Stránka mojej tvorby

 29. 5. 2011- sobota

Ráno som sa prebudila a bolo mi nenormálne zle. Cítila som, akoby som mala v bruchu tornádu a v hlave akoby mi prebiehala druhá svetová vojna. Skúsila som zatvoriť oči a zaspať naspäť, ale nedarilo sa mi. Pritlačila som si vankúš o tvár a vzdychla som si. Potom som dala opatrne dole Peťovu ruku z môjho pásu a vyšupla som sa z postele. Pomaly som prešla do kúpeľne a zavrela za sebou dvere.

Keď som sa pozrela do zrkadla, normálne som sa zľakla. Z počiatku som ani nechcela veriť, že som to ja, ale našla som na sebe a na odraze v zrkadle priveľa spoločných vecí a tak som sa zmierila s tým, že dnes vyzerám ako škrata. Naplo ma. Tornádo v žalúdku zosilnelo. Rýchlo som si dala vlasy do gumičky, aby som ich neovracala a naklonila som sa nad záchodovú misu. Začala som vydávať neprirodzené zvuky typu vracanie, ale nič zo mňa nevyšlo, len som pľula do hajzla. Tvár som si umyla studenou vodou a sadla si na okraj vane. „A teraz čo?!“ pomyslela som si a hľadela na svoj zdrvený výraz v zrkadle. Veci sa opäť začali vyvíjať presne tak, ako som nechcela, aby sa vyvíjali. Spomenula som si, že Peťo raz spomenul, že keď mu je zle od žalúdka dá si cigaretu a že mu to prejde.

Potichu som sa vykradla von z kúpeľne a začala sa mu hrabať vo vreckách džínsov. Nahmatala som tam krabičku cigariet a zapaľovať. Spokojne som si ich zobrala. Vtedy sa Peťo nespokojne pomykal v posteli a ja som si myslela, že ma odhalil. No našťastie spal ďalej.

Opatrne som otvorila balkónové dvere a vykradla sa von. Prekvapil ma hneď studený ranný vzduch. Ani som sa nestihla pozrieť, koľko je hodín, ale bolo zrejme veľmi skoro, lebo vonku bolo ticho a nevidela som žiadnych ľudí. Sadla som si na drevenú stoličku, ktorá bola na balkóne. Bola na nej trošku rosa, ale vôbec mi to nevadilo. Vytiahla som jednu cigaretu z krabičky a vložila som si ju do úst. Šťukla som zapaľovačom a slabý ohník rozdymil cigaretu. Slabúčko som si z nej potiahla a jej horkosť mi zkrivila tvár. Nechutila mi, ale ťahala som ďalej a dúfala, že ma od nej prestane bolieť žalúdok. Samozrejme, to nezabralo.

Len som tam tak sedela a čumela do stromov predo mnou. Naša izba bola obrátená do hory. Zrazu sa na strome niečo pomykalo a ja som uvidela malé stvorenie. Bola to veverička. Pohybovala sa veľmi rýchlo a za chvíľu som ju stratila z dohľadu. Ukradomky som sa usmiala a vzala si ďalšiu cigaretu. Vyfukovala som dym a po tvári sa mi skotúľala prvá slza. Dopadla na môj tenký župan a ja som si uvedomila, že mi je zima. Striaslo ma. Nevadilo ma to. Sedela som ďalej a rozmýšľala, aký má vlastne ešte zmysel náš vzťah s Peťom. Spomenula som si na chvíle, keď sme sa len zbližovali. Keď bol prvýkrát u nás aj so svojimi rodičmi a ako sme jedli syr a ako sa zasvinil od mlieka. Potom som si spomenula, ako som išla na jeho futbalový zápas a pozval ma tam na Sprite. No a samozrejme som si spomenula aj na náš prvý bozk na mojej oslave narodenín, s ktorou mi pomáhal Kori. Tie časy mi veľmi chýbali. Vtedy mi tvári stekali potoky sĺz a ja som sa neobťažovala ich utierať. Bolo mi ešte chladnejšie, keďže som tvár celú vlhkú, ale kašľala som na to. Dohorela mi druhá cigareta. Automaticky som siahla po krabičke a vytiahla tretiu. Dala som ju do úst a znova zapálila.

Zrazu som zaregistrovala pohyb v izbe. Zrejme sa prebudil Peťo. Netrápilo ma to a len som si poťahovala ďalej. Otvoril balkónové dvere.

„Čo to do riti vyvádzaš?“ zrúkol na mňa, keď mi zbadal v rukách skoro dohorenú tretiu cigaretu. Automaticky mi ju vytiahol z rúk a šmaril na zem.

„Fajčím.“ Povedala som mu ľahostajne a načiahla sa pre krabičku, že si zoberiem novú, keď mi už tú predchádzajúcu zničil.

„Prestať!“ klepol mi po prstoch a odsotil krabičku tak, aby som na ňu nedočiahla. Ja som sa postavila a zobrala si ju späť.

„Chceš aj ty?“ spýtala som sa a ponúkla ho.

„Nie! A nebudeš ani ty!“ kričal po mne. Ja som sa neochotne posadila naspäť a on mi schmatol krabičku a vhodil ju do izby. Nemala som dosť energie ísť po ňu, tak som tam len sedela a pozerala sa pred seba.

