichučky sme sa zasmiali.
„Čo robíš po škole?“ spýtal sa ma, keď sme odchádzali z triedy.
„Idem na tenis a potom nemám nič v pláne.“ Povedala som mu.
„Nechceš ísť von? Zavolaj aj Laru, Gabi a Beky. Môžeme zájsť na bowling alebo tak.“ Navrhol.
„Uhm. Fajn nápad. Po škole im zavolám a poviem aj Korimu, či by nešiel.“ Vymyslela som ja.
„Jasné, toho starého kojota som už dávno nevidel.“ Veselo sa zasmial a povedal cowbojským štýlom. S Korim voľakedy chodili spolu do škôlky a na maškarnom plese boli obidvaja prezlečení za cowboyov. Odvtedy sa oslovujú kojotmi.
„Okej.“ Ukončila som debatu.
„Čaute!“ zakričala som na poloprázdne kurty. Začína byť teplejšie a starcom, čo tam večne vysedávajú sa už asi vôbec nechce hrať. Usmiala som sa v duchu.
„Ahoj, Miri.“ Pozdravil ma veselo Kori a vybehol mi naproti.
„Ahoj!“ pozdravili ma naraz Dávid a Sisa.
„Ako?“ spýtal sa ma Kori cestou do šatne. Už ma ani nenapadlo znervózňovať sa nad tým, že je prítomný pri mojom prezliekaní sa.
„Super. Nechceš ísť dnes von?“ spýtala som sa ho rovno.
„Pozývaš ma na rande? Čo na to povie tvoj Peťo?“ zareagoval pohotovo.
„Po prvé, žiadne rande, po druhé, s Peťom som sa rozišla.“ Povedala som mu surovo.
„Fákt?“ zatiahol prekvapivo.
„A dôvody ti nejdem vysvetľovať. Len sa z toho teš.“ Prikázala som mu a on naznačil potešujúci úsmev.
„Dobre, dobre... Takže kto pôjde ešte s nami?“ spýtal sa po chvíľke.
„Kojot Maťo, Gabi, Lara a Beky. V pohode?“ uistila som sa.
„Jasné. Toho starého kojota som nevidel roky.“ Zareagoval rovnako ako Maťo.
„Presne toto mi povedal Maťo.“ Zasmiala som sa.
Potom sme si užili skvelý tréning a dozvedeli sa, že nás v lete čaká zopár turnajov. Oboch nás to veľmi potešilo.
S Korim sme sa dohodli, že po mňa príde a pôjdeme spolu do mesta na jeho aute. V poslednom čase sa mi vôbec nechce chodiť pešo.
Robila som na sebe posledné dolaďovania. Potom som si ešte niečo zahryzla v kuchyni. Musela som si niečo uvariť, lebo mama s otcom išli na romantickú večeru. Mám taký pocit, že sú do seba stále beznádejne zamilovaní. Je to milé.
Zazvonil Kori. Uvidela som pri vedľajšom vchode pri kuchyni. V tom momente som vyskočila na nohy, že mu pôjdem otvoriť dvere, ale nenormálne sa mi zatočila hlava. Snažila som sa o voľačo zachytiť, no stratila som rovnováhu...
Prebrala som sa na našom gauči. Z nosa mi tiekla krv a Kori ma podopieral.
„Ty mantavá!“ zasmial sa, keď som sa začala preberať.
„Čo som zase vyviedla?“ šúchala som si hlavu.
„Išla si mi naproti a zrazu si cvargla na zem. Musel som použiť váš tajný kľúčik skrytý po rohožou, aby som sa dostal dnu.“ Hovoril mi.
„Ach... moja nešikovnosť. Ale inak zatočila sa mi hlava, to preto.“ Povedala som na svoju obranu.
„Ten nos máš krivý len aby si vedela.“ Šibol ma do nosa a zakrvavil si prst. To ma rozosmialo.
„Tak ti treba. Koľko som bola mimo?“ spýtala som sa.
„Asi päť minút. Horko ťažko som ťa sem preniesol a o chvíľu si sa prebrala.“ Oznámil mi priebeh udalostí.
„Dám ti ja horko ťažko!“ buchla som ho po pleci. On naznačil nesmiernu bolesť.
„A inak si v poriadku?“ spýtal sa vážne a starostlivo.
„Myslím, že hej. Mali by sme ísť.“ Povedala som a začala sa zviechať. Znovu sa mi začala točiť hlava, ale už som to neriešila. Zrejme to bude nízky tlak, pomyslela som si. Potom som sa umyla a vyrazili sme.
„Čaute!“ pozdravili sme sa nahlas s Korim ostatným. Všetci už boli na mieste činu.