„Čo sa to s tebou deje? Si ako chodiaca mŕtvola.“ Povedal náhle Peťo.

„Nič...“ povedala som.

„Poď dnu, je tu zima. Prechladneš.“ Povedal starostlivo.

„No a? Koho to trápi?!“ vzdychla som si ľahostajne a rozviazala si župan. „Nech prechladnem a zomriem na zápal pľúc.“ Zapriala som si.

„Čo ti je?! Mňa to trápi a okamžite sa zapni!“ trhol mnou a začal mi zaväzovať župan. Ja som sa nepatrne bránila, ale o chvíľu som bola zababúšená v tenkom župane. Zdvihol ma na nohy a preniesol ma do izby. Tam ma hodil na posteľ.

„Mirka, rozprávaj sa so mnou. Čo ti je?“ prehovoril na mňa, keď zavrel dvere.

„Nič.“ Zopakovala som svoje obľúbené slovo a otočila sa mu chrbtom. On ma násilne otočil k sebe a prinútil ma pozrieť sa mu do očí. Ako som predtým milovala tie jeho modré oči, tak som ich teraz nenávidela. Prebodol ma nimi až do špiku kostí.

„Čo som ti spravil?“ spýtal sa ma zúfalo.

„Nič.“ Povedala som mu.

„Mirka! Prosím ťa povedz mi čo, mám robiť.“ Prosil ma a kľačal predo mnou na kolenách.

„Daj mi pokoj, prosím ťa.“ Vydýchla som a po tvári mi znovu začali stekať slzy.

„Neplač, neplač. Ako som ti ublížil? To je kvôli tomu milovaniu predvčerom? Nechcela si to? Mala si mi to povedať. Ja.. ja... bol by som prestal.“ Začal byť hysterický.

„Neprestal.“ Oponovala som mu. „A nejde tu len o to... Ide tu o to, ako sa správať v poslednom čase. Sľúbil si mi, že prestaneš s drogami a ty mi napriek tomu pokojne z nich dáš a a potom spolu robíme kto vie čo.“ Rozohnila som sa.

„Ty nechápeš, že ja nedokážem prestať?“ zašepkal po tichu a oči sa mu zaleskli.

„Tak do riti, vyhľadaj pomoc!“ odsotila som ho od seba.

„Fajn. Vyhľadám, len ma teraz neopúšťaj. Pomôž mi sa cez to preniesť. Prosím ťa.“ Prosil ma stále na kolenách, ja som sa vyšvihla z postele a plánovala sa ísť konečne zľudštiť.

„Pusti ma!“ zrevla som po ňom a vykročila smerom do kúpeľne. On za mnou išiel po štyroch nohách a chytil ma za nohy a nechcel ma pustiť.

„Mirka, Mirka, Mirka...“ opakoval moje meno ako zmyslov zbavený. „Prosím ťa, odpusti mi... ja ti prisahám, že sa zmením, ak nie, môžeš ma zbiť, môžeš ma nakopať kam len chceš. Ja ťa milujem a chcem byť s tebou...“ prosil ma ja som v tom okamihu klesla k nemu dole a objala ho. Nie...

Nestalo sa to, čo si práve teraz myslíte. Neskočila som mu do náručia, aby som mu povedala niečo v zmysle: „Problém je, že aj ja ťa milujem. Napriek všetkému.“

Chcela som len zmierniť to, čo malo nasledovať ďalej.

„Peťo, počúvaj ma teraz pozorne. Koľkokrát si mi sľuboval, že sa zmeníš, ž prestaneš zo všetkým zlým, čo robíš?! Ani raz si to nedodržal. Ja... ja už nemôžem.“ Šepkala som bezvládne ešte stále v jeho objatí. Potom som sa ťažkopádne odlepila od neho a vbehla do kúpeľni. Dala som si ľadovú sprchu.

            Keď som vyšla z kúpeľne, Peťo sedel skľúčený na posteli a čakal na mňa.

„Takže toto je fakt koniec?“ spýtal sa ma a oči sa mu leskli. Keby to nebol Peťo, tak k nemu pribehnem a spýtam sa ho, že kto mu ublížil.

„Áno.“ Prešla som okolo neho a začala si baliť veci.

„Prečo?“ vzdychol si a ja som vycítila, že tu ešte budú problémy.

„Ty vieš, Peťo.“ Povedala som mu pokojne a dúfala, že to nebude ďalej rozoberať.

Nerozoberal.

Z Tatier sme odchádzali poobede okolo tretej. Veselo som sa rozlúčila so starkým a starkou a obaja s Peťom sme predstierali, že sme v pohode. V aute vládlo ticho, až na to, že z rádia znel hlas Johna Bona Joviho.

Domov sme došli asi o šiestej. Nemala som energiu už robiť nič užitočného. Tak som sa len tak ponevierala po dome, rodičom som rozprávala ako bolo, samozrejme som to musela trošku prikrášliť.

A jasné, že som rozmýšľala o tom, čo sa dnes stalo. Na  chvíľu som aj zapochybovala, či som sa rozhodla správne, ale dospela som k tomu, že ma Peťo už toľkokrát sklamal, že mu to už nemôže len tak prejsť. Je koniec! Nadobro! 

Miniaplikace