„No kde ste boli?“ začala s výčitkou Lara.
„Mirka spadla, omdlela, krv jej tiekla z nosa a tak som ju musel zachraňovať.“ Vysvetlil stručne Kori.
„Zase si bola mantavá...“ skonštatovala Gabi.
„A si v poriadku?“ spýtala sa ma starostlivo Beky.
„Už hej.“ Zaklamala som a videla ju dvojmo.
„Poď sem ty starý kojot!“ objal Koriho Maťo.
Všetci sa zasmiali, lebo si spomenuli na to, ako vznikla táto prezývka.
„No čo? Aj si zahráme, alebo budeme len kvákať?“ ozvala sa Gabi. Všetci zborovo zakričali hrať a tak sme o chvíľu stáli na dráhe pripravení hádzať gule. Samozrejme po jednom.
Prišiel raz na mňa. Vzala som guľu neisto do ruky a pomaly vykročila k dráhe. Všimla som si, že bola nedávno voskovaná, teda sa aj poriadne šmýkala. Opatrne som stúpila na dráhu a ešte opatrnejšie hodila guľu. Dala som do toho celkom dobrý švih, no ako som guľu pustila, ocitla som sa na zemi. Všetci vybuchli do obrovského smiechu, ale mne bolo skôr do plaču, pretože sa mi zatmilo pred očami a na chvíľu som úplne stratila pojem o čase aj o priestore.
Potom som zbadala, že ku mne priskočil Kori a následne Maťo a zdvihli ma na nohy. Odprevadili do boxu a ja som si sadla.
„Do riti!“ zanadávala som. „To ani nie je piatok trinásteho a ja sa tuto kaličím.“ Šomrala som.
„Si okej?“ spýtal sa ma Maťo.
„Hej... len si sama sebe leziem na nervy.“ Vybuchla som. „Chcem ísť domov. Zavolám si taxík.“ Povedala som a už som z vrecka vyťahovala mobil. Stále som nevidela poriadne na displej. Tak som len tak spamäti ťukala do mobilu a čakala, koho číslo vytočím.
„Zoberiem ťa.“ Povedal pohotovo Kori a zobral mi mobil z ruky.
„Nie... len zostaň. Mňa mrzí, že som vám pokazila večer.“ Začala som sa ospravedlňovať.
„Za nič nemôžeš. Asi nemáš svoj deň.“ Povedala Lara s úsmevom a pohladkala ma po chrbte.
„Hej...“ vzdychla som si a zdvíhala sa na nohy. Rozlúčili sme sa s ostatnými a odišli.
„Som strašná!“ vzdychla som si, keď sme prišli domov. Koriho som pozvala ďalej a on nelenil a vošiel.
„Ahoj, Marek!“ pozdravil Koriho môj otec.
„Ani slovo, o tom čo sa stalo!“ pošepla som mu.
„Fajn.“ Šepol. „Ahoj, Pali!“ podali si ruku.
„Dávno som ťa tu nevidel. Čo tu robíš?“ spýtal sa ho.
„Boli sme vonku a doniesol som Mirku domov.“ Povedal z časti pravdu.
„Ach ták.. Ale nejako krátko, nie?“ vyzvedal ďalej pozerajúc na hodinky.
„Ani nie, stačilo nám.“ Povedal diplomaticky otcovi.
„Okej. Bavte sa, ideme si s mamou ľahnúť.“ To hovoril už mne.
„Dobrú noc.“ Povedali sme dvojhlasne s Korim.
„Skazila som nám to dnes... ale že riadne.“ Vzdychla som si, keď sme sa usadili s Korim na gauč.
„Nemôžeš za to.“ Začal ma automaticky brániť Kori.
„Ale hej, len čo sa na mňa smola lepí. Už si sama sebe leziem na nervy, fakt.“ Hundrala som si ďalej.
„Aj ja som mal také obdobie života. O chvíľu bude dobre, uvidíš.“ Potešoval ma.
„Snáď máš pravdu.“ Odmlčali sme sa na chvíľu. „Nie si hladný?“ spýtala som sa.
„Niečo by som si dal.“ Priznal s úsmevom.
„Hneď niečo donesiem.“ Vyskočila som na nohy a zmizla som v kuchyni. O chvíľu som sa vrátili s chlebíčkami, ktoré som našla v chladničke.
S Korim sme sa napratali a pustili si film. Mimovoľne mi hlava klesla na jeho ramene a on ma objal. Bolo príjemné zase cítiť niečie teplo. Zaspali sme.
koment
(Susy, 21. 4. 2012 14:15)